Michel Houellebecq

Michel Houellebecq:
Svet ako supermarket a ako výsmech

(úryvok zo súboru esejí  Michela Houellebecqa)

Arthur Schopenhauer neveril v Dejiny. Zomrel teda v presvedčení, že jeho zistenia o svete, ktorý na jednej strane existuje ako vôľa (ako túžba, životná energia) a na druhej strane ako predstava (sama osebe neutrálna, nevinná, čisto objektívna, pripravená pre umeleckú tvorbu), prežijú ďalšie generácie.

Dnes môžeme jeho teóriu čiastočne vyvrátiť. Koncepty, ktoré zaviedol, sa ešte môžu v našich životoch objaviť; zmenili sa však natoľko, že sa môžeme pýtať, čo z nich vlastne ešte zostalo.

Slovo „vôľa“, zdá sa, označuje dlhodobé pnutie, cielené úsilie, ktoré, či už je uvedomelé alebo nie, vyžaduje koherentnosť a vedie k cieľu. Samozrejme, vtáky si stále stavajú hniezda, jelene bojujú o samičky a podľa Schopenhauera môžeme povedať, že je to ten istý jeleň, ktorý bojuje, tá istá larva, čo si prehrýza cestu popod zem, ako prvý jeleň a prvá larva na tejto hroznej Zemi. U ľudí je to úplne inak. Logika supermarketu vedie nevyhnutne k roztriešteniu túžby; človek supermarketu nemôže byť organicky človekom jedinej vôle, jedinej túžby. U súčasného človeka došlo k potlačeniu vôle – niežeby jednotlivci túžili menej, naopak túžia čoraz viac; ich túžby však nadobudli akúsi krikľavosť farby i zvuku: už nie sú náhradou niečoho, túžby sú z veľkej časti určované vonkajšími faktormi, ktorým vo všeobecnosti hovoríme reklama. Žiadna z nich neevokuje túto organickú a absolútnu silu, zameranú na svoje naplnenie, ktorú by sme mohli označiť slovom „vôľa“. Z tohto dôvodu každému do istej miery chýba osobnosť.

Predstava prišla o svoju nevinnosť, pretože ju skrz naskrz prestúpil zmysel. Predstavu môžeme označiť za nevinnú len vtedy, ak je sama sebou, len ak jednoducho predstiera, že je obrazom vonkajšieho sveta (skutočného či neskutočného v každom prípade však vonkajšieho); inými slovami, ide o predstavu, ktorá v sebe neobsahuje kritický komentár. Neustále vkladanie odkazov, posmechu, ďalších významov a vysvetlení či humoru do predstáv veľmi rýchlo podkopalo umelecké a filozofické aktivity, ktoré zmenilo na zovšeobecňujúcu rétoriku. Akékoľvek umenie, rovnako ako veda, je prostriedkom komunikácie medzi ľuďmi. Je zrejmé, že jej účinnosť a intenzita sa znižuje a zaniká od chvíle, keď sa do vypovedaného vnáša pochybnosť o jeho pravdivosti, o úprimnosti toho, čo sa vyjadruje (predstavujeme si napríklad vedu druhého významu?) Tendenčné drobenie kreativity v umení tak nie je ničím iným len druhou stranou nemožnosti všetkého súčasného konverzovať. V súčasnej konverzácii všetko prebieha tak, akoby bolo nemožné priamo vyjadriť akýkoľvek pocit, emóciu, myšlienku, pretože je to príliš všedné. Všetko musí prechádzať deformačným filtrom humoru, humoru, ktorý samozrejme končí v prázdnote a umiera v tragickej nemote. Takto vyzerá história slávnej „nekomunikovateľnosti“ (treba poznamenať, že neustále riešenie tejto otázky nijakým spôsobom nezabránilo nekomunikovateľnosti rozšíriť sa do praxe a neubralo jej na aktuálnosti, napriek tomu, že nás už vyčerpáva o nej hovoriť) a tragická história maľby 20. storočia. Dejiny maľby nám poslúžia skôr ako druhostupňová analógia než priame prirovnanie k vývoju medziľudskej komunikácie v súčasnosti. V obidvoch prípadoch sa dostávame do nezdravého, falošného a nesmierne posmešného prostredia, ktoré je v hĺbke svojej smiešnosti tragické. A tak by sa priemerný návštevník galérie, prechádzajúci popri obrazoch, nemal zastavovať pri dielach, aby si dokázal uchovať postoj ironického odstupu. Po niekoľkých minútach ho však napriek svojej vlastnej vôli pohltí akýsi nepokoj; pocíti aspoň malátnosť, nevoľnosť; znepokojujúce spomalenie svojej humoristickej funkcie.

(Tragika vstupuje do hry presne vo chvíli, keď už tento nepokoj nemožno vnímať ako fun; ide o druh brutálnej psychologickej inverzie, ktorá sa u jednotlivca prejavuje nezmernou túžbou po večnosti. Reklama sa tomuto fenoménu, ktorý protirečí jej cieľu, nevyhýba len prostredníctvom neustáleho obnovovania svojich preludov; avšak poslaním maľby je vytvárať trvalé objekty s istým samostatným charakterom; práve táto nostalgia bytia jej dáva bolestnú príchuť a vďaka a napriek nej maľba poskytuje verný obraz duchovného stavu západného človeka.)

V rovnakom časovom období však môžeme konštatovať relatívne dobrý zdravotný stav literatúry. Je to veľmi ľahko vysvetliteľné. Literatúra je vo svojej hlbokej podstate konceptuálnym umením; dokonca je v skutočnosti jediným konceptuálnym umením. Slová sú konceptom; klišé je konceptom. Nič nemožno potvrdiť, vyvrátiť, zrelativizovať, zosmiešniť bez konceptu a bez slov. Z toho vyplýva prekvapivá šírka literárnej činnosti, ktorá sa môže odmietať, lynčovať, vyhlasovať sa za nemožnú bez toho, aby prestala byť sama sebou. Čo odporuje všetkým spochybneniam, všetkým dekonštrukciám, všetkým vrstveniam rovín významu, nech by boli akokoľvek mierne; čo sa postaví, otrasie a vyskočí na všetky štyri ako pes, ktorý vyšiel z močiara?

Na rozdiel od hudby, na rozdiel od maľby, dokonca aj na rozdiel od filmu, literatúra dokáže absorbovať a stráviť nekonečné množstvo posmeškov a humoru. Nebezpečenstvo, ktoré jej dnes hrozí, nemá nič spoločné s tým, čo ohrozovalo a často zničilo iné druhy umenia; toto nebezpečenstvo oveľa viac súvisí so zrýchlením vnímania a pocitov, ktoré sú charakteristické pre logiku hypermarketu. Knihu možno oceniť len pomaly; čítanie implicitne vyjadruje myslenie (nie v zmysle intelektuálneho úsilia, ale v zmysle návratu späť); čítanie bez prestávky, bez pohybu dozadu, bez opätovného čítania neexistuje. Ide o nemožnú, a dokonca i absurdnú činnosť vo svete, kde sa všetko vyvíja, plynie, kde nič nemá stálu platnosť: ani pravidlá, ani veci, ani tvory. Literatúra sa zo všetkých svojich síl (ktoré sú obrovské) snaží oponovať permanentnej prítomnosti, nekončiacemu teraz. Knihy čitateľov volajú; avšak títo čitatelia musia mať vlastnú individuálnu a stabilnú existenciu: nemôžu byť obyčajnými spotrebiteľmi, obyčajnými fantómami; musia byť istým spôsobom subjektmi.

Súčasní obyvatelia Západu sú vyzbrojení zbabelou posadnutosťou politickou korektnosťou, ohúrení záplavou pseudoinformácií, ktoré im poskytujú ilúziu neustálej zmeny kategórií bytia (už si nemôžeme myslieť to, čo si ľudia mysleli pred desiatimi, sto, tisíc rokmi), a preto dnešní ľudia nedokážu byť čitateľmi; nedokážu uspokojiť ani nenáročnú požiadavku knihy, ktorá leží pred nimi: byť jednoducho ľudskou bytosťou, myslieť a cítiť za seba.

Navyše, túto rolu nemôžu hrať pred inou bytosťou. Napriek tomu je to nevyhnutné: pretože rozklad bytia je tragickým rozkladom; a každý človek umlčaný bolestnou nostalgiou neustále požaduje od druhého, aby bol niekým, kým on sám byť nedokáže; hľadá ako slepý prízrak ťažobu bytia, ktorú už nedokáže nájsť v sebe. Ten odpor, tú trvalosť, tú hĺbku. Samozrejme, každý zlyhá a samota je zverská.

Smrť Boha na Západe bola predohrou k úžasnému metafyzickému fejtónu, ktorý trvá dodnes. Akýkoľvek znalec dejín ľudskej mentality dokáže opísať jeho fázy; aby sme to zhrnuli, povedzme, že kresťanstvu sa podaril majstrovský kus, keď spojilo nesmelú vieru v jednotlivca – čerpajúc z listov svätého Pavla nám celá staroveká kultúra pripadá podivne vyspelá a jednotvárna – s prísľubom večnej účasti na absolútnom Bytí. Potom, čo sa tento sen rozplynul, prišlo viacero pokusov prisľúbiť jednotlivcovi aspoň minimum bytia; s cieľom spojiť túžbu byť, ktorú v sebe nosí, so všadeprítomnou túžbou stať sa. Všetky tieto pokusy zlyhali a nešťastie sa naďalej rozširuje.

Reklama je posledným z týchto pokusov. Napriek tomu, že sa snaží podnecovať, provokovať, byť túžbou, sú jej metódy v zásade príbuzné tým, ktoré charakterizovali starovekú morálku. Vytvára desivé a neľútostné Superego, ktoré je neľútostnejšie než akýkoľvek imperatív, aký kedy existoval, ktoré sa lepí na pokožku jednotlivca a neustále mu opakuje: „Musíš túžiť. Musíš byť príťažlivý. Musíš bojovať v súťaži, v bitke, v živote sveta. Ak prestaneš, neexistuješ. Ak zaostaneš, si mŕtvy.“ Reklama popiera pojem večnosti, definuje samu seba ako neustálu obnovu a jej cieľom je teda rozpustiť subjekt, transformovať ho na prízrak, ktorý sa tomuto procesu nebráni. A táto epidermická účasť, priživujúca sa na povrchu života sveta, má nahradiť túžbu byť.

Reklama zlyháva, prípadov depresií pribúda, rozklad sa zrýchľuje; reklama však napriek tomu neprestáva búšiť na infraštruktúry prijímania svojich odkazov. Naďalej zdokonaľuje prostriedky cestovania pre bytosti, ktoré nemajú kam ísť, pretože nikde nie sú doma; rozvíja komunikačné nástroje pre bytosti, ktoré už nemajú čo povedať; uľahčuje možnosti interakcie medzi bytosťami, ktoré nemajú záujem nadviazať vzťah s kýmkoľvek.

Preklad: Aňa Ostrihoňová, In: Zostať nažive a iné texty, INAQUE, 2014

V originále – Prístupy k rozvratu 
publikovaný v Genius Loci (La Différence, 1992), opätovne vydaný v knihe Interventions (Flammarion, 1998) a v katalógu k výstave Rester vivant (Flammarion a Palais de Tokyo, 2016).