Pavol Hudec-Ahasver: Stratený pútnik

V roku 2000 natočil režisér Otto Olejár hodinový snímok „Zapomenutý fotograf Ahasver aneb generační výpověď souputníků“. Dokument zachytáva pražské kultúrne milieu 50. a 60. rokov a vydáva svedectvo o živote a tvorbe slovenského fotografa P. Hudeca-Ahasvera (veľakrát publikoval svoje fotografie v časopisoch). Novinár Ludvík Hess, vydavateľ literárneho časopisu Divoké víno (1964 založený časopis), popisuje reakcie a emócie, ktoré vyvolali fotografie P. H.-Ahasvera uverejňované v jeho časopise: „Čtenáři byli poděšeni Ahasverovými fotografiemi nahých dědečku a babiček pořízenými v márnici, či vzrušeni svlečenými slovenskými Cikánkami. Zírali na obrovské břicho a mateřským mlékem přetékající prsy těhotné ženy, či byli milostně dotčeni dívčími akty v secesních draperiích. Udivila nás babička s kopretinami. Byla to Pavlova skutečná slovenská babička a zemřela brzy potom, co jí vnuk - fotograf - zajistil nesmrtelnost.“

Pavol Hudec je košický rodák (*1941; Kysak). Do Prahy utiekol pred Východoslovenskými železiarňami, kde dostal po strednej škole umiestenku. V Prahe roku 1970 absolvoval štúdium fotografie na Filmovej fakulte Akadémie múzických umení (bol jedným z prvých absolventov fotografie na FAMU, študoval s Milotou Havránkovou). V rannej tvorbe značne ovplyvnený prostredím školy, tvoril najmä portréty a akty svojich priateľov či osobností umeleckého sveta. Už v prvom ročníku na FAMU vystavoval Pavol Hudec v Nekázance (Praha; 1966), výstavu mu otvoril český spisovateľ Bohumil Hrabal. Pavol bol v tom čase študentom prvého ročníka, dovolil si vystavovať bez povolenia profesora Jána Šmoka a on tento trúfalý čin neprijal. Od otvorenia výstavy oslovoval J. Šmok svojho žiaka: „Žák – mýtus, enfant terrible, celník fotografie“.

Po ukončení školy prijal pseudonym, k rýdzo slovenskému menu Pavol Hudec pridal legendami opradené meno Ahasver. Postava Ahasvera – pútnika je úzko prepojená s mýtmi európskej kultúry. Podľa legendy bol Ahasver kvôli svojmu previneniu (udrel Ježiša Krista do tváre) odsúdený k večnému putovaniu a blúdeniu po svete, teda v konečnom dôsledku aj k večnému životu. P. Hudec sa počas štúdia v Prahe zúčastnil na niekoľkých študijných cestách do zahraničia, bol vo Francúzsku, v Holandsku, Anglicku, ale tiež v Nemeckej spolkovej republike. Kvôli týmto svo­jim „putovným“ topánkam si zvolil pseudonym Ahasver. Pre tvorivý rast fotografa bolo napokon veľmi podstatné, že z rodného Kysaku „zablúdil“ do Prahy na Hanzlberk (dom pod Vyšehradom, ktorý sa volal po prvom obyvateľovi domu, rekvizitárovi Vinohradského divadla, Leošovi Hanzelovi). Na Hanzlberku sa v tomto období utvárala prvá umelecká kolónia - squat. Žilo sa tam na spôsob hnutia hippies. V tomto podnetnom prostredí „tiekol alkohol, ale aj inšpirácia prúdom“. Intenzívne prežívanie vzťahov s tvorivými osobnosťami (fotografi Honza Reich a Ivo Gil, mím Boris Hybner, sochárka Lea Vivot, Dominik Tatarka, americký básnik Allen Ginsberg a mnoho iných) vyústilo v tvorbe Ahasvera do inscenovaných fotografií, snímok reflektujúcich nejednoznačné, absurdné a ironické výpovede o živote. Ahasver o tomto svojom tvorivom období hovorí: „Já jen fotografoval všechno, co se kolem odehrávalo. Šedesátá léta byla svobodnejší, otevřená, po celém světě vládla dobrá nálada, vytvořila se skvělá umelecká parta - to prostě nešlo nefotiť.“

Ahasver celú svoju tvorbu vystaval na ostrom spájaní protikladov. Ukrýval do svojich obrazov „brutalitu“ a nepokoj. Pre Ahasvera a jeho generačných súputníkov neexistovali hranice, ktoré by mali rešpektovať. „Nič im nebolo natoľko „posvätné“, aby sa z toho nedokázali vysmiať.“ (V. Macek a A. Hrabušický: Slovenská fotografia 1925 - 2000). Aj fotografia Sláva a nahá (1960 - 1970) je postavená na kontrastoch, na snímke kombinuje Ahasver v duchu Manetových raňajok v tráve odetú mužskú postavu s nahou ženskou postavou. Tento snímok apro­prioval súčasný anglický maliar Carl Chapple pod názvom James and Morwena – after Hudec-Ahasver (portrétovaným vymenil roly). Sláva a nahá, neosobný akt, v ktorom sa snúbia protichodné prvky, je priamym opozitom k autorovej snímke Já a Lea (model mu robila sochárka Lea Vivot). Melancholická a osudovo nežná Lea nie je nepodobná emocionálnym por­trétom a aktom českého autora Tarasa Kuščynského. Táto podobnosť pramení zo skutočnosti, že P. Hudec-Ahasver s Tarasom Kuščynským a Janom Saudkom spolu s mladými autormi tejto doby, predznamenali vznik tzv. „novej vlny“ inscenovanej fotografie (na vznik inscenovanej fotografie mal veľký vplyv znovuobjavený surrealizmus, expresionizmus, romantizmus, taktiež symbolizmus a secesia, autori čerpali inšpiráciu aj z filmových diel: Antonioniho filmy Červená pustatina a Zväčšenina, ale taktiež Chytilovej Sedmikrásky a Ovoce stromu rajských jíme a i.). Dôležitým medzníkom vo vývoji inscenovanej fotografie, ktorý zasiahol do nového prúdenia, bola výstava v Pražskej galérii Fronta (1969), v nej bola vystavená aj známa fotografia Pavla Hudeca-Ahasvera „Starenka s margarétkami“, rovnako tu vystavovali T. Kuščinskyj a Ľuba Lauffová. Ahasverova príznačná snímka „Starenka s margarétkami“ vznikla ešte počas jeho života na Slovensku, keď býval u svojej babičky v Kremnici. Tento portrét na výstave v pražskej galérii Fronta vzbudil pozornosť svojím rozporuplným charakterom, spájaním protikladov. Na fotografii je vráskami poznačená tvár Hudecovej babičky v silnom kontraste s bielymi a nežnými kvetinkami margarétok, snímka však dokonale vystihuje radostnú energiu 60. rokov obsiahnutú v hnutí hippies, ktoré bolo spoločne s absurdným divadlom a módnymi fotografiami Wiliama Kleina ďalším inšpiračným zdrojom inscenovanej fotografie.

Ahasver bol taktiež reportážnym fotografom, zaznamenal na fotografickú kameru sovietsku okupáciu. Po vpáde vojsk varšavskej zmluvy do Československa sa zavrela za „najsurovejším a najdrsnejším“ fotografom (V. Macek a A. Hrabušický: Slovenská fotografia 1925-2000) jeho najtvorivejšia umelecká etapa. Avantgardný portrétista a dokumentarista sa pred okolitým svetom „ukryl“ v ateliéri v Hanzlberku. Roky normalizácie priviedli Ahasvera k tvorbe idylických zátiší v duchu Jozefa Sudka. V týchto citlivo aranžovaných secesných zátišiach uspokojil ambície po inscenovaní, aj keď v „intímnejšej“ podobe. Svoje zátišia nafotené dreveným fotoaparátom s mechom vkladá dnes Ahasver do starých rámov a jeho dcéra Dita ich predáva v antikvariáte „Ahasver“, na pražskej Malej Strane. V Hanzlberku zotrval fotograf do dnešných dní.

S autorovými fotografiami sa môžeme stretnúť v nejednej českej galérii (vo forme pohľadnice), jeho tvorba je zinterpretovaná v knihe Slovenská fotografia 1925 - 2000, Ahasverove snímky sa nachádzajú v zbierke SNG, avšak najviac sa dozvieme o osobe a tvorbe Ahasvera zo spomienok jeho blízkeho priateľa, novinára a spisovateľa Ludvíka Hesse v básnickom almanachu Antologie Divoké víno.

Pavol Hudec-Ahasver doviedol inscenáciu do absolútne inej roviny, najprv aranžoval smrť, potom unikol k secesnému zátišiu. Neskôr pracoval ako záhradník, venoval sa rodine, svojim deťom a po nociach v tmavej komore vyvolával zátišia a „spomienky“ na 60. roky - obdobie, kedy žil mimo reality všedných dní.

Povedať dnes, že sa na Ahasvera, strateného pútnika zabudlo, nie je možné, má výstavu, vidíme zlomok jeho veľkolepého diela a vo veku 76 rokov sa prostredníctvom svojich snímkov dostáva opäť na Slovensko (1971, posledná výstava na Slovensku, v Bratislave) do Galérie Kolomana Sokola. A tak ako sme opomínali niekoľko rokov velikána grafiky Kolomana Sokola, nechali sme nepovšimnutého aj osobitého fotografa P. Hudeca-Ahasvera. My sme však nezabudli, len sa nám na moment „stratil“ z dohľadu.