Posledná rozlúčka so Štefanom Šlachtom

Prof. Ing. arch. Štefan Šlachta PhD. narodený 6. decembra 1939 v  Ružomberku zomrel včera, 26. mája 2016 vo večerných hodinách. Slovensko stratilo významnú osobnosť pôsobiacu nielen na poli architektúry ale aj v širšom kultúrnom a spoločenskom kontexte. Bol historikom a teoretikom architektúry, pedagógom, odborným publicistom, spoluzakladateľom i prezidentom Spolku architektov Slovenska, poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, rektorom bratislavskej Vysokej školy výtvarných umení i hlavným architektom mesta Bratislavy...

Štefan Šlachta v rokoch 1953–1956 absolvoval strednú školu v Ružomberku, po jej skončení začal študovať na Fakulte architektúry SVŠT v Bratislave, ktorú ukončil diplomovou prácou u profesora Karfíka. S titulom Ing. arch. teda skončil štúdium roku 1962. Na tejto škole potom pôsobil ako odborný asistent profesora Karfíka až do roku 1975, kedy sa jeho novým pôsobiskom stal Štátny ústav pre projektovanie dopravných stavieb v Bratislave, kde zastával funkciu hlavného architekta do roku 1987. Medzitým, v roku 1979 získal titul PhD. na Fakulte architektúry SVŠT v Bratislave.

Okrem profesora Karfíka spolupracoval aj s architektom Lackom a Bellušom, čoraz viac sa začal zaoberať ako historiografickou, tak aj publicistickou oblasťou. Aj preto sa roku 1987 stal preňho dobrým pôsobiskom Štátny ústav pamiatkovej starostlivosti. Tu v archívoch začal objavovať osobnosti a diela medzivojnovej a modernej architektúry.

V roku 1990 začal pracovať opäť na škole, jeho pôsobiskom sa stala Vysoká škola výtvarných umení (ďalej VŠVU) v Bratislave a roku 1994 sa Štefan Šlachta stal spoluzakladateľom a zároveň prezidentom Spolku architektov Slovenska (ďalej len SAS). Bez jeho činnosti by neexistovala ani Slovenská komora architektov, ktorá je v súčasnosti veľmi významnou inštitúciou. V rokoch 1991 až 1993 zastával funkciu prorektora pre rozvoj a vedu na VŠVU. Po inaugurácii na profesora na VŠVU bol v rokoch 1994 – 2000 rektorom VŠVU v Bratislave.

V rokoch 1998-2002, čiže jedno volebné obdobie, pôsobil ako poslanec Národnej rady SR. Od roku 2002 sa znovu stal prezidentom SAS. Od apríla 2006 je hlavným architektom Hlavného mesta SR Bratislavy. Stal sa ním z pozície člena výberovej komisie, ktorá mala od 10. augusta 2005 vybrať vhodného človeka do tejto funkcie. Nakoniec ho začiatkom roka 2006 oslovil sám primátor. Má malé kompetencie, skôr plní koordinačnú a poradnú funkciu, je priamym podriadeným primátora.

Za jeho mimoriadne zásluhy o pozdvihnutie slovenskej architektúry v oblasti výskumu, dokumentačných a biografických prác a za jeho významnú pedagogickú činnosť obdržal za rok 2004 od prezídia SAS Cenu Emila Belluša.

Dvanásť rokov teda pracoval ako praktický architekt, predtým trinásť rokov ako pedagóg na vysokej škole a posledné desiatky rokov sa predovšetkým venoval histórii slovenskej architektúry 20. storočia. Počas svojej pedagogickej činnosti viedol mnoho študentov, ktorým sa bezprostredne venoval a priviedol ich ako k profesionálnemu životu, tak aj časť z nich k teoretickej aktivite. Podľa jeho slov skúmanie architektonickej minulosti sa mu často zdalo príťažlivejšie ako navrhovanie architektúry súčasnosti, hľadanie pravdy v architektonickom diele je asi tá najdôležitejšia povinnosť kritikov a historikov architektúry. Architektúra by mala byť uvedomelá, múdra služba verejnosti, a nie egoistickým záujmom jednotlivcov, či dokonca jednotlivca. "Architekt by nemal byť tým, kto je za peniaze ochotný urobiť čokoľvek.“

V publikácii Neznámi známi predstavil profily architektov – takmer zabudnutých osobností. Je to vlastne výber zo Šlachtovej rozsiahlej publikačnej činnosti. Dlhý čas zostali tieto práce, publikované zväčša v Projekte, snáď jediným zdrojom informácií o nich a významným spôsobom obohatili reflexiu architektonických hodnôt tohto obdobia – „zlatého veku slovenskej architektúry“.

V posledných rokoch vo svojej bádateľskej činnosti teda venoval veľa úsilia špecifickej problematike slovenskej architektonickej emigrácie po roku 1968. Sledoval osudy a tvorbu jej osobností, snažil sa obnovovať a upevňovať ich vzťahy so slovenským kultúrnym prostredím. Tieto aktivity opäť predstavujú osobitý prínos Štefana Šlachtu do našej kultúrnej historiografie. Časť tejto práce spočívala v objavovaní bielych miest slovenskej architektúry 20. storočia. Boli to najmä 20. a 30. roky, o ktorých bolo zriedka niečo počuť. Oveľa viac osudov však ostávalo a doteraz ostáva ešte skrytých, neznámych. V tejto publikácii teda bolo hlavným cieľom poodhaliť ich, ale najmä pripomenúť, aby sa na ne úplne nezabudlo (CV: Wikipedia)

Štefanova osobnosť i dielo sa nezmazateľným spôsobom zapísali do dejín slovenskej architektúry. Česť jeho pamiatke.