Štefan Šlachta objavil pre svet slovenskú architektúru

Deti narodené na Mikuláša dostanú do vienka otvorenú priateľskú povahu s veľkorysou láskavosťou. Takýto bol po celý život Štefan Šlachta. Narodil sa 6. decembra 1939 v Ružomberku. Jeho osudovou láskou sa stala architektúra v celej svojej šírke od pedagogickej činnosti, projektovania až po publikovanie, výskum a organizovanie stavovskej organizácie. Zomrel po ťažkej chorobe vo veku 76 rokov.

Baťovská výchova, Karfíkov žiak

Do Bratislavy prišiel študovať v roku 1956. Končila sa éra socialistického realizmu a do architektúry sa vrátila moderna. Štefanova generácia súčasných sedemdesiatnikov zažila vo svojom živote tri odlišné periódy a zvraty. Šesťdesiate roky boli naplnené celosvetovým optimizmom a naším otvorením sa svetu. Nasledovali temné, normalizačné sedemdesiate a osemdesiate roky. Nežná revolúcia priniesla definitívnu zmenu politického systému a náš vstup do kultúrnej Európy.

Osudovou osobnosťou, ale neskôr aj priateľom a kolegom Štefana Šlachtu bol profesor Vladimír Karfík, dlhoročný Baťov architekt a svetobežník. Prišiel do Bratislavy na pozvanie zakladateľa školy architektúry Emila Belluša aj s ďalšími českými kolegami vychovávať slovenských architektov.

Neodišiel, veril

Štefan diplomoval v jeho ateliéri v roku 1962, stal sa u neho asistentom a postupne odborným asistentom. Profesor Karfík bol v tých rokoch po znárodnení Baťu ešte aktívny a realizoval stavby aj v Bratislave – jeho dielom bola Farmaceutická a Chemicko-technologická fakulta. Bol atraktívnou a výnimočnou osobnosťou, ktorá mala študentom čo odovzdávať zo svojho pôsobenia u Le Corbusiera, F.L. Wrighta či z projektovej praxe v Európe i USA.

V tvorivom  prostredí v blízkosti  významnej osobnosti, otvoreného šarmantného človeka a skúseného architekta prežil Štefan Šlachta ako študent a neskôr asistent trinásť rokov. Cez profesora Karfíka mala škola kontakt so svetom. So študentmi chodil Štefan na prax do  kultúrnejšej Európy, čím si rozširovali obzor a budovali vzácne zahraničné vzťahy. Práve tie neskôr pomohli viacerým pri emigrácii v roku 1968. Aj Šlachta zažil v tých rokoch zahraničné praxe v Nemecku a vo Fínsku, ale tak ako viacerí z našej generácie sa vrátil. Neveril, že táto priaznivá doba pre národ a aj architektúru sa skončí.

Výnimočná komunita

Šlachta pri svojom pôsobení u profesora Karfíka spoznal dôverne baťovskú architektúru, funkcionalizmus a vôbec medzivojnovú modernu. Baťov systém, to bol aj životný štýl, čistota vzťahov, racionalizácia prostredia. S profesorom spolupracoval na štúdiách i súťažných návrhoch, zúčastnil sa na desiatkach architektonických súťaží. Spomínam si na niektoré jeho ocenené návrhy – hromadné garáže na Záhradníckej ulici či kultúrny dom v Trnave. Jeho ročník absolvoval školu v roku 1962 a patril už k druhej generácii absolventov architektúry. So spolužiakmi tvoria výnimočnú komunitu, ktorá sa doteraz schádza a navzájom komunikuje.

Pristrihnuté krídla

Rozlet našej generácie ukončili okupačné tanky v auguste 1968. Nastali normalizačné čistky. Ich chápadlá sa postupne šírili do všetkých sfér spoločnosti. V roku 1970 zasiahli aj Zväz architektov, kde prebrali moc dovtedy anonymní ľudia, sluhovia nastupujúcej éry. Zo školy museli odísť profesori, medzi inými aj Vladimír Karfík a Jozef Lacko. S nimi postupne aj ich asistenti, a teda aj Štefan Šlachta. Pretože sa venoval aj v škole dopravným stavbám, našiel si miesto v Dopravoprojekte vo funkcii hlavného architekta. Koordinoval architektonické návrhy dopravných stavieb. Spolupracoval pri riešení peších zón a autorsky sa podieľal na riešení mosta Lanfranconi v Mlynskej doline, čo bola jeho najvýznamnejšia realizácia.

Odsúdený život v časopisoch

Aj popri práci v Dopravoprojekte sa venoval teórii a dejinám modernej architektúry. Cez profesora Karfíka a baťovskú architektúru sa dostal k spolupráci s profesorom Šlapetom z Prahy, ktorý ako prvý prezentoval český funkcionalizmus v Londýne. Šlapeta nemohol publikovať v Prahe, tak mu Štefan umiestňoval jeho texty do časopisov v Bratislave. Spolu spracovali prehľadné čísla časopisov ARS a Projekt, ktoré sa venovali práci českých architektov na Slovensku od medzivojnového obdobia až po vtedajšiu súčasnosť.

Bratislavu navštívil vtedy šéfredaktor švajčiarskeho časopisu Werk , Paolo Fumagali a publikoval reportáž o našom funkcionalizme. Švajčiarsky časopis Archithese tiež venoval jedno číslo československej medzivojnovej moderne. Českú časť spracoval Vladimír Šlapeta a slovenskú Štefan Šlachta. To bola prvá informácia o našej zlatej medzivojnovej ére. Túto aktivitu odsúdil Federálny zväz architektov v Prahe ako protištátnu a do Bratislavy k predsedovi Zväzu slovenských architektov si predvolali „veľkí pražskí federálni predsedovia“ nepohodlných autorov na spoveď.

Podozrivé neoficiality

V osemdesiatych rokoch bola situácia v Čechách ešte horšia ako na Slovensku. Na Spišskej Kapitule zorganizovali košickí architekti v októbri 1984 stretnutie nezávislých architektov z Čiech a Slovenska s hosťami zo susedných krajín. So Štefanom sme tam zastupovali Bratislavu. Z týchto  „podozrivých neoficiálnych“ stretnutí sa stali pravidelné jesenné konfrontácie disidentských autorov, ktoré pokračovali aj na Starých Splavoch až do roku 1989. Štefan nastúpil v roku 1986 do Pamiatkového ústavu, kde sa mohol venovať výskumu modernej architektúry. Vytváral pasport jednotlivých objektov, bádal v archívoch, získaval informácie z osobných návštev. Zhromaždil vzácny materiál, ktorý neskôr čiastočne publikoval alebo poskytol ďalším kolegom.

Zásadné zmeny

Gorbačovské uvoľnenie gradovalo a ako neskorumpovaní vládnucou stranou sme privítali  novembrové udalosti 1989. Spoločenské premeny priniesli do života Štefana Šlachtu zásadné zmeny. V decembri 1989 sa zišlo Zhromaždenie všetkých architektov Slovenska, ktoré zvolilo akčný výbor a krátko na to vznikol Spolok architektov Slovenska. Prvým jeho prezidentom  sa stal Štefan Šlachta. Takmer tisíc architektov mu vyslovilo dôveru a zanikol normalizačný Zväz slovenských architektov. Štefan stál pred náročnou úlohou transformácie architektonickej organizácie.

Spolok sa postupne stabilizoval. Šlachta nadviazal kontakty s našim emigrantmi, ktorí boli pripravení pomôcť a založili Architecture Foundation vo Frankfurte na pomoc slovenskej architektúre. Spolok sa pod Šlachtovým vedením angažoval v prestavbe školstva. Pripravoval založenie Komory architektov. Začal vydávať mesačník Fórum architektúry.

Mečiar, Schuster a sklamanie

Vysoká škola výtvarných umení bola jedinou školou na Slovensku, ktorá sa po novembri 1989 zásadne obmenila. Na pozvanie študentov a komisie sa Štefan Šlachta zúčastnil konkurzu a od septembra 1990 nastúpil do školy na katedru teórie. Mal predstavu o prestavbe školy architektúry, ktorá sa aj úspešne realizovala.

Na profesora inauguroval v roku 1995. Stal sa prorektorom a od roku 1994 do 2000 aj rektorom VŠVU. Škola však bola v opozícii k Mečiarovej vláde, takže mala problémy s financovaním. To zväzovalo Štefanovi ruky. Na protest proti mečiarizmu a na pozvanie budúceho prezidenta Rudolfa Schustera vstúpil v roku 1998 do veľkej politiky a stal sa poslancom Národnej rady SR. Práca v parlamente ho naučila poznávať a hodnotiť ľudí. Bol sklamaný z nekultúrnosti našich politikov.

Viditeľná cesta

V roku 2002 bol druhýkrát zvolený za prezidenta Spolku architektov Slovenska. V roku 2003 zorganizoval Spolok architektov veľkú výstavu „Impulse und Reflexion“ vo Viedni v Ringturm Galerie, kde sa po prvý raz v zahraničí predstavila slovenská architektúra 20. storočia. Výstava zažila reinštalácie v Mníchove, Zürichu, Grazi, Spittal an der Drau i Benátkach. Štefan s profesorom Adolfom Stillerom pripravili k výstave viacjazyčný katalóg, ktorý ste mohli nájsť v architektonických kníhkupectvách od Viedne cez Mníchov po Zürich. Tu sa po prvýkrát takto komplexne zviditeľnila slovenská architektúra v Európe.

Známi neznámi

V roku 2004 udelil Spolok architektov Slovenska Štefanovi Šlachtovi Cenu Emila Belluša za celoživotné dielo. Pri tej príležitosti vydal knihu „Neznámi, známi“, kde priblížil osobnosti modernej architektúry, ktoré už neboli medzi nami. Tam publikoval okrem iných aj svetových majstrov architektúry, rodákov zo Slovenska, akými boli bol Ladislav Hudec v Shanghaji či Ladislav Rado v USA. Spolok architektov im následne usporiadal výstavy. V ďalšej knihe „Návrat odídených“ predstavil na výstave a aj na osobnom stretnutí v Bratislave v roku 2005 diela našich architektov žijúcich a tvoriacich v zahraničí.

Nefunkčný úrad

Jeho posledná funkcia, do ktorej vstúpil na pozvanie primátora  mesta, bolo založenie inštitútu hlavného architekta Bratislavy. Štefan veril, že položí základ  takéhoto útvaru, ktorý v Bratislave v minulosti existoval. Úrad hlavného architekta však ani doteraz nefunguje a neplní svoju úlohu.

Odišiel architekt, profesor, publicista a organizátor architektúry. V nedávnych časoch synonymum slovenskej architektúry vo svete. Svojím komplexným prínosom sa zaslúžil o jej rozvoj tak ako málokto iný.

Autor: Ján M. Bahna

Článok bol uverejnený v denníku SME.