Ramon Feller: qwertz (click)

“Motor predstavuje praprincíp pohybu a hnaciu silu, ktorá nejakým spôsobom ženie pohyb stroja. Z toho sa dá usúdiť, že všetko, čo sa hýbe, je “pasívne”: či už je to človek alebo stroj, nemá moc rozhodovať nad vlastnou dynamikou a je púhym transformátorom jednej energie na inú.” Príďte na vernisáž novej výstavy žilinskej Plusmínusnula galérie už vo štvrtok, 27.4. o 18:00.

Homunkulus
V kognitívnej filozofii a filozofii mysle označuje pojem “homunkulus” myšlienku, že sa v našej hlave skrýva bytosť, ktorá vníma podnety a má vlastné skúsenosti. 

Skúsme teda chápať dielo Ramona Fellera ako spojenie jednotlivých foriem, farieb, materiálov, pohybov, procesov v čase a zvukov. Tieto by sme samy o sebe, práve preto, že ich poznáme, nevnímali ako príliš zaujímavé.

Máme celkom konkrétne, v pamäti uložené predstavy o tom, ako vyzerá napríklad ohnutý hliníkový plech, ako znie elektromotor, ako sa správa napnutý a uvoľnený povraz, ako svieti svetlo projektora, či ako sa pohybuje kurzor na obrazovke. Potom však začne práve takýto homunkulus oddeľovať všetky tieto samy osebe nezaujímavé aspekty Ramonovho diela a spojí ich do Niečoho. Do Niečoho, čo ešte nepoznáme, a čo v nás teda zatiaľ nie je v nejakej forme uložené, Niečo, čo práve preto už od prvého momentu rozhodne chceme spoznať.

Pri presnejšom uchopení začneme teda od toho, že znova rozložíme štruktúru formy, farby, pohybu a zvuku a všimneme si, že každý z týchto jednotlivých aspektov je umiestnený veľmi precízne a premyslene.

Zistíme, že každá časť, ktorá sa pôvodne zdala byť bez nápadu, hrá v mechanizme celej mašinérie svoju rolu. Hoci sa o slovo hlásia často aj náhoda a strata kontroly, sú vždy súčasťou systému, ktorý do chodu uviedol jeho tvorca.
Vráťme sa k homunkulovi — nakoľko tohto možno chápať aj historicky a inak, konkrétne ako bytosť stvorenú prostredníctvom umelých (chemických) procesov. Vyššie spomenuté uvedenie do chodu sa v prípade niektorých diel Ramona Fellera blíži akémusi vstreknutiu životodarnej tekutiny. Formy, farby, materiály, ale aj pohyby, procesy v čase a zvuky by mali bez tohto vloženého vitalizmu len nepatrný zmysel.

Z Goetheho, Faust II:

“Svieti to! Konečne predsa nádej máme,
keď storakú hmotu premiešame
a so zmesou – lebo hlavná je tu zmes –
pomaly ľudskú látku skomponujeme
a do krivule zaletujeme
a náležite zdestilujeme,
že tiché dielo podarí sa dnes.

Vzniká to! Var jasnejšie sa pení!
Presvedčenie na pravdu sa mení:
čo tajomstvom prírody bývalo vždycky
rozumom robiť skúšame smelo
čo vytvárala organicky
kryštalizujeme preumelo.”

Ramon Feller sa narodil v roku 1988, ukončil umeleckú školu v Berne, v súčasnosti v štúdiách pokračuje v Bazileji. Zúčastnil sa viacerých skupinových výstav, niekoľkokrát vystavoval aj sólovo. Je dvojnásobným laureátom ceny Kiefera Hablitzela pre švajčiarskych umelcov do 30 rokov. Vo svojej práci sa zaujíma o procesy a časové závislosti medzi systémami, jeho prax ohraničujú pojmy ako spomienka, skúsenosť, konštrukcia a výber. Ústredným je pre neho technický aspekt, či už digitálny alebo analógový, zásadný vplyv na jeho tvorbu má aj polemika s programovaním a elektrotechnikou.

Vernisáž vo štvrtok 27. 4. 2017 o 18.00, výstava potrvá do ± 26.5. 2017.