Stratené krajiny

Spolupráca medzi vystavujúcimi a kurátorom siaha do letných mesiacov roku 2016, kedy sa uskutočnilo prvé stretnutie v nemeckom Passau. Dolnobavorská scéna združuje desiatky umelcov – v prvom pláne išlo o to oživiť spoluprácu, ktorá sa začala začiatkom 90. rokov medzi pedagógmi bratislavskej VŠVU a okruhom výtvarníkov, ktorých viedol vtedy mladý konceptuálny umelec Hubert Huber (*1956). Po preštudovaní mnohých portfólií vybral kurátor do piatich miestností Kopplovej vily päticu umelcov, ktorých tvorba vykazuje obsahovú príbuznosť, aj keď východiská sú odlišné.

Výtvarníčka staršej generácie Waltraud Danzig (*1945) sa roky venuje prevažne klasickým grafickým technikám. Jeden z jej ucelených cyklov vytvorených v nultých rokoch (po r. 2000) výrazne pripomína topografické mapy, výseky krajín z leteckého pohľadu. Autorka o nich hovorí ako o monochrómnych lineárnych poliach. Jej „krajiny“ nepôsobia fiktívne, naopak: divák ich dokáže vnímať ako reálny celok, konkrétnu krajinu. Hubert Huber je tri desaťročia jednou z vedúcich osobností miestnej výtvarnej scény. Regionálni kurátori ho označujú ako „majstra trojuholníka“. Je sochárom, grafikom, tvorcom site-specific inštalácií, do ktorých zakomponuje historickú, príp. lokálnu architektúru často formou svetelného umenia. Je to výtvarník s environmentálnym zmýšľaním, ktorý používa znaky ako výrazový prostriedok. Ich variovaním a vsádzaním do krajín vytvára obrazy, ktoré hravou formou sprostredkujú stále aktuálne ekologické posolstvá. Optická ilúzia, ktorú sa snaží v mnohých dielach vytvoriť, umocňuje v divákovi pocit naliehavosti.

Traja predstavitelia mladšej generácie sú nositeľmi odlišného poňatia témy, no nemenej univerzalistického: Anja Kutzki (*1973) v maľbe inklinuje k minimalistickým polohám, jej farebnosť je väčšinou redukovaná na odtiene čiernej (resp. sivej) a bielej. Červená línia v bielej vytvára hranicu. Nielen hranicu v krajine: je to hranica fyzická, hranica v mentalite jedinca, hranica bolesti. Prípadná farebnosť v starších cykloch je redukovaná do malých geometrických polí na minimum. Ako odtieň života v globalizovanej spoločnosti, esteticky pôsobivá uniformita.

Akrylové maľby Stefana Meisla (*1976) sú naopak krajinami duševných stavov a ostro kontrastujú s jeho bielymi geometrickými objektmi, statickosť ktorých narúša prostredníctvom magnetov pohyb. Ich situovanie do jedného bodu alebo ich umiestnenie do homogénnych radov, v ktorom každá z „vrtuliek“ reaguje pohybom inak, z nich robí kinety. Pohyb prebiehajúci na objekte (nie pohyb objektu samotného) sa stáva v intenzite a čase nepredvídateľným. Sú to biele krajiny, na ktorých prebieha technicky regulované, no napriek tomu nepredvídateľné dianie.

Verena Schönhofer (*1980) sa na výstave predstaví subjektívnymi krajinami z farebnej série s názvom Neuland (2014-2016), avšak v rámci pôsobenia na nemeckej výtvarnej scéne patrí k viac žánrovým intermediálnym umelcom. Svoje predstavy krajiny stvárňuje podnietená formami a štruktúrami z prírody. Umelkyňa pracuje interdisciplinárne, vo svojej výstave prezentuje akrylové maľby, tuše a gvaše na papieri alebo na plátne.

Stratené krajiny sú intenzívnym pohľadom do spektra tvorby, foriem a pracovných metód piatich umelcov s rozdielnym či podobným prístupom k téme. Poetický názov výstavy je predovšetkým výzvou k hľadaniu a (znovu)nájdeniu týchto krajín. Hľadá ich divák, avšak tému výtvarníci redefinujú. V kontexte prebiehajúcich klimatických zmien a sociálnych pohybov naprieč rôznymi regiónmi sa tento klasický a v princípe „večný“ námet začína javiť v novom svetle.

Roman Popelár