Synchrón u psychiatra

Výstava Synchrón u psychiatra je výsledkom niekoľkých synchrónne prebiehajúcich udalostí v určitom čase. V časovo ohraničenom priestore od jari 2016 až leta 2017 kurátorka tejto výstavy, prežívajúca práve obdobie ťažkých životných strát a z toho vyplývajúcich depresií, začala vo virtuálnom priestore sociálnej siete bezmyšlienkovito, ale intenzívne vnímať takmer každodennú tvorbu výtvarníka Davida Cajthamla a básnika Buddyho Ungrada. Zároveň celý rok pravidelne navštevovala psychiatrickú ambulanciu, ktorá vyzerala skôr ako galéria. Každodenne publikované obrázky Davida Cajthamla obsahovali poetické texty s podtitulom „u psychiatra“, kde postava psychiatra je akýmsi katalyzátorom (niekedy v polohe subjektu, inokedy objektu), ktorý umožňuje naširoko – nahlboko rozohrať tragikomédiu všetkých našich životných projekcií, transferencií i tráum a traumičiek, túžob, pocitov a emócií, naplnených, nenaplnených či stratených. Komentáre Buddyho Ungrada do nich často vnášali vtip a ďalšiu významovú vrstvu. Zároveň v tom čase intenzívne publikoval svoje básne, reflektujúce práve stavy smútkov, strát, zmarených či nereálnych lások.

Prežívanie, tvorba i vnímanie sa odohrávalo v onom pretrhnutom čase, kde dočasne neexistuje ani priestor, ani čas, ani kauzalita. Najmä pri spätnom pohľade jasne vystúpili do popredia a spojili sa tri hlavné svetelné body na pozadí bezodnej a všeobjímajúcej tmy, spojené neviditeľnými nitkami, ktorými je napokon možné zošívať tržné rany duše. Tie tri body sú obrazy, poézia, psychiater. Rezonancia celoživotného i profesného záujmu kurátorky, ktorým je neoddeliteľné prepojenie umenia a terapie, a tých vecí, ktoré zo všetkých iných podnetov vybralo nezaostrené vnímanie, sa stala nielen liečbou, ale vyústila aj do tvorivého výstupu, ktorým je táto výstava.

Pomyselným priestorom, v ktorom voľne a bez príčinnej súvislosti existujú a grupujú sa básne, texty a obrazy, je loď bláznov. Alegorický obraz, po prvý raz použitý Platónom v súvislosti so správou štátu, sa dnes dá považovať za archetypálny. Teda nielen za platónovskú alegóriu vymknutej spoločnosti, ale prípadne i za metaforu života, zmietaného morskými prúdmi, vlnami a búrkami a tiež hlbinnými vodami nevedomia. Zvlášť, keď si zrazu v tom liminálnom[1] stave po ťažkých stratách na najbližších ľuďoch, zdraví i práci uvedomíte, že takmer rok sa pravidelne pozeráte na poeticky pojednané príbehy bláznov a psychiatrov Davida Cajthamla vo virtuálnom priestore sociálnej siete a v tom reálnom chodíte do ambulancie-galérie, kde sa pozeráte na kresby lodných uzlov, maják a mušle, až kým vám nedôjde, že psychiater je zároveň námorný kapitán….

Zhodne s Davidom Cajthamlom si myslím, že realita zväčša predčí fantáziu. A to, čo vyzerá ako metafora či alegória, sa skutočne deje. Niekedy zráža na kolená, niekedy lieči, teší, niekedy usmrcuje. A to je život, ktorému nikto neunikne. Len umenie dáva možnosť túto realitu nanovo preskupovať a vrstviť, objavovať v nej bežne nevidené – napríklad aj tie synchronicity[2], a tak ju i v záujme prežitia ozmyselňovať.

Nina Jassingerová

David Cajthaml absolvoval Vysokú školu umeleckopriemyslovú v ateliéri architektúry a scénografie u prof. Josefa Svobodu. Pôsobí ako mnohostranný výtvarník – kresba, maľba, grafika, scénograf a hudobník. Okrem iného spolupracoval s Arnoštom Goldflamom na jeho predstaveniach Masochista a Maniak, kde bol autorom hudby i scénografie a plagátov. Je frontmanom hudobného zoskupenia Dekadent Fabrik.

Buddy Ungrad je pseudonym „básnika prérie“, ako sám seba nazýva, a ktorého identita ostáva skrytá. Právnik, žurnalista, obchodník, lobbista v najlepšom zmysle slova, žijúci v „tvrzi s kočkami“ – to o ňom nájdeme z verejných zdrojov. A ešte letmú zmienku od Bohumila Hrabala, s ktorým v istom čase zdieľal okrem literárnych sklonov aj adresu v Prahe-Libni.

[1] Liminalita je termín, ktorý začal používať Victor Turner v roku 1977 na označenie časopriestoru na tvorbu obnovenej identity človeka, ktorý práve stratil niekoho blízkeho či blízkych. Rovnako ako v tomto prípade, nie vždy je príčinou straty smrť.

[2] Synchronicita je pojem, ktorý prepracoval C. G. Jung. Jeho slovami označuje pretrhnutie času, zrušenie priestoru, času, kauzality, podobá sa numinóznym stavom spirituálnej skúsenosti. Ide o dve alebo viac udalostí v jednom čase, ktoré nemajú príčinnú súvislosť, ale majú rovnaký alebo podobný význam.