Teplo zvuku / Slabosť Zeme

Kurátor: Csanda Máté

Teplý zvuk, slabá zem. Konfrontácia a dialogicita dvoch priestorových inštalácií. Zem ako planéta, ako kozmos v kozme, zem ako pôda, ako hmota. Jemná sebairónia, poetika banality – a decentne inteligentný pátos. Snaha hovoriť o veľkých (neuchopiteľne veľkých) veciach a súvislostiach života, a to z dvoch diametrálne odlišných perspektív. Súmerateľnosť svetov, svetonáhľadov, jazykov. Túžba pochopiť textúru vzťahov a spojitostí medzi konečným a nekonečným. Medzi súcnom a per se „tragickým“ ľudským subjektom, ktorý je vrhnutý do tela – a ktorého svet je bytostne perspektivistický, časom aj priestorom ohraničený. Subjektom, ktorý je a ostáva v zovretí horizontu.

Sochárska intervencia Martina Piačeka má citeľne osobný rozmer: môžeme ju čítat aj ako akýsi autoportrét. Dominantným významotvorným prvkom inštalácie je pritom dlhý čierny gumený pás. Táto sterilná, beztvárna hmota, predurčená na pravidelný transport rôznych tovarov, sa pred našimi očami odhaluje vo svojej bezprostrednej nahosti a zraniteľnosti. Meandrujúci (miestami pružný, miestami ochabnutý) pruh – so svojmi hrbolmi, vlnami, záhybmi, vzostupmi a pádmi –  nám môže evokovať tok života, zároveň akúsi (principiálne nekonečnú) časovú os, ale aj neustále zápasenie matérie (subjektu) s konvenciami, núdzami a nátlakmi sociálnej reality, s fiziologickými procesmi (dozrievanie, starnutie, „bytie-k-smrti“), ale aj so svojou neodmyslitelnou telesnostou. Pekné, vznešené, niekedy priam heroické oblúky sa striedajú s chabými, ťažkopádnymi riasami a nábermi.

Inštalácia je pritom presiaknutá subtílnou metaforikou časovosti, fragmentácie a pominuteľnosti. Vidíme rôzne formy, šifry, štádiá, koniec koncov rôzne artikulácie postupného rozkladu a krízy integrity, celistvosti. Ako keby tu všetko smerovalo k rozpúštaniu sa, k strate formy (alebo naopak, k stuhnutiu). V tomto kontexte môžeme čítat aj motív parohu, tento zvláštne plávajúci nános, zároveň signatúra mužskosti (ktorý v sebe, skrz svoju materialitu, rozvetvenosť skrýva aj akúsi indexikalitu starnutia). K premyslenej textúre metafor patrí aj kopec (mohyla?) obylia, resp. sekera „zabudnutá“ v kopčeku jacmena. Podobne, ako v prípade továreňského pásu, aj tu sa tažko hovorí o jadre, o, substancialite, o celistvosti. Jedná sa o akúsi akumuláciu drobných semiačok. Kopček nám každopádne núka rôzne konotácie (jačmenné zrná ako zdroj energie, očistené a v suchu uložené obylie ako produkt práce, odkaz na cyklickosť prírody, záloha, investícia do budúcnosti, sýpka ako civilizačný „výdobytok“, zároveň ako nádej a garant budúcnosti, archaický prototyp banky; no  taktiež nám evokuje akúsi zemitosť, blízkosť k zemi – k zemi, z ktorej koniec koncov pochádza aj ropa, hmota, z ktorej sa vyrába syntetický kaučuk, hlavná ingrediencia rozmerného čierneho pásu). Sekera, nonšalantne zaseknutá v kopčeku obylia tomuto gestu pridáva ironický šmrnc. Podobnou (aj keď este silnejšou a vrstevnatejšou) iróniu sa vyznačuje „posledný“ moment – akýsi záverečný, par excellence mužskýstatement – inštalácie, ktorý sa nachádza na konci (?) čierneho pásu: v banálnom geste cikania do kaluže sa istým spôsobom vraciame k figurácií rozkladu, k roztrúseniu a rozpusteniu sa, ku zmývaniu hraníc medzi subjektom a okolitou prírodou. Zároveň sme svedkami akejsi poézie prchavosti –  z bubliniek moču sa na niekoľko sekúnd vytvárajú drobné, trblietavé, rýchlo miznúce útvary, ostrovčeky a útesy (doposiaľ neocenené výtvory bytostného sochára) – akýsi mikrokozmos každodennej banality, vrhnutosti do tela, pričom k poetickému rozmeru tejto svojskej „performancie“ (ktorá nám zďaleka môže pripomínať i prácu Brucea Naumana Self-Portrait as a Fountain) prispieva aj jemný a repetitívny bzukot okolitých cykád.

Videoinštalácia Andrása Cséfalvaya (v citeľnej nadväznosti na autorové práce z posledných rokov) sa zaoberá veľkými (filozofiykými tradíciami inšpirovanými) otázkami bytia. Napriek subtílnej mlčanlivosti, ktorou sa rétorika práce vyznačuje, sa pred nami vynára textúra ťažko uchopitelných abstrakcií a teorémov. V konceptuálnom ohnisku práce stoja ontologické, epistemologické – a v konečnom dôsledku estetické a hermeneutické – otázky a úvahy. Na tematicko-naratívnej rovine je hlavným aktérom fyzik, teoretik, vynálezca (a dvoran) Galileo Galilei (1564-1642) – resp. jeho známy zvončekový experiment, ktorý bol koncipovaný ako demonštrácia a dôkaz principiality gravitačného zrýchlenia. Galileov experiment pri tom stojí na začiatku jednej mohutnej tradície – predstavuje nám zrod experimentálnej a analitickej vedy (vedy, korá je hlboko v koreňoch taktiež  akýmsi meta-jazykom so špecifickou syntaxou – lingvistickým fenoménom, ktorý je odjakživa spätý s rôznymi premisami, túžbami a očakávaniami, mocenskými štruktúrami, hodnotovými horizontmi atď.). Cséfalvayho video hovorí o kolízií, o kontraste – a zároveň o (ne)súmerateľnosti – dvoch svetov, dvoch chápaní, dvoch registrov spoznania a zmýšlania – na jednej strane bádame sterilné, umelo vykonštruované ideálne priestory, kulisy a scenérie modelového svetu, ktorý nám slúži ako akýsi referenčný rámec, resp. „inkubátor“ exaktného spoznania a analytického prístupu. Na „druhej“ strane sme svedkami materiálneho svetu, svetu každodennej reality – reality, ktorá je plná kontingencií, nezhôd, nezrovnalostí, náhod, neintegrovateľných zvyškov, nečakaných zvratov, vedľajších, sprevádzajúcich fenoménov atď.

Parafrazujúc Galileovu otázku, sa môžeme pýtať, či sa svet naozaj dá popísať jazykom kruhov a trojuholníkov. A ak áno, čo sa tým získa – a naopak, čo sa tým z nášho spoznania vytratí? V pred-telesnom a pred-perspektivistickom svete (svete = v jazyku) trojuholníkov, kruhov a iných svetotvorných formúl a vzťahov totiž nejestvuje priestor pre fenomény, ktoré nás robia tým, čím sme. V Galileovom racionálne usporiadanom – a v rámci svojich hraníc prefektne fungujúcom – architektúre zmýšlania nemá význam hovoriť o metaforách, alúziach, o náhodných, nečakaných, nepredvídaných fenoménoch, o haptických, taktilných kvalitách, o vôni, o teplote (zvuku) a o slabosti (zeme). Tatiež, ako hravý cvengot zvončekov (a všetky možné asociáce, ktoré v nás vyvoláva) existuje len tu, na pôde subjektivity, mimo výsostnej oblasti čistej a formalizovanej racionality. Podobne ako samotný pojem fall (pád ako fyzicky fenomém, pád ako zlyhanie, ako ústup, zároveň fall ako jeseň) so všetkými svojimi jemnými sémantickými vrstvami a podtónmi – je pochopiteľný – a pouzitelný – len a len v tomto našom imanentnom (konečnom, ohraničenom, perspektivisticky predurčenom a podmienenom) svete...