Alexander Bél

Bolo to koncom prvej tretiny dvadsiateho storočia, presnejšie 26. novembra 1933, keď som sa narodil v Prešove, v lesníckej rodine. Ranné detstvo som prežil v kruhu rodiny v obciach Ulič a Veľký Berezný na Podkarpatskej Rusi, dnes Velykyi Berznyi na Ukrajine. Tieto obce v politicky rušnom období druhej svetovej vojny, bez zmeny ich geografickej polohy, boli súčasťou rôznych krajín Európy. Najprv to bola predvojnová Československá republika, neskôr Maďarské kráľovstvo a potom Sovietsky zväz. Na konci vojny sme sa presťahovali do vtedy ešte maďarského Užhorodu. Po Jaltskej konferencii a politickom usporiadaní Európy bolo toto územie ako Zakarpatská Ukrajina pričlenené do Sovietskeho zväzu. Toto dynamicky sa meniace politické prostredie malo odraz aj v jazykovom prostredí, ktorému som sa musel prispôsobovať. Nemecký a maďarský jazyk boli prvými, ktorými som rozprával, základnú školu som absolvoval na maďarskej a ukrajinskej škole.

V roku 1947 sme sa vrátili na Slovensko, do Solivaru pri Prešove. Začal som navštevovať terciu (tretí ročník) štátneho gymnázia v Prešove. Pretože som v tom čase neovládal slovenský jazyk, musel som sa naučiť po slovensky. Maturoval som na I. štátnom gymnáziu v Prešove v roku 1953.

Dva roky pred maturitou sa rodina odsťahovala zo Solivaru do Sobraniec na krajnom východe Slovenska a ja som zostal bývať na priváte v mieste školy. V čase podávania prihlášok na vysokoškolské štúdium som sa zoznámil s Ivošom (priezvisko si nepamätám), ktorý študoval architektúru v Brne. Jeho nadšenie pre architektúru a rozprávanie o kráse štúdia architektúry pozitívne ovplyvnilo nie len mňa ale i viacerých mojich spolužiakov. Výsledkom bolo, že prihlášku na štúdium architektúry sme podali šiesti spolužiaci z jednej triedy a štyria sme ho aj úspešne absolvovali. Vysokoškolské vzdelanie som absolvoval v rokoch 1953 – 1959 na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave, fakulta architektúry a pozemného staviteľstva u profesorov Belluša, Hrušku, Karfíka, Lacka, Piffla a ďalších.  

Počas štúdia na vysokej škole v roku 1958 som sa so skupinou spolužiakov zúčastnil verejnej anonymnej Súťaže na pamätník obetiam SNP v Nemeckej (Marián Beluš, Alexander Bél, Eduard Stančík, Alexander Vika), ktorú sme vyhrali. Dielo bolo realizované a odhalené v roku 1959.

Fakultu architektúry a pozemného staviteľstva v Bratislave (smer A) som ukončil v roku 1959. Následne už počas zamestnania som absolvoval postgraduálne štúdium v odbore územné plánovanie na VUT v Brne, ktoré som ukončil v roku 1964.

V čase ukončenia vysokoškolského štúdia boli absolventi umiestňovaní do praxe podľa potrieb národného hospodárstva, na základe povinných „umiestneniek“. Ja som nastúpil do Urbanistického strediska Stavoprojektu v Košiciach, ktoré viedol Ján Kurča. Môj profesijný rast prebiehal od projektanta až po funkciu vedúceho Urbanistického strediska od roku 1970. Od roku 1991 som bol vo funkcii vedúceho ateliéru košického pracoviska Urbiónu Bratislava.

Do košického Stavoprojektu sme nastúpili väčšia skupina mladých architektov z absolventského ročníka 1959. Táto relatívne silná skupina mladých bola vo vzájomnom intenzívnom tvorivom kontakte. Stavalo a projektovalo sa veľa a tak sme sa pomerne zavčasu dostali k samostatným i náročnejším dielam. Verejné anonymné architektonické a urbanistické súťaže vytvárali voľnejší tvorivý priestor ako „oficiálne úlohy“ a preto sme tejto činnosti venovali veľa priestoru. Spolu s. P. Merjavým, ale aj s inými kolegami som sa úspešne, aj menej úspešne, zúčastnil mnohých súťaží a vypracovania architektonických štúdií. Z úspešných spomeniem aspoň tie zaujímavejšie: Centrum mesta Děčín, Stredisko cestovného ruchu Roháče, Centrum Nového mesta v Košiciach, Pamätník povodniam v Komárne, Obytný súbor Vlčince v Žiline, Urbanisticko - architektonická súťaž na regionálne centrum Banská Bystrica - Zvolen, medzinárodná súťaž Budova štátnej opery v Belehrade, štúdia ČS zastupiteľského úradu v Berlíne a ďalšie.

V prvých rokoch po ukončení vysokoškolského štúdia okrem urbanistických prác som sa venoval aj architektúre. Z tohto obdobia pochádzajú: Športový areál Košice - Šaca, architektonické štúdie staníc kabínkovej lanovej dráhy T. Lomnica - Skalnaté Pleso, z ktorých boli realizované stanice kabínkovej lanovky Skalnaté pleso a Štart.

Neskoršie som sa špecializoval na tvorbu v oblasti územné plánovanie a urbanizmus. V tomto období vzniklo množstvo štúdií a územných plánov veľkých územných celkov (regiónov), miest a obcí.

V sedemdesiatych rokoch minulého storočia som sa v spoločnom tíme (Terplán Praha, Urbión Bratislava a Stavoprojekt Košice) podieľal na vypracovaní návrhu nového Zákona o územnom plánovaní a stavebnom poriadku a Metodických pokynoch pre vypracovanie územnoplánovacej dokumentácie.

Po politickom uvoľnení situácie v Európe a tiež na Slovensku a rozpade štátnych projektových ústavov v roku 1993 som bol jedným zo zakladateľov a štatutárnym zástupcom verejnej obchodnej spoločnosti URBAN v Košiciach, ktorá sa zaoberala urbanizmom a územným plánovaním. Neskôr, v roku 2000, som založil ako autorizovaný architekt SKA vlastnú projektovú kanceláriu pod obchodným názvom URBI, ktorá je stále aktívna. V tom období som sa musel z tradičných foriem spracovania dokumentácie preorientovať na postupne zavádzané, dovtedy málo známe digitálne technológie. Bez ich zvládnutia by som v súčasnej dobe nemohol v tejto oblasti aktívne pracovať.

V priebehu mojej dlhodobej kariéry architekta urbanistu som aktívne pôsobil najmä na území východného Slovenska, mesta a regiónu Košice. Som autorom resp. spoluautorom množstva územných plánov obcí a miest, z ktorých spomeniem niektoré najvýznamnejšie: územné plány obytných súborov Družba v Spišskej Novej Vsi, Juh II v Michalovciach a Dargovských hrdinov (Furča) v Košiciach (pri realizácii týchto obytných súborov bolo dodržané funkčné a zastavovacie usporiadanie podľa územných plánov), Územný plán hospodársko-sídelnej aglomerácie Košice (1973), rad urbanistických štúdií Námestia osloboditeľov, územný plán zóny celomestského centra, Košice a pod. Z prác vytvorených v poslednom období spomeniem Územný plán veľkého územného celku Košického kraja a jeho aktualizácie v roku 2004 a 2009, Územnotechnický podklad pre globálny logistický a industriálny park v Košiciach, územné plány miest: Poprad, Kežmarok - Ľubica, Humenné, Levoča, Vysoké Tatry a ďalšie.

Územný plán mesta Vysoké Tatry radím medzi najnáročnejšie územné plány ako z hľadiska vlastnej tvorby, tak aj z hľadiska hľadania súladu urbanistického riešenia s ochranou prírody v národnom parku.

Okrem uvedenej dokumentácie som autorom množstva územných plánov obcí a zón, ktoré po ich schválení slúžia ako nástroje pre riadenie rozvoja riešených území. Uvádzam len niektoré územné plány obcí: Herľany, Harichovce, Malý Šariš, Kostoľany nad Hornádom, Družstevná pri Hornáde a územné plány zón mestských častí mesta Vysoké Tatry (Starý, Nový, Horný a Dolný Smokovec, Tatranská Lomnica a Štrbské Pleso), územný plán zóny Levočská Dolina a ďalšie.

Začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia sa začalo obdobie vypracovania územných plánov veľkých územných celkov. Ako spoluautor a koordinátor som vypracoval územné plány veľkých územných celkov: Zemplínsky región - 1993, Vysoké Tatry - Západné Tatry - Orava a Spišská Magura - 1995, Košický kraj - 1998 a už spomínané jeho neskoršie aktualizácie. 

V období po roku 1970 som bol aktívny aj v oblasti pedagogickej činnosti ako externý pracovník na TU v Košiciach, Stavebnej fakulte (ateliérová tvorba) a Hutníckej fakulte (prednášky a cvičenia v oblasti životné prostredie).

Ešte na záver poznámka; pri realizácii územných plánov je potrebné si v širšom kontexte uvedomiť, že to, čo je v územnom pláne navrhnuté, môže byť realizované, ale to čo v územnom plán nie je, nemá byť realizované.