Príbeh jednej kaplnky

Božie muky, pomníky svätcov, či malé kaplnky bývali oddávna súčasťou našej rurálnej (vidieckej) krajiny. Dnes sme svedkami toho, ako sa pod vplyvom zubu času z nej postupne vytrácajú. Starajme sa o toto dedičstvo našich predkov...

Pomník v podobe sochy sv. Antona Paduánskeho na kamennom podstavci. Od roku 1775 stál na krížení chotárov troch tekovských dedín - Podlužian, Novej Dediny a Hronských Kosíh. Celé stáročia dominoval zvlnenému kobercu úrodných polí na malom návrší. Naši predkovia sa pri ňom často zastavili cestou za prácou do polí a viníc. Krátkou modlitbou si uctili a aj o pomoc poprosili pri soche svätca.

Jeho pomník tu stáročia odolával vetrom, dažďom i mrazom, neodolal však ľudskému vandalizmu. Po II.svetovej vojne, možno pod vplyvom omámenia ateistickým vymývaním hláv, ale aj alkoholu, si podgurážení mládenci „spestrovali“ cesty zo zábavy postupným a potupným ničením tohto posvätného miesta. Zúfalí veriaci nakoniec celý pomník zamrežovali do vysokých mreží. Takto som si ho aj ja pamätal z môjho detstva, keď som s mojimi rovesníkmi pásaval husi na strniskách „pri Antonkovi“ alebo aj seba na sladkých čerešniach. Celé aleje ich rástli pozdĺž blízkej hradskej...

Bezhlavá a poškodená socha svätca bola neskôr opravená. Skončila v bezpečí predzahrádky miestnej fary, kde stojí doteraz.Torzo podstavca sochy zostalo stáť ako nemý výkričník na svojom mieste v poli obrastené burinou.

Pri mojich návštevách rodného kraja som sa viackrát nostalgicky zastavil pri tomto barokovom skvoste. Stále som pritom pociťoval silný genius loci, duch tohto miesta. Postupne som naberal odvahu pustiť sa do opravy pomníka. (Začiatkom tohto roka, roka 2018, som si uvedomil, možno príliš osobné súvislosti, ale tie ma nakoniec „odštartovali“ do práce na jeho oprave. V tomto roku uplynulo presne 100 rokov od narodenia môjho otca, ktorý bol Anton. Bola to pre mňa silná osobná motivácia k tomu, aby som zveľadil kaplnku jeho patróna. S úcty k nemu i jeho patrónovi.)

Prácam na projekte predchádzali škice mnohých alternatív v podobe formovania tohto priestoru. Dospel som k nápadu povýšiť ho na symbolickú kaplnku vytvorením ohraničeného duchovného mikropriestoru.

Stačilo obostavať podstavec so sochou svätca nízkym vhodne tvarovaným múrikom, ktorý ho vymedzuje od okolitej obrábenej zeme. Tu si okoloidúci nájde miesto na oddych, zamyslenie či tichú modlitbu. Odstavná plocha pri ceste umožní pohodlné a bezpečné zastavenie motoristom i cyklistom.

Samotnú sochu svätca som vytvoril v rovnakej veľkosti ako bola pôvodná, len gesto jeho postavy je iné. Tvorbe sochy predchádzalo štúdium životopisu sv. Antona Paduánskeho, pôvodne Portugalčana, z bohatej lisabonskej rodiny. Dozvedel som sa o jeho múdrosti, kazateľskom nadaní a veľkej oddanosti Bohu. Tieto jeho vlastnosti som sa snažil premietnuť do atribútov postavy. V pravej ruke drží knihu - symbol poznania a múdrosti, ľavú ruku má položenú na srdci s pohľadom do nebies - vyjadrenie lásky k Bohu. Skromný františkánsky plášť má previazaný povrázkom, visiacim na jeho boku. Zomrel pomerne mladý vo veku 36 rokov, čomu zodpovedá aj zobrazenie jeho tváre a postavy.

Pomník bol zhotovený v XVIII. storočí, kedy na našom území doznievalo barokové slohové obdobie. Prejavilo sa v dynamickom tvarovaní hmoty podstavca sochy. Krásne sú jeho výrazné spodné volutové ukončenia V čelnej časti podstavca a rovnako na oboch bočných stenách boli pôvodne vysekané dekoratívne reliéfy s rastlinným motívom. Boli značne poškodené a preto som sa rozhodol nahradiť ich štylizovanými povrchovými textúrami v kontraste s hladkým lemovaním volút. Rovnako vedomo vnášam súčasný prvok v tvare skrinky z bezpečnostného skla, v ktorej je umiestnená socha. V nádeji, že bude ochránená nielen pred vplyvom počasia, ale aj pred zlými ľuďmi...

V nedeľu 1. júla 2018 za účasti mnohých obyvateľov okolitých dedín sme posvätili vynovenú kaplnku sv. Antona pri slávnostnej sv. omši, ktorú celebroval mons.Branislav Koppal gen.vikár banskobystrickej diecézy.

Ing.arch Jozef Frtús, autor