Bol som v Palmýre

Sýria. Ťažko skúšaná krajina, ktorej osud v súčasnosti výdatne napĺňa všetky spravodajské portály sveta. A žiaľ nedobrými, priam katastrofálnymi správami. V priamom prenose vidíme rozvrat štátu so starobylou kultúrou. Táto krajina mi prirástla k srdcu pred vyše štyridsiatimi rokmi počas môjho 60 dňového pobytu na študentskej praxi v jej starobylej metropole – Damašku. Odvtedy som spozornel pri každej správe o Sýrii, plánoval som dokonca jej opätovnú návštevu...Posledné roky však smutno pozorujem jej postupnú deštrukciu hmotnú i humanitnú. Ako architekt vždy trpím, keď vidím búrať dom. To, čo cítim pri pohľade na nehanebné ničenie vzácnych a mnohokrát jedinečných skvostov architektúry a umenia, ktoré prežili stáročia a sú dokonca dedičstvom ľudstva tejto planéty je šok. Kôpka výbušniny ich zmení na mrak prachu a pošle do nenávratna. Ako človek trpím pri záberoch, kde sú ľudia spektakulárne vraždení pred kamerami alebo sú ako nekonečné stádo s batôžkom svojho ľudského príbehu utekajúci cez pol kontinentu za neistým pocitom bezpečia v neznámej cudzej krajine. Žiaľ, Sýria veľmi krváca...

Za hrsť spomienok...
V týchto zlých časoch dobre padne hrsť príjemných spomienok na moje prvé stretnutie s touto krajinou. Písal sa nezabudnuteľný rok 1968. Prežívali sme obdobie dubčekovského odmäku, čulý študentský život. Jedným z bonusov tejto, žiaľ krátkej epizódy, bola aj možnosť neobmedzeného cestovania. A práve v tom čase som si aj ja obul tulácke topánky, ktoré som doteraz nevyzul. Jednou z obľúbených foriem lacného študentského cestovania boli odborné praxe, ktoré ponúkali medzinárodné študentské agentúry vysokých škôl. Podmienkou bol úspešne zvládnutý jazykový konkurz. V spomínanom roku sa na mňa usmialo šťastie, uspel som v konkurze na miesto praktikanta v projektovom ateliéri Ministry of Public Works v sýrskom Damašku. Pocity radosti striedali obavy z nástrah pre mňa úplne neznámeho exotického prostredia. Povedal som si, odvážnym šťastie praje a o pár týždňov som sedel v lietadle smer Damašek. Letel som prvýkrát v živote a sám. Na palube som stretol Sýrčana, študenta medicíny, ktorého som poznal z vysokoškolského internátu. Po prílete do cieľa mi zohnal taxi a dal typ na hotel v centre Damašku. Po nočnom lete som sa ubytoval a v duchu som sa tešil, že všetko prebehlo bez problémov.
Šok istého druhu som zažil na druhý deň ráno. Potreboval som zatelefonovať na moje budúce pracovisko. Zbehol som do hotelovej haly a zvedavo som nazrel na ulicu cez hlavné vstupné dvere. Potom prišiel spomínaný šok, ktorý ma pritlačil ku stene, kakofónia rôznych zvukov sprevádzala úžasnú zmes typov ľudí ,exoticky a pestro oblečených, masu miesiacu sa pomedzi ťavy, kone, osly, psi, autá, motorky, bicykle. Naozajstný kultúrny šok. Dovtedy som to videl iba v hraných rozprávkach.

Damašek, Damascus ...
... alebo Dimaškaššám ako ho volajú Arabi, je jedno z najstarších miest sveta. Mesto leží na úrodnej plošine, ktorú vodou výdatne zásobuje rieka Baradá s jej prítokmi. Vo výške cca 800 m.n.m. sa nad mestom tiahne charakteristický suchý dlhý skalnatý masív, chrániaci mesto pred horúcimi púštnymi vetrami. Domy chudobnejších štvrtí sa šplhajú po jeho strmých svahoch, čo vyvoláva dojem jeho obsypania kockami cukru. V okolitých údoliach sú svieže relaxačné zelené prímestské zóny s mnohými prameňmi, vodopádmi ale aj luxusnými reštauráciami. Tu vraj bol pôvodný raj s našimi prarodičmi, hovoria domáci... Historické jadro Damašku je obkolesené torzovitými zvyškami pôvodného mestského opevnenia s ôsmymi mestskými bránami. Jedna z jeho brán vošla do dejín tým, že známy prenasledovateľ kresťanov Šavol po páde z koňa sa stal verným kresťanom. Za svoju vieru obetoval život po zmene mena sa stal svätcom menom Pavol. Mestská brána nemý svedok tejto premeny stále nesie jeho meno. V blokoch zástavby starého mesta sa miešajú budovy v rôznych štýloch gréckej, rímskej a islamskej architektúry i v rôznom stupni zachovalosti. Epicentrum historickej časti mesta tvorí rozsiahly komplex islamskej Umajjovskej mešity zo VII. storočia. Začali ju stavať krátko po vzniku novovzniknutého náboženstva islam. Pokorne prichýlila na svojich nádvoriach staršiu kresťanskú baziliku sv. Jána, ukrývajúcu odťatú hlavu tohto svätca v chrámovom mauzóleu. Komplexu dominuje známy elegantný minaret.
Počas pobytu v Sýrii som túžil spoznať aj iné časti krajiny. Nahovoril som partiu kamarátov, európskych študentov na môj plán a o pár dní sme šiesti sedeli v malom aute VW-chrobáku, patriacom jednému z nich, na ceste za dobrodružstvom. Na prvej zastávke v Homse sme stretli partiu slovenských montérov dokonca z Tlmáč, blízko môjho rodiska, ktorí neďaleko budovali veľkú vodnú elektráreň. Za mestom sme opustili hlavné cestné ťahy a vyrazili sme do púšte za skvostom na našom putovaní do slávnej Palmýry.

Palmýra ...
...(pôvodné meno Tadmor sa znova používa) vzniklo z pôvodnej púštnej oázy na krížení obchodných ciest ťavích karaván. V dávnej minulosti tu vzniklo, povedané dnešnou terminológiou akési logistické centrum, do ktorého na chrbtoch tiav obchodníci privážali tovar z Číny, Indie i arabských krajín. Tu ho menili za tovary vyvážané do krajín rímskeho impéria. Z poplatkov za tieto obchody „palmové mesto“ neskutočne bohatlo. Už v I. stor. p. n. l. sa malá oáza zmenila na mesto s prepychovou architektúrou. Táto zvlášť vynikla v kontraste s okolitou púštnou krajinou. Za vlády rímskej miestodržiteľky kráľovnej Zenobie zažilo mesto najväčší rozkvet. Bolo založené veľmi veľkoryso v neobvyklom priestorovom merítku a s otvorením do okolitej krajiny. Na vyvýšeninách v priehľadoch ulíc stáli mohutné chrámy. Obyvatelia mesta mali k svojmu životu všetko potrebné a vo vysokom štandarde chrámy, kúpele, divadlá, kasárne, fontány všetko pospájané prekrásnymi kolonádami. Všetko bolo budované v gréckom a rímskom slohu. Sebavedomá kráľovná Zenobia svoju ríšu rozširovala dobývaním a zaberaním ďalších území až po Egypt. Dokonca vyhlásila samostatnosť kráľovstva Palmýry a jej odtrhnutie od Rímskej ríše. To jej Rimania neodpustili a r. 273 mesto vyplienili.
Napriek tomu sme sa očarení prechádzali po torze tohto v minulosti pyšného mesta. Mohutné zvyšky jeho rozsiahlych vápencových stĺpových kolonád s dekorovanými prekladmi i oblúkmi klenieb mnoho rokov vyvolávali pochybnosti o spôsobe ich budovania. Dlho sa dokonca tradovalo, že sú dielo duchov. Unavení a zaprášení sme vošli do podzemných jaskýň s výdatnou riečkou, ktorej vôd sme sa nevedeli pri kúpaní nabažiť. Takto osviežení sme sa autom vyviezli na najväčší križiacky hrad Krak des Chevaliers ležiaci asi 50 km od Palmýry.

V meste Hamá ...
... v strednej Sýrii sme obdivovali obrovské kolesá z cédrového dreva, ktoré sú po stáročia schopné prečerpávať vodu z prameňov do zavlažovacieho systému. Najsevernejšie mesto na našej trase bolo Aleppo, donedávna najväčšie sýrske mesto. Volajú ho aj Halab. Dominuje mu obrovská citadela na skale v strede mesta. Fortifikačný charakter mesta pripomína jeho významnú obrannú úlohu v stredoveku, kedy tvorilo najsevernejšiu baštu arabského sveta. Peknou odmenou za dosť náročný výstup nám boli ďaleké kruhové výhľady. Na záver sme sa dostali k vytúženému Stredozemnému moru, kde neďaleko kúpeľného mesta Latttäkia sme sa okúpali v teplých morských vlnách. Svet a ľudský život v ňom sú často plné paradoxov. Realita prítomnosti je mnohokrát veľmi boľavo konfrontovaná s minulosťou a naopak. Vyskakujú nezodpovedané otázky PREČO? Nikdy nenájdem odpoveď pri konfrontácii tohto môjho krátkeho útržkovitého oživenia spomienok na nedávnu minulosť s tvrdou realitou dneška jednej arabskej krajiny...

Autor článku: Jozef Frtús