Automobil - priateľ či nepriateľ človeka, alebo prečo je na sídliskách problém s parkovaním

Pre väčšinu obyvateľov našich sídlisk je každodenný návrat domov spojený s nemalým napätím a stresom - kde odstaviť svoj dopravný prostriedok. S blížiacim sa večerom sa pravdepodobnosť nájdenia voľného parkovacieho miesta podstatne znižuje. Výrazne sa však zvyšuje frekvencia nadávok na toho, kto „také nemožné sídlisko vymyslel“. Je to celkom prirodzené a dokonca je v tom aj kus pravdy. Ale podstata problému je niekde inde. 

Dovoľujem si urobiť pre nadávajúcu verejnosť krátku exkurziu do tvorby obytných súborov (odborný názov pre pojem sídlisko) v rámci KBV (komplexnej bytovej výstavby), nakoľko som bol pri niekoľkých ako tvorca. Ale s tým pojmom „tvorca“ by som bol opatrný, pretože tvorba pre nás architektov končila urbanizáciou územia, či vytvorením štruktúry zástavby územia. Potom nastupovala najdôležitejšia fáza - všetky dosiahnuté parametre riešenia vtesnať do limitov, ktoré mali dlhý názov „Sústava štandardov, normatívov a technicko-hospodárskych ukazovateľov pre komplexnú bytovú výstavbu v SR“. Tieto obsahovala častým používaním ošúchaná brožúra v podobe množstvo číselných údajov predpisujúcich plošné ukazovatele - plochy zastavané objektami, plochy komunikácií, odstavných stání, chodníkov, ihrísk, zelene, ale aj dĺžky rozvodov inžinierskych sietí.

Všetkým spomínaným ukazovateľom dominoval pojem - „hustota obývania“. Bola stanovená na 400 obyvateľov na hektár. Síce „tvorca“ mal k dispozícii 5 a 8 podlažné typizované sekcie obytných domov, či vežový dom, ale pri takej hustote si vieme predstaviť hmotovú kompozíciu a hlavne reakcie obyvateľov. Hustoty obývania súviseli s vtedy novým zákonom o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu, s ktorým sa dnes tak bezbreho šafári.

Rozpracovaný návrh každého nového obytného súboru musel byť odsúhlasený príslušným odborom Ministerstva výstavby a techniky SSR. Kompozícia či iné pokusy o tvorbu ministerských úradníkov až tak ďaleko nezaujímali - pre nich bolo najdôležitejšie porovnanie dosiahnutých ukazovatelov so spomínanými THU.

Z tejto širšej exkurzie sa vrátim k problémom s parkovaním na našich sídliskách. Samozrejme, že ku nim muselo dôjsť - bola to otázka času. Veľmi súvisia s horeuvedenými ukazovateľmi. Boli síce uvažované s celkom progresívnym stupňom motorizácie 1: 3,5 (čo rodina, to auto), ale dnes je to žalostne málo, veď mnohé rodiny vlastnia niekoľko vozidiel.

Stanovené proporcie jednotlivých foriem odstavných plôch majú ťažké dôsledky. Odpisujem z THU:

• 30 % odstavných plôch na teréne (to sú tie, ktoré boli reálne vybudované ako parkoviská) 
• 10 % garážovanie v suterénnych priestoroch obytných domov (symbolická jedna garáž na celú sekciu, ktorú si aj tak obsadil bytový podnik na údržbárske účely)
• 20 % odstavných plôch pod a nad terénom jedno a dvojpodlažné (radové garáže, budované svojpomocne) 
• 40 % odstavných plôch vo viacpodlažných hromadných garážach (na Slovensku bolo realizovaných len niekoľko parkovacích domov)

Porovnaním týchto ukazovateľov s reálnym stavom je zrejmé, že na každom sídlisku v čase jeho dokončenia chýbala takmer polovica odstavných stojísk! Je to obrovský deficit, ktorý sa negatívne prejavuje v každodennom živote obyvateľov sídlisk. Pod tlakom obyvateľov mestá počet stojísk postupne zväčšujú, ale na úkor zelene. Mnohé disponibilné plochy boli medzičasom zastavané developerskými projektmi.

Žiada sa nájsť východisko z danej situácie. Ja ho vidím v pomoci od štátu, ktorý tento stav zapríčinil svojou vtedajšou štátnou bytovou politikou vo forme tzv. komplexnej bytovej výstavby. Slovo komplexnej je veľmi zavádzajúce - dôkazom sú horeuvedené čísla a porovnanie s realitou. Štát musí nájsť formu ako s prispením finančných prostriedkov EÚ pomôcť samosprávam dobudovať deficit odstavných plôch vo forme viacpodlažných hromadných garáží s cenovo dostupnými prenajímateľnými parkovacími miestami. Veď naše sídliská boli budované striktne v duchu vtedajšej štátnej bytovej politiky...

Ing. arch. Jozef Frtús, Banská Bystrica