Múzeum pocitov: diplomová práca nominovaná na Cenu profesora Jozefa Lacka

Tak ako každý rok, aj tentokrát  počas septembra a októbra predstavíme najlepšie projekty, nominované v rámci celoštátnej súťaže o najlepšiu diplomovú prácu absolventov architektonických škôl na Slovensku - Ceny profesora Jozefa Lacka.

Jednotlivé školy (Katedry architektúry) nominovali tohto roku do súťaže spolu 19 absolventských projektov:

• Fakulta architektúry STU Bratislava - 7
• Katedra architektúry SvF STU Bratislava - 3
• Fakulta záhradníctva a krajinného inžinierstva v Nitre - 3
• Fakulta umení TU Košice - 2
• Katedra architektúry VŠVU Bratislava - 4

Pokračujeme na pôde bratislavskej Fakulty architektúry a dizajnu STU. Diplomová práca Karolíny Bujdákovej, ktorá vznikla pod vedením Alexandra Schleichera, rieši zadanie ideovej súťaže Museum of Emotions.

"Múzeum pocitov je ideový experimentálny projekt ktorý skúma vzťah emocionálneho prežívania človeka a priestoru. Múzeum má využívať len architektonické nástroje na vyvolanie pocitov. Priestory nemôžu byť vysvetlené žiadnym textom ani doplnené ďalšou umeleckou expozíciou..

Návrh má dve roviny :
1) určenie lokality pre takúto typológiu
2) samotný návrh múzea.

Po dôkladných analýzach sme pre múzeum emócií určili neutrálne ale vizuálne silné prostredie, najväčší rovný povrch na zemskej planéte – soľnú pláň Salar de Uyuni v Bolívii.

Silnú vizuálnu identitu prostredia sme nechceli zaťažiť architektúrou ale naopak, docieliť adekvátnu reakciu architektúry na prostredie. Architektúra múzea a prostredie sú silno previazané a nekonkurujú si. Vďaka priestorovej prútovej konštrukcii bielej farby ktorá sa k svojim okrajom rozpadá sme navrhli vizuálne efemérnu architektúru. Pôsobí prchavo ako emócia, je fatamorgánou na soľnej pláni a miestami nie je možné rozoznať či sa jedná o hmotu alebo oblak vyparovanej vody nad pláňou.

Múzeum má vyvolávať dva typy pocitov – negatívne a pozitívne. Negatívna expozícia je prvá v poradí a pozostáva z dlhého úzkeho a nízkeho čierneho priestoru ktorý sa točí ako labyrint vo vertikálnom aj horizontálnom smere. Svetlo v ňom sa mení a väčšinou je jeho intenzita len na hrane vnímania obrysov tejto chodby. Na konci tejto nekonečnej chodby prichádza svetlo na konci tunela- postupná gradácia svetla, farebnosti aj veľkosti priestoru a človek sa zrazu ocitne v pestrej botanickej záhrade ktorá je kontrastom voči predchádzajúcemu priestoru ale aj k Soľnej pláni.

Základné protiklady ako svetlo a tma, biela a čierna, predimenzovaná či poddimenzovaná mierka nám pomáhajú vytvárať architektonické dielo ktoré je expozíciou samo o sebe," píše v extrakte práce diplomantka.

Zhutnená grafická časť diplomovej práce:

Kompletné portfólio diplomovej práce Karolíny Bujdákovej:

Plagát:

Vizuál:

Osobité poďakovanie patrí Jakubovi Hantákovi