Proces transformácie pamiatky počas pamiatkovej obnovy - časť IV. - Hľadanie príčin zlých pamiatkových obnov

6.3 Príčiny straty autenticity – identifikácia a analýza faktorov a účastníkov, ovplyvňujúcich proces ochrany a obnovy kultúrneho dedičstva a analýza ich odbornej pripravenosti

Na základe výsledkov plošného / územného mapovania strát autenticity na území Pamiatkovej rezervácie Banská Štiavnica je možné vyvodiť príčiny:
A) funkčné – vplyvom neúdržby, nevyžívania, nevhodnej funkcie;
B) hmotné – vplyvom zásahov, ktoré možno rozlíšiť:

B.1) v rovine ideovej – koncepčnej a prípravnej (posudzuje sa metodika, výskum, architektonický návrh obnovy);
B.2) v rovine fyzických zásahov (posudzujú sa použité materiály, remeselné
spracovanie, reverzibilnosť použitých materiálov, technologických postupov, príp. celých konštrukcií a pod.).

Proces ochrany a obnovy kultúrneho dedičstva – historického stavebného fondu sa realizuje podľa Zákona o ochrane pamiatkového fondu. Pamiatková obnova je náročný proces, ktorý si vyžaduje náležitú prípravu. Celkovo možno proces obnovy historického stavebného fondu rozdeliť do troch základných fáz:
A) Koncepčná (výskumy a stanovenia metodiky obnovy alebo zásahu)
B) Prípravná fáza (architektonická štúdia projekt na stavebné povolenie,
realizačný projekt vrátane projektov technickej infraštruktúry a statiky)
C) Realizačná fáza (stavebná obnova, remeselná alebo umelecko-remeselná
oprava, reštaurátorská obnova).

A) Na koncepčnej fáze sa podieľajú:
A.1) Metodik-pamiatkár – stanoví druh nevyhnutných výskumov (archeologický, stavebno-historický, umelecko-historický, reštaurátorský, stavebno-technický, statický, dendrologický a pod.) a okrem metódy pamiatkovej obnovy určuje aj požiadavky na kvalitu a rozsah prác pre zachovanie hodnôt a autenticity pamiatky.
A.2) Výskumník – pre architektonicko-historický výskum, archeologický výskum,
reštaurátorský výskum (bude uvedené v stati o reštaurátoroch), diagnostiku stavebnotechnického stavu, statiky, dendrológie a pod.
A.3) Chemicko-technologický výskumník – spracúva analytické rozbory materiálov a ich poškodení, príčin a pod.

A.1) Metodik-pamiatkár

Koncepciu na základe predložených výskumov a diagnostík koordinuje, schvaľuje a na základe získaných poznatkov z analýz spracuje vstupné podmienky pre architektonický návrh obnovy – metodik-pamiatkár. (Vo všeobecnosti – v koncepčnej fáze, ktorá má niekoľko stupňov /metodické vstupné podmienky k zámeru vlastníka/investora, kde môže metodik vyjadriť aj „neprípustnosť“ zámeru, ak zámer nevedie k ochrane, ale naopak k likvidácii pamiatky alebo historického objektu v pamiatkovo chránenom území, požiadavky na výskumy a dokumentácie, rozhodnutie ku každému stupňu projektu a dokumentácie) dochádza k rozhodnutiu o tom, čo je predmetom pamiatkovej ochrany, ako sa má s nositeľmi hodnôt ďalej naložiť a ako pamiatku prezentovať a interpretovať./ Práve od tejto profesie sa vyžaduje vysoká profesionálna zdatnosť po stránke teoretickej – znalosť medzinárodných princípov pre ochranu pamiatok a zákonov na úrovni štátu a po stránke manažérskej – koordinácia výskumov, schopnosť interpretácie hodnôt vlastníkom, architektom/ projektantom a pod. V súčasnosti sa metodik-pamiatkar rozhoduje na základe Zásad ochrany pamiatkového územia (ak sú pre lokalitu spracované). Zásady však podľa metodického usmernenia PÚSR vyjadrujú skôr územné limity pre pamiatkovo chránené územie, ktoré špecifikujú kultúrno-historické hodnoty územia, stanovujú limity pre jeho zachovanie a sú podkladom pre spracovanie územno-plánovacej dokumentácie. /Usmernenie Pamiatkového úradu SR k spracovaniu dokumentácie „Zásady ochrany pamiatkového územia“ sa spracúva podľa stanovenej metodiky PÚ SR, dostupnej na stránke www.pamiatky.sk./ 

Podľa poznania súčasnej praxe sa môže metodik-pamiatkár rozhodovať pre metodiku pamiatkovej obnovy na základe týchto podkladov:
a) objasnenie slohového vývoja a histórie domu, podrobnej špecifikácie hodnôt domu a ich ďalšej interpretácie: architektonicko -historický výskum (pre nehnuteľné kultúrne pamiatky) a reštaurátorský výskum (výtvarné časti pamiatky) a ich Návrhov na obnovu;
b) diagnostiku stavebno-technického stavu a návrhu na jeho sanáciu – statický výskum, dendrologický výskum, výskum a návrh sanácie vlhkosti a pod.

Odborná pripravenosť:

Pre skvalitnenie prístupu k ochrane a obnove pamiatok a pre čo najobjektívnejšie metodické usmerňovanie ochrany a obnovy pamiatok sa javí ako potrebné:
a) Všeobecná jednotná metodika – metodický postup pri ochrane a obnove historického domu, pri ochrane pamiatkového územia v rámci Slovenska. V súčasnosti je možné subjektívne stanovenie metodiky / podmienok ochrany /v závislosti od úrovne vzdelania metodika a poznania medzinárodných dokumentov). (To, že na Slovensku chýba všeobecná metodika/ jednotné kritéria pre usmerňovanie ochrany a obnovy pamiatok konštatuje už spomínaná Koncepcia ochrany pamiatkového fondu, Zámery a ciele ochrany pamiatkového fondu v SR do roku 2021, ktorá však vo svojej návrhovej časti neodporúča žiadne riešenia./
b) Špecifikácia „regionálnej znakovosti“ podľa regionálnych architektonických odlišností v architektonickom výraze a v konštrukčnom riešení v Zásadách ochrany pre jednotlivé pamiatkovo chránené územia. V súčasnej situácii, keď takáto špecifikácia neexistuje, hrozí, že pôvodné „regionálne znaky“ budú postupne nahradené novotvarmi, ktoré s daným regiónom nesúvisia.
c) Špecifikovanie nárokov na vzdelanie a skúsenosti odborného metodika ochrany a obnovy pamiatok a odstupňovanie kompetencií metodikov pamiatkovej ochrany podľa náročnosti úloh a dôležitosti rozhodovania.
d) Vzdelávanie v rámci postgraduálnych programov pre špecializáciu – metodik-pamiatkár.

A.2) Výskumní pracovníci – v oblasti predprojektovej prípravy do procesu pamiatkovej obnovy vstupujú archeológovia, a spracovatelia architektonickohistorických výskumov. Výsledné návrhy ochrany pamiatkových hodnôt sú v tomto štádiu procesu obnovy rozhodujúce pre stanovenie odborných pamiatkových kritérií na ochranu a určenie podmienok pre obnovu pamiatky. Táto skupina účastníkov v procese pamiatkovej obnovy je veľmi jasne definovaná v Zákone o ochrane pamiatkového fondu. /Zákon o ochrane pamiatkového fondu č. 49/ 2002 Z.z., §35: Výskum môže vykonávať len fyzická osoba s osobitnou odbornou spôsobilosťou v príslušnom odbore na základe osvedčenia vydaného ministerstvom na päť rokov/
Pamiatkové a archeologické výskumy môžu vykonávať len osoby, ktoré majú certifikát „odbornej spôsobilosti“, ktorý vydáva na základe rozhodnutia komisie Pamiatkový úrad SR (PÚ SR). PÚ SR ďalej preveruje kvalitu všetkých vykonaných výskumov a návrhov na pamiatkovú obnovu komisionálnym posúdením každého spracovaného výskumu. Krajské pamiatkové úrady na základe odobrenia komisie PÚ SR môže vydať rozhodnutie k výskumu a návrhu pamiatkovej obnovy.

Odborná pripravenosť:

Problémom však zostáva opäť odborná príprava špecialistov na vykonávanie pamiatkových výskumov. Poukazuje naň aj Doc. PhDr. Magdaléna Kvasnicová, PhD. v jednej zo svojich prednášok: /Kvasnicová, Magdaléna: Medzi umením a technikou. Stavebno-historický výskum v systéme univerzitného vzdelávania, Dejiny architektúry verzus dejiny umenia, s. 130 – 140, In: Barlová, Milena – Látal, Hynek (eds): „Tvarujete si sami?“, Nakladatelství Lidové noviny, 2010./
Hoci nový Zákon č. 49/ 2002 o ochrane pamiatkového fondu upravil legislatívne rámec realizácie pamiatkových výskumov a vykonávanie podmienil získaním osvedčenia o odbornej spôsobilosti pre pamiatkový architektonicko-historický a urbanisticko-historický výskum, nerieši otázku odbornej prípravy k získaniu osvedčenia.

Profesia špecialistu na vykonávanie pamiatkových výskumov sa v podstate na slovenských univerzitách nevyučuje. Buď ide o architektonické vzdelanie, kde je vo vzdelávaní kladený dôraz na architektonickú tvorbu, alebo o historikov umenia, ktorí majú nedostatočné vedomosti z oblasti historických stavebných konštrukcií. V praxi sa stáva, že výskumníci so vzdelaním histórie umenia majú ťažkosti s posúdením takých stavebných konštrukcií, ako sú krovy, alebo stropy. Výskumníkom so vzdelaním stavebno-technického zamerania naopak chýbajú skúsenosti s prácou s archívnymi materiálmi, historickým kontextom a pod.

B) Na prípravnej fáze sa podieľajú:
B.1) Architekti (architektonická štúdia, projekt na stavebné povolenie, realizačný projekt);
B.2) Stavební inžinieri a projektanti technickej infraštruktúry (projekty technickej infraštruktúry, statiky, sanačné projekty a pod.).

B.1) Architekti / projektanti – vypracúvajú na základe výskumov a metodiky pamiatkovej obnovy architektonický projekt obnovy / opravy pamiatky. V tejto oblasti nedochádza vždy k rešpektovaniu vopred stanovenej metodiky, resp. výskumov, presadzujú sa v mnohých prípadoch „tvorivé“ ambície architekta a predstavy vlastníka aj tam, kde je skôr potrebné uplatnenie napr. konzervačnej metódy, alebo zachovanie integrity historického prostredia (návrh kontrastných hmotových alebo materiálových riešení v historickým prostredí narúša jeho integritu a autenticitu).
Kolektív autorov okolo českého prof. Vaclava Girsu vyjadruje rovnakú nespokojnosť so stavom kvality odbornej pripravenosti architektov – projektantov aj v Českej republike, kde sú zákonné pravidlá pre projektantov podobné, ako na Slovensku:
Největším nedostatkem v obecné rovině je však všeobecně velmi nízká úroveň koncepční přípravy a nerespektování zásad památkové péče. Požadavek na kvalifikovanost zpracovatelů, tedy jejich způsobilost v oboru památkové péče, není legislativně zakotven a není tudíž ani v praxi uplatňován. /Girsa, Václav – Holeček, Josef – Jerie, Pavel – Michoinová, Dagmar: Předprojektová příprava a projektová dokumentace v procesu péče o stavební památky, Národní památkový ústav – ústřední pracoviště Praha, 2004; metodika k projektovaniu je dostupná v elektronickej verzii/

Jedným z hlavných problémov sú nízke nároky na projektovú prípravu obnovy pamiatky alebo historického objektu zo strany metodika – pamiatkara, ktoré nie sú jasne špecifikované. Ako vzor môže aj v podmienkach Slovenska byť metodické usmernenie, ktoré vydal Národní památkový ústav – Ústřední pracoviště Praha v r. 2004: Předprojektová příprava a projektová dokumentace v procesu péče o stavební památky. V každom prípade je situácia v Českej republike pri obnove pamiatok priaznivejšia, čo preukazuje aj metodické usmernenia na „konzerváciu pamiatok“. Pre architektonickú prípravu konzervácie pamiatok stanovil už spomínaný kolektív autorov metodické usmernenia, z ktorej vyberáme: /Tamže, kapitola Projekt konzervace památky, s. 54./
Mezi speciální projekty patří četněji v poslední době i projekty konzervačních úprav. Potřeba zpracování projektů konzervace se netýká pouze torzální architektury, ale každé obnovy, kde je prvořadě kladen mimořádný důraz na ochranu autenticity a respektování stavu a obrazu památky v dochovaném stavu.

Základné nedostatky, ktoré sa zistili u projektantov obnovy pamiatok, brzdia odbornú verejnosť pri zvyšovaní nárokov na architektonické navrhovanie ochrany hodnôt, ktoré sa už praktizuje napríklad v Českej republike. V ČR sú známe úspešné realizácie nie „obnovy“, /Aj keď je pojem „obnova“ zaužívaný a oficiálny termín pre zásahy na pamiatkach, polemizujem s jeho používaním do budúcnosti. Aj terminológia môže mať psychologicky a podvedomý vplyv na spôsob zásahov. Pojem „ob-nova“ vyvoláva dojem, že objekt by mal po zásahu vyzerať novo, čo nie je želateľný efekt pri „obnove“, V angličtine je zaužívaný výraz „conservation“ – konzervovanie, „restoration“ – reštaurovanie, hoci nemusí ísť o reštaurovanie reštaurátorom, ale o bežnú remeselnú opravu./
nie „rekonštrukcie“, ale konzervácie pamiatky. Tento pojem a takéto nároky sú na Slovensku úplne výnimočné. V zásade, aj reštaurátorská obnova pamiatok, hlavne fasád, znamená vo väčšine prípadov ich premaľbu s výsledným efektom úplného vynovenia domu s pripomienkou určitej historickej fázy. Pamiatka tak stráca na pravdivosti, čiže autenticite. Žiaľ, s týmto fenoménom architekt spravidla vôbec nepracuje a necháva výsledný efekt na návrhu, názore a schopnostiach reštaurátora.V princípe, na Slovensku môže projektovanie pamiatkových obnov a akýchkoľvek zásahov do pamiatky vykonávať autorizovaný architekt, pričom sa nepožaduje, aby bol architekt „odborne spôsobilý“, alebo certifikovaný pre projektovanie ochrany a obnovy pamiatok alebo tvorby v pamiatkovo chránenom území. Problém spočíva v tom, že nie všetci architekti, ktorí v praxi pamiatkovú obnovu projektujú, sú na to kvalifikovaní. Zákon a prax im to však umožňujú. /Podľa § 32 Zákona o ochrane pamiatkového fondu (8) Projektovú dokumentáciu obnovy a projektovú dokumentáciu úprav nehnuteľnosti v pamiatkovom území môže spracovať len fyzická osoba autorizovaná podľa osobitného predpisu./

Odborná pripravenosť:

Vo viacerých odborných štúdiách a článkoch, ako aj v každodennej praxi rezonuje nespokojnosť s architektonickou tvorbou v pamiatkovom prostredí, alebo pri obnove pamiatok, rozpory medzi pamiatkarmi a architektmi a pod. Keďže nie je predmetom tejto práce skúmať stav vzdelania projektantov pre obnovu pamiatok v rámci vysokých škôl a univerzít na Slovensku, nepriaznivú situáciu v odbornej pripravenosti môžeme ilustrovať len na príklade poznatkov vzdelávania v rámci Fakulty architektúry STU v Bratislave. /Ročne Fakultu architektúry absolvuje cca 200 architektov, z toho približne len jedna desatina (15 – 20 študentov) má rozšírené vedomosti z oblasti ochrany a obnovy pamiatok (absolventi súčasného Ústavu teórie a dejín architektúry a obnovy pamiatok na FA STU). Ostatní absolventi FA STU sa vzdelávali v tomto odbore len v dvoch semestroch (3. ročník – cvičenia z predmetu Obnova pamiatok a 4. ročník – ateliérová tvorba pre obnovu pamiatok alebo tvorbu v pamiatkovom prostredí)./
Navyše v praxi sa na architektonickej tvorbe podieľajú aj absolventi univerzít stavebných odborov. Súčasná prax a zákony pre oblasť projektovania obnovy a opráv pamiatok dovoľujú projektovať všetkým architektom a stavebným inžinierom, alebo technicky stredoškolsky vzdelaným, bez preukázania odbornej spôsobilosti, certifikácie v odbore „ochrana a obnova pamiatok a nová tvorba v pamiatkovom prostredí“. Pri množstve pamiatkovo chránených území a množstve evidovaných nehnuteľných kultúrnych pamiatok107, je vysoká pravdepodobnosť, že architektonická tvorba je zadávaná aj takým projektantom, ktorí v tejto oblasti nemajú potrebné skúsenosti a vedomosti.

B.2) Na obnove pamiatkového a historického stavebného fondu sa podieľajú aj profesní projektanti – vypracúvajú projekty technickej infraštruktúry (vodoinštalácia, kúrenie, plyn, elektroinštalácia a pod.), alebo sa venujú diagnostike. Táto skupina má vo väčšine prípadov minimálne poznatky o hodnotách historických budov. Pri dobrej koordinácii kvalifikovaným architektom môžu byť výsledky návrhov pozitívne a s rešpektovaním pamiatkových hodnôt.
Špecifickým a veľmi dôležitým článkom v špecializovaných projekčných činnostiach je stavebný inžinier – statik, ktorý posudzuje funkčnosť historických konštrukcií a vypracúva návrhy na ich sanáciu. Vo všeobecnosti je známe, že normy na statiku budov sú predimenzované a statici aj pri obnove historických budov väčšinou navrhujú najmä také konštrukčné riešenia, ktoré poznajú z novostavieb – prevažne oceľ a betón a nezohľadňujú, či nedôverujú historickým konštrukciám. Na Slovensku je len málo statikov, ktorí poznajú a rešpektujú hodnoty pamiatok a navrhujú také sanačné a stabilizačné projekty, ktoré sú buď reverzibilné, alebo prispôsobené tradičným technológiám a materiálom (príklady pozitívnej súčasne prebiehajúcej konzervácie hradných ruín sú hrady Lietava, Uhrovec, Fiľakovo a kláštorisko „Katarínka“ pri Trnave).
Rovnako ako fázy koncepčná a prípravná, je dôležitá z hľadiska zachovania autenticity pamiatky a z hľadiska požiadaviek na vierohodnosť prezentácie pamiatky, /V súčasnosti je na Slovensku viac ako 12 600 nehnuteľných kultúrnych pamiatok, viac ako 14 500 hnuteľných kultúrnych pamiatok, 18 mestských pamiatkových rezervácií, 10 rezervácií ľudovej architektúry a 89 pamiatkových zón. Viaceré pamiatky a územia spĺňajú kritériá svetového kultúrneho dedičstva a sú predmetom predbežného výberu na nomináciu podľa dohovoru UNESCO./ fáza realizačná. Na nej sa podieľajú: stavebný dozor/ koordinátor obnovy pamiatky, stavbyvedúci, stavebná firma, remeselníci a v špecializovaných prípadoch – reštaurátori.
Dôležitým účastníkom v procese obnovy pamiatok je stavebný dozor, resp. odborný koordinátor obnovy. V prípade, že nemá poznatky o kultúrno-historických hodnotách pamiatky, na ktorej obnovu koordinuje, môže počas prác dôjsť k poškodeniam originálov, a to aj napriek kvalitnej metodike pamiatkovej obnovy, alebo architektonickému projektu. Práve na odborníkovi, ktorý realizáciu obnovy zabezpečuje a koordinuje, záleží výber materiálov, technológií, výber remeselníkov podľa poznania kvality ich prác a pod. (Niekedy túto úlohu môže sčasti plniť aj architekt a koordinátor je viac vo funkcii technického asistenta architekta).
Požiadavky na prácu stavebného dozoru, alebo koordinátora pamiatkovej obnovy nie sú obsiahnuté v pamiatkovom zákone. Špecifikovanie nárokov na kvalifikáciu stavebného dozoru (v našom prípade aj koordinátora pamiatkovej obnovy) určuje len stavebný zákon v § 46 – Osoba vykonávajúca stavebný dozor. /Zákon č. 50/1976 Zb.(v znení neskorších predpisov) o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (Stavebný zákon), oddiel 2: Oprávnenie na uskutočňovanie stavieb a vybrané činnosti vo výstavbe./

C) Realizačná fáza (stavebná obnova, remeselná alebo umelecko-remeselná oprava, reštaurátorská obnova). 

C.1) Stavebné firmy / remeselníci – realizujú najväčšiu časť celkovej pamiatkovej obnovy, alebo opravy časti pamiatky. Na Slovensku stavebná firma alebo remeselník nemusia preukázať kvalifikáciu / odbornú spôsobilosť v odbore. Pamiatkový zákon nemá na túto skupinu účastníkov nároky vo svojich ustanoveniach. Nestanovuje žiadne podmienky, podľa ktorých by sa mohol a mal riadiť výber kvalifikovaných remeselníkov pre obnovu pamiatky. Prípadná požiadavka vlastníka / architekta – projektanta, alebo metodika-pamiatkara na kvalifikovaného remeselníka v odbore nemá oporu v žiadnom zákone.

Pritom práve schopnosti a kvalita remeselných prác má priamy dopad na kvalitu obnovy pamiatky a do značnej miery ovplyvňuje zachovanie alebo stratu autenticity pamiatky (schopnosť a skúsenosť práce s tradičným materiálmi, poznanie hodnôt a pod.). Analýzou „účastníkov“ procesu pamiatkovej obnovy sa čiastočne potvrdzuje hypotéza, že práve na túto skupinu nie sú kladené žiadne požiadavky na jej skvalitňovanie, vzdelávanie, certifikáciu a pod., preto sa radí medzi najslabšie.

C.2) Reštaurátori – kvalifikovaní vysokoškolsky vzdelaní odborníci, ktorí sa podieľajú na čiastkových projektoch v rámci pamiatkovej obnovy, napr. reštaurovanie stropov, reštaurovanie kamenných architektonických článkov, reštaurovanie nástenných malieb, mobiliáru a pod.. Ich odborná spôsobilosť je certifikovaná Komorou reštaurátorov a požaduje sa špecializovaná odborná spôsobilosť aj v pamiatkovom zákone. Navyše kvalita prác je v priebehu reštaurovania posudzovaná plénom reštaurátorskej komisie pri Pamiatkovom úrade SR a metodikom pamiatkového úradu. Je nutné poznamenať, že v praxi metodikpamiatkar poväčšine nemá dostatočné vedomosti zo zaužívaných reštaurátormi používaných technológií a chemického zloženia materiálov, aby dokázal ich vhodnosť pre pamiatku kvalifikovane posúdiť.

Pri reštaurovaní pamiatok sa, žiaľ, stretávame aj s častou praxou, keď certifikovaný reštaurátor nechá na významných pamiatkach pracovať nekvalifikované pomocné pracovné sily s občasným dohľadom a sám sa stáva iba manažérom reštaurátorských objednávok. Niekedy sa u reštaurátorov preukáže aj nedostatočná fundovanosť v oblasti základného remesla, na ktorom je reštaurovanie založené. Reštaurátori vo väčšie prípadov strácajú zmysel pre použitie tradičných materiálov a technológií a s obľubou používajú moderne vyvinuté, aj nereverzibilné materiály na ošetrovanie vzácnych originálov diela – napr. namáčanie všetkých drevených polychrómovaných diel do neodstrániteľného spevňovača dreva (tzv. solakrylu), ktorý spôsobuje aj zmenu fyzikálno-technických vlastností dreva, alebo používanie sanačných omietok, maľba fasád akrylovými alebo silikátovými farbami, ktoré sú nereverzibilné, neprirodzene starnú a likvidujú patinu a pod.
Podľa Charty o reštaurovaní (1972), článku 6 by malo byť zakázané napr. úprava alebo odstraňovanie patiny. /Brandi, Césare: Teórie restaurování, In: Charta o reštaurovaní, Tichá Byzanc, 2000, s. 121 – 125./ Táto téma na Slovensku takmer vôbec nerezonuje a vo väčšine prípadov ide o reštaurovanie také, ktoré sa chce priblížiť vzhľadu pamiatky v dobe, v ktorej bola vytvorená.
Podľa článku 8 Charty by pri reštaurovaní mala byť ...poskytnutá záruka, že v budúcnosti nebude znemožnený prípadne ďalší záchranný alebo reštaurátorský zásah. Článok 9 charty predpokladá existenciu akéhosi ústredného ústavu pre reštaurovanie, ktorý by mal posudzovať používanie nových reštaurátorských postupov a nových materiálov... a odmietnuť zastaralé, škodlivé alebo neschválené materiály a metódy...

Vlastník kultúrnej pamiatky alebo historického domu
Na všetkých fázach procesu pamiatkovej obnovy sa zúčastňuje vlastník / investor. Na ňom je podľa Zákona o ochrane pamiatkového fondu ťarcha starostlivosti o ochranu a ďalšie zachovanie pamiatky. Vlastník/ investor – najpočetnejšia skupina, ktorá má právo a nástroje na obnovu / opravu, alebo akýkoľvek zásah do pamiatkového objektu – finančné zdroje a vopred premyslený zámer. Postup vlastníka národnej kultúrnej pamiatky pred pamiatkovou obnovou je určený v § 32 Zákona o ochrane pamiatkového fondu.
Stav uvedomovania si kultúrnych hodnôt, ktoré vlastníci pamiatok a historických objektov spravujú, je vo všeobecnosti nízky. Na Slovensku prakticky neexistujú systematické programy pre vlastníkov, ktoré by cieľavedome zvyšovali povedomie a vzťah ku ochrane kultúrneho dedičstva a ku pochopeniu jeho hodnôt. K popularizovaniu a zvyšovaniu povedomia však prispievajú niektoré aktivity, ako je každoročné vyhodnocovanie pamiatkových obnov Pamiatka roka (vyhlasuje MK SR), alebo projekt realizovaný AI NOVA – Ocenenie za príkladnú obnovu historických domov v malokarpatskom regióne, Dni európskeho kultúrneho dedičstva a pod. Na popularizácii pamiatok sa zúčastňujú aj záujmové združenia. Napríklad pre Banskú Štiavnicu boli vydané knihy a publikácie, ktoré nepriamo vzdelávajú a zvyšujú povedomie vlastníkov vo vzťahu ku kultúrnemu dedičstvu s cieľom zrozumiteľnej interpretácie hodnôt historickej architektúry medzi laickou verejnosťou. /Chovanová, Iveta – Nižňanská, Andrea: Štiavnické interiéry 2010, Štiavnické veže 2009, Tajomstvá štiavnických domov 2007./

Zhrnutie:

Analýzy praxe, zákonných možností a stavu odbornej pripravenosti účastníkov pamiatkovej obnovy poukazujú na príčiny nepriaznivého stavu pri obnove pamiatok.
Na príčine sú faktory a účastníci pamiatkovej obnovy:
a) faktory ideové: – metodik-pamiatkar, architekt-projektant;
b) faktory hmotných zásahov: remeselníci, koordinátori pamiatkovej obnovy, stavebné firmy, reštaurátori (prejavmi sú: – nevhodné, nereverzibilné technológie, nekvalita prác, použitie nevhodných materiálov a pod.).
Napríklad chyby metodiky pamiatkovej obnovy môžu spočívať v nedostatočnej kvalifikácii metodika (lesný inžinier, záhradný architekt, historik umenia, ekomuzeológ, stavebný inžinier a iné), v neznalosti medzinárodných princípov pre ochranu a obnovu pamiatok a pod. Berúc do úvahy, že nie je požadovaná kvalifikácia na úlohu metodika-pamiatkara, javí sa ako závažný nedostatok, že v praxi nie sú zavedené všeobecné pravidlá – jednotná metodika, alebo odborný a etický kódex pamiatkara. V praxi to znamená, že niektoré rozhodnutia metodika-pamiatkara vedú k strate autenticity, alebo k strate jednotlivých hodnôt pamiatky, pričom sú nepostihnuteľné. Rozhodovanie pamiatkara-metodika je pre verejnosť a vlastníkov pamiatok tak nepredvídateľné a koncepcia netransparentná.
V pamiatkovom zákone chýba špecifikácia nárokov/ kritérií na odbornú spôsobilosť metodika-pamiakara, príp. odstupňovanie kompetencií pri výkone praxe. V praxi nie sú na Slovensku zavedené systematické školenia pre zvyšovanie odbornej úrovne metodikov ochrany pamiatkovej starostlivosti.
Vo vzdelávacom systéme je na celom Slovensku jediný odbor – Ochrana a obnova pamiatok na Ústave teórie a dejín architektúry a obnovy pamiatok na Fakulte architektúry STU, ktorý však „neprodukuje“ len metodikov-pamiatkarov, ale má širšie zameranie – vzdelávanie pre architektonickú tvorbu pri obnove pamiatok.
V pamiatkovom zákone je veľmi podrobne a dobre vypracovaná špecifikácia „odbornej spôsobilosti“ pre niektorých účastníkov pamiatkovej obnovy: pre výskumníkov (pre archeologické a pamiatkové, či reštaurátorské výskumy) a pre reštaurátorov.
Ostatní, nemenej dôležití účastníci pamiatkovej obnovy v Zákone o ochrane pamiatkového fondu nie sú vôbec spomínaní, nevyžaduje sa ich odborná spôsobilosť, okrem uvedenia, kto môže projektovať pamiatkovú obnovu, čo tiež nezaručuje, že projekt bude vykonávať odborne pripravená osoba na obnovu pamiatok.
Situáciu nízkej odbornej pripravenosti účastníkov ochrany pamiatok konštatujú aj odborníci v Českej republike a to aj napriek tomu, že na rozdiel od situácie na Slovensku, pri Národnom pamiatkovom ústave v Prahe sú vytvorené podmienky pre celoživotné vzdelávanie v rámci postgraduálneho jednoročného (predtým dvojročného) doplnenia vedomostí pre prax. Tejto problematike sa podrobnejšie venuje Vít Jesenský (Národní památkový ústav), ktorý rozdeľuje vzdelávanie podľa cieľových skupín: vzdelávanie a výchova pamiatkarov, vzdelávanie a výchova realizátorov zásahov do pamiatok. Treťou skupinou je najširšia verejnosť „vnímateľov a užívateľov pamiatok“ Najviac sa však zaoberá prvou skupinou – vzdelávaním pamiatkarov. Konštatuje „absenciu hodnotenia činnosti pamiatkarov“ a podčiarkuje:
Graduální vzd ě lávání je pro profesionální památká ř e dUležitou, nikoli však dosta č enou a dokonce ani nejpodstatnejší sou č astí jeho profesního vzd ě lávání. Jednozna č n ě ur č ujícím je další celoživotní vzd ě lávaní . /Jesenský, V.: Vzdělávaní v památkové péči. Vymezení problematiky, její strukturování a základní principyprofesního vzdělávaní památkářů, In: e-Monumentica, časopis projektu PPP PRO/ Platforma pro památkovou péči, restaurování a obnovu, č. 2, Univerita Pardubice 2011, s. 13 – 14./

Súčasná prax preukazuje, že nie je dostatok komplexne pripravených odborníkov, navyše, na rozdiel od Českej republiky, na Slovensku je pre celoživotné vzdelávanie v odbore aj nedostatok príležitostí. Tieto poznatky o nedostatkoch v odbornej pripravenosti všetkých účastníkov v procese ochrany a obnovy pamiatok sú výzvou na zmapovanie súčasného stavu univerzitného a celoživotného vzdelávania, ktoré by mali alebo mohli pripravovať odborníkov pre prax (pamiatkarov, historikov umenia, architektov – konzervátorov). /Postgraduálne štúdium v oblasti ochrany a manažmentu kultúrneho dedičstva zabezpečuje súkromná vzdelávacia organizácia AI NOVA. V rokoch 2007 – 2009 boli veľmi úspešne organizované postgraduálne semináre pre profesionálnych pamiatkarov a ostaných účastníkov v procese ochrany pamiatok v rámci FA STU, čo svedčí o „dopyte“ celoživotného vzdelávania./  

6.4.2 Prieskum kvality faktorov, ktoré vstupujú do procesu pamiatkovej obnovy v niektorých európskych krajinách

Prieskum stavu pripravenosti, či odbornej spôsobilosti účastníkov v procese pamiatkovej obnovy na Slovensku preukázal niektoré nedostatky, ktoré sú s najvyššou pravdepodobnosťou na príčine úbytku, či úplnej straty autenticity. Pre hľadanie východísk z tohto stavu je nevyhnutné porovnanie situácie so zahraničím.
Pri zisťovaní kvality faktorov a odbornej pripravenosti účastníkov v procese obnovy pamiatok som sa zamerala na niektoré európske krajiny, a to na tie, kde kontinuita ochrany pamiatok nebola narušená radikálnou zmenou vlastníctva/ zmenou spoločenského systému a tie, ktorých vývoj a spoločenské zmeny sú porovnateľné so slovenskými reáliami.
Pre zistenie stavu odbornej pripravenosti účastníkov procesu ochrany a obnovy pamiatkového fondu v zahraničí sme zostavili dotazník, ktorý z každej vybranej krajiny posudzoval skúsený odborník z oblasti ochrany pamiatok.
Prvá časť dotazníka sa venuje otázkam systému štátnej ochrany pamiatok, existencie jednotných metodických podkladov, alebo stanovených kritérií pre rozhodovaciu činnosť štátnej ochrany. Druhá časť dotazníka kladie otázky, či existujú v danej krajine vzdelávacie programy pre účastníkov obnovy pamiatok (verejnosť, vlastníci, pamiatkari, architekti, remeselníci). V tretej časti sa otázky týkajú certifikácie, alebo požiadavkám na odbornú spôsobilosť pre výskumníkov, architektov – projektantov, remeselníkov, reštaurátorov. (Vzor dotazníka je uvedený nižšie) Otázky v dotazníku zodpovedali odborníci z Anglicka (architekt a historik architektúry z Nadácie Princa Charlesa a English Heritage), z Rakúska (architekt z rakúskeho pamiatkového úradu), z Poľska (architekt, konzervátor historických pamiatok), z Maďarska (architekt, z Maďarského pamiatkového úradu), z Talianska (architekt), zo Srbska (historik umenia z inštitúcie pamiatkovej ochrany), z Českej republiky (historik umenia), z Nemecka a Švajčiarska.

6.4.3 Výskum, zber a vyhodnotenie údajoch o kvalite faktorov, vstupujúcich do procesu pamiatkovej obnovy v niektorých európskych krajinách

Na základe zodpovedaných otázok v zostavenom dotazníku fundovanými odborníkmi z rôznych európskych krajín, ktorí pôsobia dlhodobo v oblasti ochrany a obnovy kultúrneho dedičstva, na základe štúdia dostupných materiálov, je možné vyhodnotiť a sumarizovať poznatky o kvalite „faktorov“ vstupujúcich do procesu obnovy pamiatok.

Česká republika
Štátnu ochranu a obnovu pamiatok zabezpečuje Národní památkový ústav (NPÚ). Asi od 90. rokov 20. storočia vydáva metodiky pre profesionálnych pracovníkov pre rôzne oblasti ochrany (napríklad pre vykonávanie výskumov nedeštruktívnou metódou, ochranu zrúcanín, princípy pamiatkového urbanizmu a pod.). Metodiky však nie sú záväzné.
V oblasti vzdelávania profesionálnych pamiatkarov, architektov a súvisiacich profesií NPÚ alebo nezávislé združenie profesionálov STOP (Společnost pro technológie ochrany památek), ktoré vzniklo v roku 1996, taktiež dochádza k vzájomnej výmene skúseností v rámci pravidelných odborných seminárov Sdružení profesionálních pracovníků památkové péče (SPPPP).
Národný památkovýústav naviac systematicky organizuje dvojročné kurzy pre odborníkov z oblasti ochrany a obnovy kultúrneho dedičstva v rámci celoživotného vzdelávania. Slabou stránkou je, že neexistuje systematické vzdelávanie o kultúrnom dedičstve na školách, rovnako, ako neexistuje na Slovensku. V otázkach certifikácie účastníkov v procese obnovy pamiatok sa certifikácia – resp. odborná spôsobilosť požaduje len od archeológov, vykonávajúcich archeologické výskumy a od reštaurátorov s požiadavkou určitej špecializácie. Nepožaduje sa odborná spôsobilosť, či certifikácia od architektov, výskumníkov. 

Poľsko
Štátnu ochranu pamiatok zabezpečuje Národný inštitút pre pamiatky. Všeobecnú metodiku pre pracovníkov pamiatkovej starostlivosti neposkytuje. Vzdelávanie účastníkov ochrany a obnovy kultúrneho dedičstva je len príležitostné a organizujú ho záujmové združenia. Pre vzdelávanie architektov, pamiatkarov a iných účastníkov procesu obnovy pamiatok poskytujú univerzity v rámci postgraduálnych programov (napríklad univerzita v Toruni, Krakove alebo Wroclave). Pamiatkovú obnovu môžu projektovať architekti s dosiahnutým titulom (M.A.) a jednoročnou praxou v oblasti projektovania historických budov. Vzdelávanie a trénovanie remeselníkov z praxe pre opravy historických objektov nie je v rámci systému pamiatkovej starostlivosti zabezpečené. Reštaurovať môžu len osoby, ktoré dosiahli najvyšší stupeň univerzitného vzdelania a majú minimálne ročnú prax v oblasti reštaurovania registrovaných pamiatkových diel.

Maďarsko
Štátnu pamiatkovú starostlivosť zabezpečuje Národný pamiatkový úrad (KÖH). Všeobecnú metodiku usmerňovania pamiatkovej obnovy je v štádiu spracovávania.
Vzdelávanie a zvyšovanie povedomia vo vzťahu ku kultúrnemu dedičstvu nie je v systéme agendy štátnej pamiatkovej inštitúcie, sporadicky však ale sú podporované iniciatívy neziskových mimovládnych organizácií. Najaktívnejšie a profesionálmi pozitívne hodnotené je záujmové združenie Porta Speciosa (Network on Skill and Craft and on Research of Hungarian Architectural Heritage), ktoré organizuje kurzy, semináre a iné vzdelávacie aktivity pre deti, pre stredné odborné školy a verejnosť.
Obnovu pamiatok môžu projektovať architekti s dosiahnutým titulom MA (master of architecture), neexistuje systém certifikácie. Referencie architektov však sú vyššie, ak absolvujú rozšírené vzdelávanie v odbore ochrany a obnovy pamiatok, čo je možné v rámci dvojročného postgraduálneho štúdia na Budapeštianskej technickej a ekonomickej univerzite. Univerzita v postgraduálnom vzdelávaní spolupracuje s profesionálnymi pracovníkmi štátnej pamiatkovej inštitúcie. Pokračovanie vzdelávania architektov zabezpečuje aj Komora maďarských architektov v rámci programu Continuous Professional Development.
Pre účasť remeselníkov na obnove pamiatok nie je vytvorený systém certifikácie. Odbornú pripravenosť remeselníkov zabezpečujú odborné školy, ktoré vo svojich osnovách zahŕňajú oblasť architektúry, konštrukcií, tradičných stavebných technológií, mapovanie, opravy a údržba historických budov. Reštaurovať môžu len osoby s príslušným univerzitným vzdelaním, ktorí musia byť certifikovaní.

Nemecko
Jednotlivé spolkové štáty Nemecka majú svoje vlastné regionálne zákony a inštitúcie – úrady na ochranu pamiatok. Pamiatkové výskumy sú chápané ako základ pre stanovenie správnej metódy obnovy pamiatky, pre spoznanie jej hodnôt a historického vývoja. Nie je zákonom určené, kto môže výskumy vykonávať, ale všeobecne sú vykonávané špecialistami na multidisciplinárnej úrovni (architekti, historici umenia, historici a pod.).
V jednotlivých spolkových krajinách od 70. – 80. rokov 20. storočia sú buď pri štátnych pamiatkových úradoch, pri univerzitách, alebo súkromne zakladané vzdelávacie a tréningové strediská, ktoré systematicky organizujú vzdelávacie programy pre pamiatkarov, architektov, remeselníkov, reštaurátorov, ako aj pre laickú verejnosť.
Celkové možno konštatovať, že viac je prepracovaný vzdelávací systém a dáva dôraz viac na školenia, semináre, celoživotné vzdelávanie, podporu tradície remesiel a cechov remeselníkov, vedecké projekty, než na zákonné certifikácie. Pre projektantov a realizátorov obnovy pamiatok sú dôležité referencie.

Veľká Británia
Štátnu ochranu kultúrneho dedičstva zabezpečuje English Heritage, ktoré pracuje pod ministerstvom pre kultúru, média a šport. English Heritage (ďalej len EH) sa pri rozhodovaní v procese ochrany a obnovy kultúrneho dedičstva riadi svojimi „Zásadami pre obnovu“ (Conservation Principles), /Conservation Principles. Policies and Guidance for the Sustainable Management of the Historic Environment. English Heritage/ publikované verejnosti prístupnou formou. Cieľom tejto všeobecnej metodiky je, aby pravidlá, podľa ktorých sa odborníci EH rozhodujú, boli jasné a transparentné. Prístupné sú v jednoduchej forme aj verejnosti, čo dáva predpoklad informovanosti aj vlastníkov historických objektov a ich pripravenosti pre spoluprácu s profesionálmi. Pri rozhodovaní o zmenách na pamiatkach sa dáva zvlášť dôraz na transparentnosť a účasť verejnosti:
Rozhodnutia o zmenách v historickom prostredí si vyžadujú expertízy, skúsenosti a dôsledné odborné posúdenie a transparentný proces sprevádzaný verejným záujmom. 
Metodický materiál – „Zásady pre obnovu“ (Conservation Principles) zdôrazňujú aj zachovanie autenticity a integrity, zohľadňujúc Dokument o autenticite z Nary 1994. Vzdelávanie verejnosti, detí v školách je samozrejmosťou a je veľa programov na zvyšovanie povedomia vo vzťahu ku kultúrnemu dedičstvu. Školy majú túto úlohu v učebných osnovách.
Projektovanie na opravách a zmenách evidovaných pamiatok vo Veľkej Británii môžu vykonávať len akreditovaný architekti (Architects Accredited in Building Conservation). Akreditácia je uznávaná v dvoch kategóriách: A – architekt, vykonávajúci projektovú činnosť pri ochrane a obnove historických budov, CA – architekt, vykonávajúci poradenstvo, vzdelávanie a konzultácie pri obnove historických budov. Takisto exituje systém akreditácie pre stavebných inžinierov a statikov (Conservation Acreditation Register for Engineers).
Pre remeselníkov a iných technikov, zúčastňujúcich sa na procese opráv a akýchkoľvek zmien historických budov – pamiatkarov, historikov, architektov, remeselníkov je požadované absolvovanie rozšíreného vzdelania, školenia a tréningu, ktoré sú organizované agentúrami Construction Skills a National Heritage Training Group (NHTG). Po absolvovaní tréningu absolventi obdržia certifikát „NVQ level 3 in Heritage“ (NVQ – National Vocational Qualification). NVQ je podmienkou pre prácu na evidovaných pamiatkach.

Zhrnutie:

Zhrnutím výsledkov výskumu stavu pripravenosti účastníkov v procese obnovy pamiatok v niektorých európskych krajinách môžeme konštatovať, že v postsocialistických krajinách (SR, ČR, Poľsko, Maďarsko) sa v posledných rokoch kryštalizovali pamiatkové zákony reagujúc na zmenu spoločenských pomerov. Domnievame sa, že systém akreditácie/ certifikácie pamiatkarov, architektov, remeselníkov a ďalších účastníkov v procese ochrany a transformácie pamiatok zatiaľ nenašiel svoje postavenie v legislatíve aj preto, že k nemu nebol doposiaľ vybudovaný vzdelávací systém, najmä so zameraním na postgraduálne a celoživotné vzdelávanie profesionálov z praxe.
Postsocialistické krajiny majú štátne orgány, alebo organizácie na ochranu pamiatkového fondu, majú špecializovaných reštaurátorov, chýba však požiadavka na kvalifikáciu v odbore „metodik pamiatkovej ochrany a obnovy“, na kvalifikáciu architektov, stavebných inžinierov a statikov, ako aj požiadavka na kvalifikovaných remeselníkov.
V krajinách ako je Rakúsko, Nemecko a Taliansko požiadavky nie sú explicitne v zákonných podmienkach (napríklad vo forme certifikácie). Množstvo vzdelávacích a tréningových aktivít, ktoré poskytuje štátna inštitúcia na ochranu pamiatok, školy, alebo záujmové združenia, prirodzene nútia investorov a pamiatkarov k uprednostňovaniu takých architektov, remeselníkov, stavené firmy a pod., ktorí preukážu svoju kvalifikáciu certifikátmi, referenciami praktických výsledkov. Je prirodzené, že tí architekti, ktorí majú záujem špecializovať sa na oblasť ochrany a obnovy pamiatok si rozšíria vzdelanie, ktoré sa ponúka ako postgraduálne napríklad v rámci univerzít.
V oblasti pripravenosti remeselníkov – v krajinách ako Nemecko a Rakúsko pretrvala tradícia remesla so všetkými jeho funkčnými aj formálnymi prejavmi (známy je tradičný odev tesárov).
Nemecko je príkladom v kontinuite vzdelávania a školenia remeselníkov, v pokračovaní tradície systému vzdelania a prísnych podmienok získania titulu „majster“ /Nemecku dodnes funguje tradičný „kariérny postup“ remeselníkov, a to v troch stupňoch – učni, tovariši a majstri./ (napríklad tesári „Zimmerermeister“). Kontinuálne sa združujú v príslušnom cechu (Handwerkskammer). Vzdelávanie v remeselných odboroch je zväčša duálne – teória v škole a odborná prax vo firme. Ako učni nadobúdajú prax v odbore počas troch rokov. Aj v súčasnosti je stále populárne, že učni cestujú po Európe, aby získali kultúrny prehľad a skúsenosti z iných krajín, čím sa stávajú tovarišmi. Ďalšie doplnkové vzdelávanie organizujú príslušné cechy, kde môžu tovariši získať titul „majster“. /Kepstein, Markus: The situation of traditional crafts, In: Kłoda, Piotr (ed.): Traditional Carpentry, Wydawnictwo Konzerwatorów Dzieł Dztuki, Łodž 2010./
K podpore tradičných remesiel napomáhajú aj početne zastúpené školiace strediská pre remeselníkov v oblasti konzervovania a reštaurovania pamiatok – ako napríklad v Tierhauptene pri Mníchove, vo Fulde, v Raesfelde, v Goerlitz, v Mainz a mnohých iných nemeckých mestách (v katalógu remeselných centier, ktoré vydala Rada Európy v 1995 je uvedených 13 centier pre vzdelávanie a tréning remeselníkov ako aj ostatných účastníkov ochrany a obnovy pamiatok).
Celoživotné vzdelávanie a výučba mladých v tomto odbore je podporovaná oficiálnymi úradmi, ktoré určujú podmienky pre opravy historických domov a pre kvalifikovanosť osôb, ktoré na nich pracujú, zvlášť tých, ktoré sú evidované ako pamiatky.
Porovnaním krajín – respondentov na dotazník – je azda najdokonalejšie prepracovaný systém pripravenosti / kvalifikácie všetkých účastníkov v procese ochrany a príp. transformácie pamiatky vo Veľkej Británii. V prvom rade sa kladie dôraz na odborníkov – pamiatkarov, ktorí by mali mať dosť vedomostí a skúseností na to, aby dokázali odovzdať vedomosti o hodnotách a starostlivosti o historické prostredie vlastníkom, verejnosti.
Práve oni zohrávajú rozhodujúcu úlohu v komunikácii s verejnosťou a v pomoci vlastníkom pri ochrane dedičstva...
Odborníci – pamiatkari by mali používať svoje znalosti a skúsenosti pre povzbudzovanie ostatných (neodborníkov) poznávať a chrániť hodnoty historického prostredia. Práve oni zohrávajú kľúčovú úlohu pri zachovávaní stanovených hodnôt miest a v pomoci ostatným obyvateľ om pri zušľachťovaní a pomenovaní týchto hodnôt... /Conservation Principles. Policies and Guidance for the Sustainable Management of the Historic. Environment. English Heritage/
Prepracovaný a s dlhoročnou tradíciou je systém vzdelávania mládeže a dospelých prostredníctvom množstva záujmových organizácií. Z nich je najväčšia The National Trust, ktorá 60 000 dobrovoľných členov a vlastní množstvo pamiatok po celom Spojenom kráľovstve. Na náhodu a „samospád“ v tejto oblasti nie sú ponechaní ani inžinieri, architekti, pamiatkari, remeselníci.
Pre prácu na pamiatkach musia získať kvalifikačnú akreditáciu v oblasti. Samozrejmosťou je nielen permanentné vzdelávanie detí, mladých a dospelých rôznymi formami, interpretácia významu a hodnôt kultúrneho dedičstva, ale aj zapájanie a účasť verejnosti v rozhodovacích procesoch (decision-making).
Aby bolo rozhodovanie o ochrane a zmenách na pamiatkach a historických budovách čo najtransparentnejšie, sú prijaté všeobecné princípy na ochranu – Conservation Principles. /Conservation Principles. Policies and Guidance for the Sustainable Management of the Historic Environment./ English Heritage/ Nie sú to paragrafy zo zákona o systéme výkonu, ale práve odborné všeobecné koncepčné názory a požiadavky, ktoré sú pre záchranu kultúrneho dedičstva nevyhnutné (interpretácia pojmov autenticita, integrita a nevyhnutnosť ich zachovania). Práve takýmto všeobecným princípom sa zatiaľ bránia pamiatkových inštitúcie v Čechách aj na Slovensku. Keďže nie je jasná transparentná názorová koncepcia ochrany a obnovy a interpretácia významu a hodnôt kultúrneho dedičstva na Slovensku je nedostatočná, môže dôjsť len ťažko k porozumeniu medzi odborníkmi a laickou verejnosťou...
Podobne, ako vo Veľkej Británii, je verejnosti prístupná jednotná všeobecná metodika na ochranu pamiatok napríklad aj v USA, v Kanade, v Austrálii. Niekedy môžu mať formu napríklad Etického kódexu pamiatkara. /Veľmi prakticky a jasne je spracovaný Etický kódex a podmienky pre prax v Kanade v provincii Ontario: /Code of Ethics and Guidance for Practice, Kanada, Ontario, Otawa, 3. vydanie v r. 2000./