Hore
Portál z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia

Wienerberger s.r.o.

Tehelná 1203/6
Zlaté Moravce

Internorm

Okná pre pasívne domy

Galvaniho 15 B
Bratislava

Saint-Gobain

BIM knižnice a objekty

Stará Vajnorská 139
Bratislava

JANOŠÍK OKNA-DVEŘE

Valašské Příkazy 55 55
Valašské Příkazy

Divízia ISOVER Saint-Gobain Construction Products

Dokonalá izolácia

Stará Vajnorská 139
Bratislava

SCHÜCO International KG, o. z. Slovensko

Okná, dvere a fasády

Tomášikova 17
Bratislava

Pergo

Třebětice 102
Holešov

Cortizo Slovakia,

Železničný rad 29
Nová Baňa

PREFA Slovensko s. r. o.

Ladislava Dérera 2749/2
Bratislava - mestská časť Nové Mesto

Saint-Gobain Construction Products, s.r.o., Divízia Rigips

Vlárska 22
Trnava

REYNAERS ALUMINIUM s.r.o.

Office: TWINCITY C HubHub, Mlynské Nivy 16
Bratislava

Hore
Menu
Kalendárium
Vložené
13. august 2015
0
1811

Proces transformácie pamiatky počas pamiatkovej obnovy - zámery verzus realizácia - časť I.

Dizertačná práca Kataríny Voškovej prináša mnoho nových poznatkov z hľadiska kvality premien pamiatok pri ich obnove. Analyzuje stav a hľadá východiská pre nápravu. Autenticitu pamiatkového a historického fondu skúma priamo v teréne v pamiatkovej rezervácii v Banskej Štiavnici.
Proces transformácie pamiatky počas pamiatkovej obnovy - zámery verzus realizácia - časť I.
Autori: Ing. arch. Katarína VoškováNávrh: 2008 - 2012Adresa: Fakulta architektúry STU, Evidenčné číslo: FA-10813-38058 2012, SlovenskoPublikované: 21. august 2015

Z tejto mimoriadne zaujímavej práce budeme uverejnovať na pokračovanie výňatky z najzaujímavejších častí a zistení. V prvej časti by sme chceli zamerať pozornosť na problémy pri zachovaní autenticity a integrity originálnych hodnôt v území (v nasledujúcej časti publikujeme prvú ukážku z dizertačnej práce autorky):

3.2 Problémy pri zachovaní autenticity a integrity pamiatkového územia a pamiatkového fondu na príklade Pamiatkovej rezervácie Banská Štiavnica

Celoslovenský problém pri ochrane pamiatok a ich obnove sa týka aj Banskej Štiavnice. Vďaka svojmu členitému terénu a poddolovaniu územia však región a historické mesto neutrpeli až také veľké straty, k akým došlo v iných historických mestách na Slovensku.

Pre lepšie pochopenie súčasných problémov pri ochrane historického sídla Banskej Štiavnice sú dôležité niektoré významné medzníky v jeho histórii:

- Polovica 18. storočia – posledný výrazný rozvoj baníctva a s tým súvisiace výrazné slohové architektonické prestavby. Mnohé fasády si uchovali barokový charakter, domy sú obohatené o barokovú výbavu v stavebnom interiéri, vznikli mestské barokové dominanty (napríklad Kalvária, veža na Starom zámku);

- 19. storočie – pokles činnosti baní, ale snaha o vytváranie náhradných pracovných príležitostí – vznik priemyselných podnikov, fabrík. Mnohé budovy sú prefasádované v klasicistickom duchu. Fotografie z konca 19. storočia preukazujú funkčné čulé mesto so zachovaním maximálnej autenticity a architektonických hodnôt;

- Rok 1918 – po vzniku Československa sa presúva Banská akadémia z Banskej Štiavnice do maďarskej Šoprone, čo znamená veľký odliv intelektuálnej elity z mesta.

- 50. roky 20. storočia – úpadok a neúdržba mesta, postupné chátranie;

- Rok 1976 – uznesenie vlády ČSSR, ktorým sa začal rozsiahly koncept „komplexnej pamiatkovej obnovy“ v MPR Banská Štiavnica. Tento akt sa stal kľúčovým rozhraním v kontinuite funkčného využitia domov. Dovtedy obývané historické centrum mesta bolo vyľudnené, aby mohli začať prípravné práce pre „komplexnú obnovu“. Vzhľadom na to, že došlo k vyľudneniu, k deštruktívnym výskumom, k radikálnym obnovám, používaniu nereverzibilných materiálov a technológií, ktoré nahradili historické originály, hodnotíme s odstupom času tento grandiózny projekt negatívne. Pozitívom bolo iba to, že projekt nebol dokončený, ale prerušený spoločenskými zmenami v 1989 (deštruktívne boli zasiahnuté palácové domy na Nám. sv. Trojice, nestihli sa uskutočniť plány napríklad na ul. A. Kmeťa); 

- Koncom 80. rokov 20. storočia – dochádza k celoplošnému búraniu celých historických štvrtí juhovýchodnej časti mesta, kde prevládala historická zástavba remeselníckych 1-2 podlažných domov. Z urbanistického hľadiska došlo k „zamoreniu“ krajinno-prírodného zázemia historického sídla výstavbou tzv. individuálnej bytovej výstavby (pod Kalváriou) a tzv. hromadnej bytovej výstavby – panelového sídliska, na úpätí kopca vzácneho barokového komplexu Kalvárie.

- Rok 1993 – zaradenie mesta na Zoznam svetového kultúrneho dedičstva. Zapísanému územiu nebola dostatočne zabezpečená právna ochrana. Hranice pamiatkovej rezervácie z čias 50. rokov 20. storočia ohraničovali len užšie jadro s meštianskymi domami. To umožňuje napriek zápisu na Zoznam pokračovať v búraní historickej zástavby (na Dolnej ulici).

- Rok 2000 – vyhlásenie širšieho územia za Pamiatkovú rezerváciu, ktoré zabezpečuje ochranu už celému historickému mestu – remeselníckej a industriálnej štvrti, ako aj baníckemu osídleniu na svahoch okolo centra mesta. Dovtedy však došlo k mnohým stratám historických hodnôt. Boli prestavené mnohé pôvodné domy v baníckom osídlení, bola realizovaná nová výstavba tesne za hranicami pamiatkovej rezervácie...

Napriek tomu, mesto si zachovalo do súčasnosti také kvality v urbanistickom a krajinnom obraze a také architektonické hodnoty, ktorým bola spolu so zachovanými banskými dielami minulosti priznaná výnimočná svetová hodnota, a ktoré sa preto majú chrániť v súlade s medzinárodnými princípmi na ochranu pamiatok.

Pohľad na architektonickú štruktúru mesta v krajinnom zázemí Štiavnických vrchov, s dominantou Kalvárie v pozadí. Dokumentácia je asi z 50. rokov 20.  storočia, keď pod kalvárskym vrchom ešte nie je nová zástavba rodinných domov. Foto: Súkromný archív autorky.
Pohľad na architektonickú štruktúru mesta v krajinnom zázemí Štiavnických vrchov, s dominantou Kalvárie v pozadí. Dokumentácia je asi z 50. rokov 20. storočia, keď pod kalvárskym vrchom ešte nie je nová zástavba rodinných domov. Foto: Súkromný archív autorky.
Súčasný pohľad na mesto s krajinnou dominantou Kalvárie v pozadí. Foto: Lubomír Lužina.
Súčasný pohľad na mesto s krajinnou dominantou Kalvárie v pozadí. Foto: Lubomír Lužina.

Na území Pamiatkovej rezervácie Banská Štiavnica, ktoré sa nachádza v širšej lokalite zaradenej na Zoznam svetového kultúrneho dedičstva (lokalita, ktorá bola zaradená na Zoznam svetového dedičstva, Banská Štiavnica a technické pamiatky v okolí je širšie územie s okolitými obcami, kde sa vyskytujú banské diela a historický vodohospodársky systém tajchov a jarkov) aj po zápise na Zoznam stále dochádza k znehodnocovaniu hmotných kultúrnych hodnôt. K najzávažnejším stratám na autenticite pamiatkového stavebného fondu došlo v 70. a 80. rokoch 20. storočia, kedy začala „komplexná pamiatková obnova“ architektonicky najvzácnejšej a najbohatšie umelecky stvárnenej zástavby palácových (walbürgerovských) domov v centre mesta. (Na Námestí Svätej Trojice sa zachoval jediný palácový dom, ktorý nebol zničený socialistickou pamiatkovou obnovou – Limpacherov dom –, ktorý má stále šancu na pamiatkovú obnovu v duchu Benátskej charty a ďalších princípov pre zachovanie autenticity, obsiahnutých vo Vykonávacej smernici k Dohovoru o ochrane kultúrneho dedičstva). Dá sa povedať, že až dovtedy bola autenticita historických domov napriek niektorým doplnkom zachovaná. Ich autenticita bola narušená už zásadnou zmenou využitia (odhliadnuc od toho, že bolo a doposiaľ je vyľudnené historické centrum) – keď sa domy, pôvodne určené na bývanie, začali prestavovať na hotely, penzióny, galérie, múzea..., čím dochádzalo ak stratám na autenticite funkcie a pôvodnej koncepcie domu, historických konštrukcií, materiálov a pod. Objekty boli pred pamiatkovou obnovou aspoň fotograficky zdokumentované a boli realizované architektonicko-historické výskumy. Nasledovali však projekty a realizácie obnovy, ktoré nerešpektovali historické konštrukcie, materiály, detaily, kultúrne vrstvy... Došlo tak nenávratným stratám na pamiatkach s najcennejšími hodnotami a najväčším kultúrno-historickým potenciálom pre zvýšenie atraktivity a jedinečnosti lokality.

Zachovaná autenticita historickej architektúry ako aj genius loci mesta ešte koncom 19. a začiatkom 20. storočia. Centrum mesta je funkčné – obývané a poskytujúce  množstvo služieb.
Zachovaná autenticita historickej architektúry ako aj genius loci mesta ešte koncom 19. a začiatkom 20. storočia. Centrum mesta je funkčné – obývané a poskytujúce množstvo služieb.
50. – 70. roky 20. storočia – mesto chátra, zostáva bez údržby. Čaká sa na štátnu finančnú dotáciu pre „komplexnú pamiatkovú obnovu“. Po vysťahovaní obyvateľov z centra sa realizujú deštruktívne pamiatkové výskumy, ktoré znamenali dobre zdokumentovanie pamiatok, ale následne boli domy  zničené začatím „obnovy“. Foto: Súkromný archív autorky, Andrea Nižňanská (posledný obr.).
50. – 70. roky 20. storočia – mesto chátra, zostáva bez údržby. Čaká sa na štátnu finančnú dotáciu pre „komplexnú pamiatkovú obnovu“. Po vysťahovaní obyvateľov z centra sa realizujú deštruktívne pamiatkové výskumy, ktoré znamenali dobre zdokumentovanie pamiatok, ale následne boli domy zničené začatím „obnovy“. Foto: Súkromný archív autorky, Andrea Nižňanská (posledný obr.).

Žiaľ, pri spravovaní historických objektov, hlavne vo vlastníctve štátu, mesta, alebo cirkví, stále pretrváva názor, že nie pravidelná údržba historických budov, ale iba jednorazová a komplexná obnova môže pomôcť ich záchrane. Mnohokrát však ide len o finančne náročnú záležitosť, ktorá sa poväčšine končí zničením autenticity historickej budovy, niekedy aj zničením jej historických konštrukcií (najčastejšie sú odstraňované pôvodné okná, dvere, stropy, podlahy, ale aj krovy a pod.). Vo všeobecnosti prevládajú u vlastníkov pamiatok snahy „vylepšiť“ a „obnoviť“ pamiatku tak, aby mala vzhľad práve postavenej „pamiatky“.

Aby sme sa v budúcnosti vyhli problémom pri ochrane a obnove pamiatok, je nevyhnutné špecifikovať príčiny, ktoré doterajšie znehodnotenie/ zníženie kvality historického stavebného fondu spôsobili. Z doteraz známych faktov z Banskej Štiavnice možno predpokladať, že hlavné a najzávažnejšie príčiny sú:

A) Zanedbaná pravidelná údržba;

B) Radikálna funkčná zmena využitia;

C) „Rozvojové programy“;

D) Nevhodne volená alebo nekvalitná pamiatková obnova.

 

A) Zanedbaná pravidelná údržba

Historické objekty, ktoré dlhodobo zostávajú bez využitia a pravidelnej údržby, postupne degradujú a ich konštrukcie a detaily sa postupom času stávajú neopraviteľné. Ohrozené sú ich nosné konštrukcie a tým aj ich hmotná substancia. Systematickým sledovaním a evidenciou tohto negatívneho fenoménu sa potvrdilo, že nevyužívané a neudržiavané domy spejú k určitému zániku, pokiaľ sa nevyvinie účinný tlak na vlastníka, aby dom opravil, alebo predal a umožnil tak jeho opravu.

Mnohé historické domy, ktoré sa nachádzali v stave statického ohrozenia viac rokov, postupne zmizli z mapy a teda aj z reálneho obrazu mesta. Za posledných asi 20 rokov zanikli napríklad tieto konkrétne domy z Pamiatkovej rezervácie Banská Štiavnica: banícky dom na Kutnohorskej ulici 2, banícky dom na Kutnohorskej ulici (popisné číslo už neznáme, identifikovať sa dá podľa fotografie Ester Plickovej), banícky dom na Staronovej ulici 2, bývalá banská správna budova na ul. Pod Červenou studňou 11, remeselnícky tzv. Eiselovský dom na Dolnej ulici, bývalá banská správa nad vodnou nádržou Klinger a pod.

Okrem postupne zanikajúcich historických objektov vplyvom zanedbania údržby, v posledných rokoch pribúdajú na zoznam zaniknutých objektov aj historické domy, ktoré boli cielene zbúrané. Podrobnejšie údaje z tohto výskumu sú uvedené v kapitole – 5.2 Územný výskum straty autenticity v rámci Pamiatkovej rezervácie Banská Štiavnica.

a) Pod Červenou studňou 11 – pravdepodobne dom zo 17.-- 18. storočia, zbúraný po dlhodobom zanedbaní údržby koncom 90. rokov 20. storočia.   b) Bývalá pekáreň -- Eiseleovský dom na Dolnej ulici bol cielene zbúraný už po zaradení mesta na Zoznam svetového dedičstva... Foto: Katarína Vošková, Margita Kovácsová.
a) Pod Červenou studňou 11 – pravdepodobne dom zo 17.-- 18. storočia, zbúraný po dlhodobom zanedbaní údržby koncom 90. rokov 20. storočia. b) Bývalá pekáreň -- Eiseleovský dom na Dolnej ulici bol cielene zbúraný už po zaradení mesta na Zoznam svetového dedičstva... Foto: Katarína Vošková, Margita Kovácsová.
Cielene zbúraný dom v užšom historickom centre na Hornej ružovej ulici č. 8 a 9.   a) Stav domu pred zbúraním.   b) „Odstrojenie“ domu od detailov tesne pred zbúraním.  Foto: Katarína Vošková.
Cielene zbúraný dom v užšom historickom centre na Hornej ružovej ulici č. 8 a 9. a) Stav domu pred zbúraním. b) „Odstrojenie“ domu od detailov tesne pred zbúraním. Foto: Katarína Vošková.

B) Radikálna funkčná zmena využitia

Od 70. rokov 20. storočia nastáva závažná zmena vo funkčnom využití historických domov v centre mesta. Dovtedy obývané, a teda aspoň základne udržiavané domy, sú vysťahované na základe novej koncepcie mesta – využiť domy pre galérie, múzea, hotely a penzióny.

Palácové domy rezidenčného typu na Námestí Svätej Trojice boli (projekčne a niektoré aj reálne) adaptované na účely galérií a múzea, pričom ich dispozície boli prispôsobované hlavne k tomu účelu.

O funkčnej zmene hovoríme aj vedy, ak sú objekty ponechané bez akéhokoľvek využitia a údržby, čo pre nich mnoho krát znamená ich postupný zánik. Z toho dôvodu aj neadekvátne využitie pamiatky znamená jej zachovanie a možnosť prinavrátenia jej pamiatkových hodnôt, ktoré môžu byť v budúcnosti prezentované.

V Banskej Štiavnici najviac utrpeli tie pamiatkové objekty, ktoré sú nevyužívané od ich vysťahovania (rok 1976 – 1978) do súčasnosti. Ide poväčšine o meštianske domy, v ktorých boli realizované pamiatkové výskumy pomerne deštrukčným spôsobom a zostali bez akéhokoľvek zabezpečenia a údržby takmer tri desaťročia.

Meštiansky dom na Námestí sv. Trojice 13 v priereze rokov 1976 – 2011:    a) okolo roku 1976;    b) stav domu od začiatku 80. rokov 20 storočia do 2010;    c) rok 2011. Foto: Prvý obrázok: Súkromný archív autorky, ostatné: Katarína Vošková.
Meštiansky dom na Námestí sv. Trojice 13 v priereze rokov 1976 – 2011: a) okolo roku 1976; b) stav domu od začiatku 80. rokov 20 storočia do 2010; c) rok 2011. Foto: Prvý obrázok: Súkromný archív autorky, ostatné: Katarína Vošková.

C) „Rozvojové programy“

V rámci „rozvojových programov“ minulého režimu boli v mnohých slovenských mestách navrhované, a žiaľ aj zrealizované, vážne zásahy do integrity historických sídiel. V Banskej Štiavnici sa takýto „rozvojový program“ našťastie nepodarilo alebo nestihlo (do roku 1989) zrealizovať celkom. Konkrétne ide o územný plán pre Banskú Štiavnicu z roku 1976, ktorý bol aktualizovaný v 1981.

V rámci neho bola plánovaná nová výstavba na úkor historickej architektonickej štruktúry, ktorá nebola v tom čase ešte chránená ako Mestská pamiatková rezervácia.

V dôsledku toho bola hodnotná historická zástavba za vtedajšími hranicami pamiatkovej rezervácie odsúdená na „dožitie“. Niektoré štvrte, v súlade s vtedajším územným plánom (hlavne v juhovýchodnom okraji historického mesta) boli v rokoch 1986 – 1988 celoplošne zdemolované (územie pred tabakovou továrňou, územie pod poštou medzi Dolnou a Remeselníckou ulicou), plánované boli ďalšie demolácie a nová výstavba, ktorú zastavila iba zmena spoločenských pomerov v roku 1989. (V roku 1950 bolo za Mestskú pamiatkovú rezerváciu vyhlásené iba najužšie centrum mesta s palácovou a meštianskou architektúrou okolo Nám. sv. Trojice a ďalších hlavných ulíc (Kmeťova, Sládkovičova, Akademická, časť Péchovej ulice a Radničné nám.) a neobsiahla všetky typologické druhy, ktoré vyjadrovali sociálne spektrum obyvateľstva v historickej časovej línii. Historické zázemie mesta, tvorené pôvodne remeselnými domami a historickou baníckou zástavbou, nebolo považované za hodné pamiatkovej ochrany.v duchu Benátskej charty a ďalších princípov pre zachovanie autenticity, obsiahnutých vo Vykonávacej smernici k Dohovoru o ochrane kultúrneho).

Zástavba remeselníckych domov na Dolnej ulici, zbúraná koncom 80. rokov 20. storočia.  V súčasnosti je plocha čiastočne zastavaná nekvalitnou architektúrou.  Foto: Margita Kovácsová, Andrea Nižňanská.
Zástavba remeselníckych domov na Dolnej ulici, zbúraná koncom 80. rokov 20. storočia. V súčasnosti je plocha čiastočne zastavaná nekvalitnou architektúrou. Foto: Margita Kovácsová, Andrea Nižňanská.

Až v roku 2000 sa podarilo predefinovať a rozšíriť hranice pamiatkovej rezervácie tak, aby bola zabezpečená ochrana celému historickému sídlu, vrátane zvyšku remeselníckej zástavby, industriálnej historickej zástavby a baníckeho osídlenia, rozptýleného po svahoch okolo jadra mesta.

V súčasnosti sú pre zachovanie autenticity a integrity historických sídiel, či neraz aj kultúrnej krajiny, ohrozením nové „rozvojové programy“ v rámci podpore projektov Európskou úniou. Ak zámery týchto projektov nie sú v súlade s územnými plánmi, či Zásadami ochrany územia, predstavujú ohrozenie zachovania integrity a autenticity územia.

Ako príklad z Banskej Štiavnice možno uviesť zámer a projekt výstavby veľkokapacitného hotela a kongresového centra na mieste národnej kultúrnej pamiatky – archeologickej lokality bývalého dominikánskeho kláštora (kde bola schválená miera zastavania parcely na 100 % a objem budovy so siedmimi nadzemnými podlažiami). 

Plánovaná výstavba hotela na archeologickej lokalite bývalého dominikánskeho kláštora. Porovnanie súčasného stavu (a)  s návrhom (b) – fotomontáž: vsadenie modelu do reálnej fotografie s ohľadom na navrhovanú mierku. Foto: Katarína Vošková, fotomontáž: Marcel Mészáros.
Plánovaná výstavba hotela na archeologickej lokalite bývalého dominikánskeho kláštora. Porovnanie súčasného stavu (a) s návrhom (b) – fotomontáž: vsadenie modelu do reálnej fotografie s ohľadom na navrhovanú mierku. Foto: Katarína Vošková, fotomontáž: Marcel Mészáros.

Podobný, pre historické územie nevhodné, sú ďalšie zámery na výstavbu hotela v krajinno-prírodnom prostredí PR Štiavnické Bane (nad tajchom Evička), alebo už aj zrealizovaný projekt lyžiarskeho strediska v blízkom okolí Hornohodrušskej vodnej nádrže.

Na zámery veľkých tzv. rozvojových projektov nie je odborná verejnosť koncepčne pripravená a zámermi jednotlivých obcí, alebo silných investorov, či developerov je tak zaskočená, že ich často krát pod spoločenským tlakom odsúhlasí a koriguje už len nepodstatné detaily.

D) Nevhodne volená alebo nekvalitná obnova

K stratám hodnôt a autenticity dochádzalo aj nevhodne volenou metodikou pamiatkovej obnovy, ako aj nekvalitným remeselným spracovaním obnovy. Pri tejto kategórii môžeme straty hodnôt a autenticity rozdeliť do niekoľkých skupín:

- strata pôvodného hmotovo-priestorového konceptu – napríklad vložením kinosály do nádvoria bývalej jezuitskej rezidencie na Kammerhofskej 1, alebo zbúraním niektorého krídla budovy, ktoré reprezentuje jedno historické obdobie z časovej línie vývoja domu – napr. na Radničnom nám. 8;

a) Príklad zbúraného zadného krídla domu na Radničnom námestí 8 (asi v polovici 90. rokov), z vôle realizátora obnovy, bez povolenia úradmi.    b) Námestie sv. Trojice 21 – počas obnovy boli odstránené podstatné časti pôvodnej konštrukcie -- stropy, priečky, podlahy a pod. Foto: Súkromný archív autorky, Katarína Vošková.
a) Príklad zbúraného zadného krídla domu na Radničnom námestí 8 (asi v polovici 90. rokov), z vôle realizátora obnovy, bez povolenia úradmi. b) Námestie sv. Trojice 21 – počas obnovy boli odstránené podstatné časti pôvodnej konštrukcie -- stropy, priečky, podlahy a pod. Foto: Súkromný archív autorky, Katarína Vošková.

- strata pôvodných konštrukcií a materiálu, pôvodných kultúrnych vrstiev, pôvodných konštrukcií, najmä drevených (stropov, krovov, okien, dverí, podláh a pod.); odstraňovaním kultúrnych omietkových vrstiev, ktoré boli nositeľmi slohových prejavov z času svojho vzniku (takmer všetky palácové domy na východnej strane Nám. Sv. Trojice mali odstránené dve slohové kultúrne vrstvy – klasicistickú a barokovú, aby mohli byť reštaurované fasády z obdobia renesancie. (Tento prístup nie je ojedinelý ani dnes. S obľubou ho presadzujú reštaurátori (môže súvisieť aj s finančne výhodnejšou zákazkou). Odstraňovanie mladších kultúrnych vrstiev je však v rozpore s výzvami medzinárodného odborného spoločenstva už od začiatku 20. storočia, hlavne s Benátskou chartou ICOMOS). Tieto tendencie ilustruje príklad obnovy meštianskeho domu na Nám. sv. Trojice č. 11, ktorý bol v roku 2003 s metodickým usmernením reštaurovaný v zmysle Benátskej charty, následne v roku 2010 bol novým metodickým usmernením znova reštaurovaný, pričom boli zlikvidované tri kultúrne omietkové vrstvy z fasády, aby mohla byť hypoteticky rekonštruovaná podoba z obdobia renesancie. (Príklad bude ilustrovaný vo výskume „testu autenticity“ v kapitole 5.3.1 Aplikácia „testu autenticity“ – overenie miery zachovania autenticity). 

Meštiansky dom na Námestí svätej Trojice č. 8 – pred obnovou s klasicistickou štukovou výzdobou fasády. Počas obnovy bola autenticita pamiatky narušená výmenou okien, odstránením klasicistickej vrstvy fasády. Foto: Súkromný archív autorky.
Meštiansky dom na Námestí svätej Trojice č. 8 – pred obnovou s klasicistickou štukovou výzdobou fasády. Počas obnovy bola autenticita pamiatky narušená výmenou okien, odstránením klasicistickej vrstvy fasády. Foto: Súkromný archív autorky.

- Použitím nových nevhodných/nekompatibilných a nereverzibilných materiálov a nevhodných technológií – s ich použitím sa stretávame bežne pri lokálnych neodborných opravách, remeselných postupoch, ale niekedy aj pri špecializovaných reštaurátorských zásahoch.

Belházyho dom na Radničnom nám. č. 1 – pred a po obnove. Pôvodné vápenné omietky s nástennými maľbami na fasáde boli nenávratne zničené počas obnovy v 80. rokoch 20. storočia a nahradené cementovou technológiou.  Foto: Súkromný archív autorky, Katarína Vošková.
Belházyho dom na Radničnom nám. č. 1 – pred a po obnove. Pôvodné vápenné omietky s nástennými maľbami na fasáde boli nenávratne zničené počas obnovy v 80. rokoch 20. storočia a nahradené cementovou technológiou. Foto: Súkromný archív autorky, Katarína Vošková.

V dôsledku všeobecného trendu spriemyselnenia stavebníctva v posledných desaťročiach stavebné firmy nedisponovali remeselníkmi, vedomosti a zručnosti pri používaní tradičných materiálov a technológií upadli do zabudnutia. Mnohé architektonicky cenné detaily, či celé historické konštrukcie pamiatkových objektov boli vymieňané za nové repliky alebo nové technologické postupy (vzácne konštrukcie historických krovov boli nahrádzané novými strechami, bez uplatnenia pôvodného vzhľadu, drevené trámové stropy nahrádzané keramickými, pôvodné omietkové vrstvy odstránené, murivo „sanované“ nevhodnou cementovou aktivovanou maltou, cementové omietky, pôvodné drenážne systémy podcenené a nahradené betónovými podlahami, odkvapovými chodníkmi a pod.). Prístup k obnove pamiatok z tohto obdobia možno sledovať na mnohých príkladoch nevhodnej pamiatkovej obnovy palácových domov z obdobia 80. rokov 20. storočia: Belházyovský dom, Fritzov dom, Rubigallovský dom, súčasná galéria J. Kollára, protiturecká pevnosť – Nový zámok, súbor barokových sakrálnych objektov Kalvárie a pod.

Zhrnutie

Uvedené príčiny znehodnocovania kultúrneho dedičstva ako následok zanedbanej pravidelnej údržby, nevhodného alebo neadekvátneho využitia pamiatky, ako dôsledok tzv. rozvojových programov a nevhodnej / nesprávnej pamiatkovej obnovy sú aktuálne aj v súčasnej praxi pri ochrane a prezentácii pamiatkového fondu.

Pamiatkový a historický stavebný fond Banskej Štiavnice, ktorý systematicky sledujeme zhruba od roku 2000, stále trpí nedostatočnou údržbou. Napriek snahám o zlepšenie prístupu k obnove pamiatok historických objektov (organizovaním špecializovaných kurzov pre remeselníkov a odborných vedeckých seminárov na problematické témy pri obnove kultúrneho dedičstva) sa prístup k obnove pamiatok a kvalita pamiatkových obnov zlepšuje len pomaly. Za najzávažnejšie a najfrekventovanejšie problémy v súčasnej pamiatkovej praxi považujeme – stratu autenticity pamiatok a historických objektov v dôsledku dlhodobo zanedbanej údržby a straty autenticity v dôsledku nevhodnej/ nekvalitne pamiatkovej obnovy. Z toho dôvodu načrtnuté problémy podrobnejšie analyzujeme a vyhodnocujeme v ďalších kapitolách.

Práve prístup k obnove pamiatkového a historického stavebného fondu zo strany aktérov/ účastníkov pamiatkovej obnovy a zlepšovanie ich odbornej pripravenosti sú tou časťou problému, ktorá by sa mala vedecky analyzovať a skúmať. Dôležitým sa preto javí, aby vo výskumnej časti tejto dizertačnej práce boli analyzované príčiny nevhodných pamiatkových obnov a na základe nich identifikované najslabšie, či najvplyvnejšie články v procese pamiatkovej obnovy.

4. HYPOTÉZA

Skúsenosti z praxi v oblasti obnovy pamiatok vedú k hypotetickému predpokladu o najslabšom článku/ faktore v procese pamiatkovej obnovy, resp. predpoklad o najvplyvnejšom článku/ faktore na výsledok pamiatkovej obnovy. Predpokladáme, že hlavný dosah na kvalitu výsledku pamiatkovej obnovy/ na transformáciu pamiatky/ má pripravenosť účastníkov v procese obnovy pamiatok, v druhom rade aj zákonom stanovený procesný postup a zákonom stanovené podmienky pre jednotlivých účastníkov v procese.

4.1 Predpoklad najslabších článkov v procese pamiatkovej obnovy – remeselníci / realizátori pamiatkovej obnovy

Pri stavebnej, remeselnej alebo aj reštaurátorskej obnove historicky cenných architektonických detailov, konštrukcií, či celých architektúr a ich umeleckých výzdob sú už zhruba od 50. rokov 20. storočia masívne uplatňované moderné materiály a technológie. V priebehu času sa rôzne inovovali, ale vo väčšine prípadov ich podstata – nekompatibilnosť s pôvodnými materiálmi a nerevezibilnosť – zostala. V pamiatkovej obnove sa často používajú materiály a technológie, ktoré sú nereverzibilné (neodstrániteľné), alebo ktorých dlhodobý účinok na historicky cenný originál nie je overený, testovaný. Tento zaujímavý fenomén – nedôvera v tradičné materiály a technológie, preverené stáročiami a naopak dôvera v nové, neoverené, ale masívne propagované – je aktuálny aj dnes. (Napríklad pre spevňovanie historických kamenných a tehlových murív, či pre opravy omietok sa namiesto mäkkého pôvodného vápenného spojiva s obľubou používali, a stále používajú, cementové technológie (aj keď sú dnes tieto materiály sofistikovane schované pod nálepkou napríklad rôznych „sanačných zmesí“). 

4.2 Predpoklad najslabších článkov v procese pamiatkovej obnovy – koncepcia pamiatkovej obnovy a projektová príprava

Okrem problému používania nevhodných materiálov a techník pri obnove pamiatkového a historického stavebného fondu stále pretrváva problém v koncepčnej fáze, kedy metodik ochrany pamiatok stanovuje metodiku ochrany a formu prezentácie pamiatky pred začatím obnovy. Žiaľ, ani v súčasnej pamiatkarskej praxi nie sú ojedinelé puristické názory, charakteristické pre 19. storočie, že autenticita pamiatky/ architektonického diela (Na vysvetlenie škodlivosti podobných prístupov k obnove je ideálny článok 11 Benátskej charty (ICOMOS, 1964), v ktorom sa uvádza: Hodnotné prínosy všetkých epoch vývoja pamiatky sa majú rešpektovať, lebo cieľom obnovy nie je dosiahnutie slohovej jednotnosti. Keď pamiatka obsahuje viac vrstiev – etáp, odkrývanie niektorej zo spodných vrstiev – etáp možno obhajovať len výnimočne, a to tiež len s tou podmienkou, že odstraňované vrstvy sú malo významné, kým kompozícia, ktorá sa takto dostáva na denné svetlo, má veľkú historickú, archeologickú i estetickú hodnotu, a pritom je stav jej zachovalosti taký dobrý, že je ním takéto konanie zdôvodnené. Posúdenie významu dotyčných prvkov pamiatky a rozhodovanie o tom, čo z nich má byť zničené, nemôže závisieť iba od autora projektuspočíva v jej pôvodnom – jednotne a slohovo čisto interpretovateľnom stave. V mnohých prípadoch dochádza tak ku chybe už v koncepčnej fáze zo strany metodika – pamiatkara, ktorý rozhodne o ochudobnení autenticity a hodnôt presadzovaním prezentácie napríklad staršej vývojovej etapy domu na úkor nenávratného zničenia jeho mladších vrstiev. (Napríklad na meštianskom dome na Námestí svätej Trojice 11 došlo ešte v roku 2011 prezentáciou renesančnej fasády zo 17. storočia k likvidácii kvalitných „mladších“ fasádnych úprav, ktoré svedčili o jej podobe v 18. a 19. storočí. Pamiatka je tak ochudobnená o autenticitu dokumentu svojho vývoja v čase, o autenticitu materiálov a použitých technológií). 

Zhrnutie hypotézy:

Predpokladáme, že k strate autenticity pamiatkového fondu dochádza:

a) nesprávnou remeselnou realizáciou obnovy, ktorá môže spočívať:

- v neznalosti používania tradičných materiálov a technológií,

- v nekvalitnom remeselnom spracovaní,

- v použití nereverzibilných konštrukcií a pod.

b) odborne nesprávne usmernenými pamiatkovými obnovami (nesprávna metodika a/ alebo projekt obnovy).

Predpokladáme, že slabých článkov /„faktorov“ v procese ochrany a obnovy kultúrneho dedičstva je niekoľko a vyplývajú tak zo zákonných medzier v oblasti ochrany pamiatkového fondu, ako aj z nedostatku pozornosti vzdelávaniu všetkých účastníkov procesu pamiatkovej obnovy.

Predpokladáme, že medzi najslabšie články/ faktory v procese obnovy pamiatky možno považovať:

- remeselníkov a stavebné firmy, participujúcich na každej obnove pamiatkového alebo historického stavebného fondu. (Dnešnou realitou je, že na obnove pamiatok a v pamiatkovom prostredí môže v princípe pracovať nekvalifikovaný robotník, bez vzdelania, bez predchádzajúceho zaškolenia, bez preukázania remeselných zručností; alebo stavebné firmy, ktoré majú skúsenosti hlavne so zatepľovaním budov, s výmenami okien za plastové, či s novostavbami, bez rešpektu ku kultúrnohistorickým hodnotám, bez znalosti a skúsenosti s opravami historických budov).

architektov-metodikov, architektov-projektantov a stavebných inžinierov. (Na Slovensku je len malé percento architektov, ktorí majú dostatočné vzdelanie v oblasti ochrany a obnovy kultúrneho dedičstva. V princípe, asi len 10 – 13 % absolventov architektúry sú vzdelaní v oblasti ochrany a obnovy pamiatok).

Neznamená však, že v niektorých prípadoch nemôžu byť slabými faktormi aj iní účastníci pamiatkovej obnovy. Pri stanovení hypotézy bolo východiskom poznanie prejavov – dôsledkov slabých článkov v procese obnovy a poznanie ustanovení Zákona o ochrane pamiatkového fondu (Zákon č. 49/ 2002 Z.z.), v ktorom sú práve tieto dve skupiny podcenené, alebo sa v Zákone vôbec nespomínajú.

Je zrejmé, že len bezchybný zákon na zabezpečenie kvalitnej pamiatkovej obnovy nestačí a nie je jediným predpokladom k zlepšovaniu situácie pri obnove pamiatok. Na zákonné podmienky by zaiste museli reagovať odborné inštitúcie, ktoré by organizovali systematické školenia, ponúkali tréningové aktivity, odborné semináre, ktoré by boli podmienkou pre získanie certifikácie/ licencie, či odbornej spôsobilosti pre konkrétnu oblasť v procese obnovy pamiatok. Na požiadavky certifikácie a určitej odbornej spôsobilosti pre účastníkov procesu obnovy pamiatok by následne reagovali aj školy (učňovské, stredné odborné a univerzity) a pod.  

 

Poloha diela

Ing. arch. Katarína Vošková

Súvisiace články

Pravý stĺpec
Menu
Hlavný obsahHlavný obsah
Čakajte prosím