Búrať, či nebúrať? Pohľad očami Pavla Paňáka

(Pozn. redakcie): V poslednom období nadobúdajú na intenzite rozpravy týkajúce sa problematiky možných adaptácií objektov postavených v 2. polovici dvadsiateho storočia, alebo ich náhrady úplne novými budovami (súbormi). Stredobodom pozornosti sa naposledy stal objekt Istropolisu na Trnavskom mýte v Bratislave.

Najlepším spôsobom konštruktívnej komunikácie je slušná diskusia. Napríklad aj taká, ktorá prebehla v predvečer valného zhromaždenia  na pôde SKA. Zdá sa, že spektrum názorov zatiaľ nespeje k jednému, jednoznačnému výsledku. To, že architekti majú rôzne názory na rôzne veci nie je nič neočakávané, ani zlé. (Tak to pri tvorivých povolaniach bolo vždy. Skôr opak by bol prekvapením :-)

Nie je to však iba o Istropolise. Problematika je širšia, zložitejšia. Najmä pri témach nahrádzania “starého novým”. Zvlášť, ak to “staré” ešte všeobecne nie je prijímané ako trvalá architektonická a historicky nespochybniteľná hodnota.

Napriek tomu boli v diskusii pomenované trendy a tendencie, ktoré naznačujú smery vývoja. Môžu byť užitočnými návestiami, ak sa nevieme spontánne rozhodnúť (dohodnúť)...

Dnes s radosťou prinášame príhovor Pavla Paňáka. Úvahu k téme, neriešiacu parciálne problémy, ale idúcu k jadru veci:

Ako architekti môžeme mnohé, ale chvalabohu mnohé nemôžeme...

Príhovor – valné zhromaždenie Slovenskej komory architektov
jún 2021

Toto je môj v poradí štvrtý príhovor pri príležitosti nášho valného zhromaždenia. Tiež nie je, ako tie predchádzajúce, povzbudzujúco slávnostný, ako sa od úvodného príhovoru očakáva. Chcem pripomenúť vybrané kľúčové problémy či výzvy presahujúce naše individuálne profesné okolnosti. Témy, ktoré prekračujú estetické, úžitkové či ekonomické kategórie, ktorými produkciu našej profesie hodnotíme v prvom rade. Témy, cez ovládnutie ktorých by sme sa mali primeriavať k tým regiónom, ku ktorým sa vzhliadame v súčte vecí architektúry.  

Na tomto fóre som o kauze Istropolis hovoril už pred 2 rokmi. Potreba odstránenia tejto dôležitej, hodnotnej a zdravej architektúry sa zdôvodňuje rôzne. Okrem iného vzťahovaním jej vzniku a existencie k vtedajšiemu režimu, ktorý má pre veľkú časť verejnosti symbolizovať. 

David Chipperfield rekonštruuje elitnú mníchovskú galerijnú budovu z 30. rokov minulého storočia „Haus der Kunst“. Postavená za tretej ríše, vtedy zvaná „Haus der deutschen Kunst“ mala byť príkladnou architektúrou obsahujúcou príkladné ríšske umenie – jej poslaním bolo priamo symbolizovať ideológiu, ktorá okrem iného príkro odvrhovala modernistické výboje európskeho významu tých čias. Kritikom, ktorí sa potrebujú vysporiadať s temnými periódami nedávnych nemeckých dejín skrz búranie aj tejto architektúry Chipperfield odkazuje, že domy nevlastnia subjektivitu, t. j. svojprávnosť. Že ich nemožno permanentne súdiť podľa okolností doby, z ktorej pochádzajú. Argumentácia, v mene ktorej sa majú odstrániť, ich označuje za symboly minulého režimu. V ťažení za zbúranie Dedečkovho premostenia SNG v porevolučných 90.-tych rokoch sa podstatne argumentovalo aj týmto. Monumentálne hmotové kompozície pochádzajúce z charakteru úlohy a z autorského výrazového repertoáru sa považujú za prejav arogancie vtedajšej moci. Arogancia dnešnej moci kapitálu takúto ideologickú argumentáciu selektívne nasadzuje tam, kde ide o jadro jej ideológie, t. j. o zisk. Kapitál sa neriadi mravným imperatívom voči spoločnosti, v prostredí ktorej svoj zisk generuje – jeho jediným možným regulatívom je sústava pravidiel, ktorými daná spoločnosť jeho konanie podmieňuje. Pretože vlastniť dom nemá liberalisticky znamenať bezbrehú slobodu s ním naložiť akýmkoľvek spôsobom. Kapitál vo svojom kruto racionálnom ťažení vytvára mnohé hodnoty a je aj podstatný pre naše architektonické živobytie. A spôsobuje tiež škody, ktoré sú v konečnom dôsledku kultúrno-spoločenskými prehrami.

Domy sa búrajú nie preto, že zostarli, že dobre nefungujú, že symbolizujú padlé režimy. To všetko sú zástupné argumenty. Ich problémom je, že zavadzajú. Novým zámerom sľubujúcim báječnú víziu prekrývajúcu motív profitu. Jednu z mnohých, ktoré nás vo svojom sumáre doviedli ku globálnemu megaproblému. Revitalizované paneláky zo 60.-70. rokov z Bordeaux a predtým z Amsterdamu boli ocenené ako najlepšia európska architektúra v ostatných 2 ročníkoch ceny Mies van der Rohe. Anne Lacaton, ktorá je spolu s manželom Jean-Philippe Vassal-om laureátkou tohtoročnej Pritzkerovej ceny hovorí, citujem: „Transformácia je vždy príležitosťou lepšie pracovať s tým, čo už existuje. Demolácia je rozhodnutie pochádzajúce z krátkozrakosti a zo snahy veci uľahčovať. Dochádza pri nej k strate mnohého – strate energie, materiálu a strate histórie. A naviac má veľmi negatívny sociálny dopad. Je to podľa nás akt násilia.“ 

A možno má téma búrania v našich hlavách oveľa hlbší pôvod. Naše architektonické vzdelanie vo vzťahu k jestvujúcej stavebnej substancii sa takmer výlučne orientuje na jej historické či umelecké hodnoty. Spoločenské povedomie, ktoré spoluvytvárame, neobsahuje kategóriu hodnoty obyčajnej, zdravej či odolnej stavby, stavby bez architektonickej charizmy. To je postoj, ktorý neinšpiruje k prirodzenému uchovaniu a novému využitiu takýchto domov. Sme vychovaní a dennodenne ohlupovaní o spásnej funkcii báječného nového. A pritom je zrejmé, že báječné nové dokáže vzísť aj z toho, čo už jestvuje.

V istom slova zmysle sú dejiny architektonického výrazu dejinami rôzneho stupňa predstierania. V mene prezentácie moci, majetku, symbolov, v mene reklamnom, falošnej i ozajstnej pokory a všeličoho iného. Z tejto miery predstierania odvodzujeme etický kódex architektúry, skrz prítomnosť ktorého nás architektúra vychováva. Skrz prítomnosť ktorého domom veríme alebo o nich pochybujeme.

Pár metrov odtiaľto stojí nízke krídlo Stavebnej fakulty našej univerzity. Asi máloktorý dom má vo výchove k staviteľskej kultúre dôležitejšie poslanie. Svojím programom vzdelávania mladých k takémuto pojmu. A aj svojou architektúrou, čerstvo prepláštenou. Mali by sme sa tešiť, že jej novým povrchom nie je maľovaná omietka na tepelnej izolácii, ale hladký hliníkový plech a hliníkové okná. Pôvodné Černého priečelie skeletového vidu vlastnilo plytký viac-materiálový reliéf keramických obkladačiek, vlnitého parapetného plechu, zvislých oceľových lamiel a oceľovo-hliníkových okien. Tieto vlastnosti – viac-materiálovosť a reliéfnosť ho robili súčasťou architektonického súrodeneckého vzťahu v súbore s Kusého a Karfíkovou architektúrou. Hovorili rôznym vokabulárom a predsa k sebe patrili. Do takéhoto vzťahu už svojou novou podobou nepatrí. Iste, má na to právo. Je však jej nová podoba takým architektonickým a staviteľským počinom, ktorý ju oprávňuje takúto väzbu opustiť? Predstavuje vysokú kultúru remesla a materiálu – reprezentuje svoje dôležité poslanie? Alebo máme byť radi, že nie je iba omietnutá – napríklad tak, ako dopadla excelentná architektúra Hroncovho internátu, tiež v správe našej univerzity? Frekventovaný priestor ústredného nádvoria, miesto, kde sú budúci stavitelia fakultou obklopení zo všetkých strán, je vytýčený bielo-natretou bežnou omietkou, najlacnejšou náhradou pôvodného béžového keramického obkladu. 

Zvykneme sa dojímať nad ozdobnými maľovanými motívmi na ľudovej architektúre. Táto vôľa k zdobnosti však nepochádzala z potreby ľudu k výtvarnému prejavu – pochádzala z potreby podobenstva s bohatými domami, v ktorých sa ľud vzhliadal. Takými, ktoré vlastnili zdobnosť v oveľa náročnejšom prevedení. Poetika tohto úkazu prekrýva to podstatné. Ľudový prejav bol predstieraním štatútu, ktorý nevlastnil. Bol prejavom chudoby, lacnou náhradou.

Stavebná fakulta je prepláštená v skutočnosti chudobne – vo viacerých významoch tohto pojmu. Ale na akom inom dome máme čítať starostlivosť štátu o svoje vysoké školy, architektonické, remeselné a materiálové majstrovstvo, reflexiu hodnotného kontextu, inžiniersku excelentnosť a iné hodnoty, ak nie na inštitúcii vychovávajúcej k staviteľskému umeniu? 

Nevidím nádejne dôsledky budúcich investovaných stoviek miliónov z EU v programe zvanom Zelená obnova budov, s ktorými bude nakladať Ministerstvo kultúry. Rozumejú jeho úradníci a úradníci iných dotknutých ministerstiev tomu, že takáto obnova znamená v prvom rade novú kultúrnu vrstvu na všetkej, nielen na chránenej architektúre? Že slovo zelená nie je pobádaním k radostnej koloratúre nových povrchov? 

Jednou z vďačnejších tém dneška sú verejné priestory. Vďačnou preto, pretože za relatívne málo vlastných alebo európskych peňazí môžu samosprávy potešiť svojich voličov rôznymi spríjemneniami i vypekneniami. Rozmanité podoby všetkých miest, ktoré tak trochu vágne nazývame verejnými priestormi pochádzajú z historicky vrstvenej štruktúry sídiel. Ich pôvod, od vedome komponovaného po náhodilý, pochádzajúci z prekrývania neukončených veľkorysých zastavovacích konceptov, je bohatou ponukou pre pestovanie identity, individualizovanie obraznosti mesta. Typologická rozmanitosť takýchto priestorov, od tých jasne vytýčených po tie náhodilé či zbytkové, je vo svojom súhrne našou každodennou mentálnou významovou mapou mesta v ktorom žijeme. 

Celé toto chvályhodné úsilie o rozšírenie a kultiváciu verejných priestorov prináša tiež riziko, ktoré je vlastné akejkoľvek kampani. A to prekročenie istej miery v nadbiehaní vkusu väčšiny, o ktorom si myslím málo. Predvolebná kalkulácia, ale aj úprimná ambícia väčšiny starostov a primátorov v uchopení tejto témy vyúsťuje často v nemiernom vypekňovaní, trendy-podizajnovaní i oslave gýču. Tam, kde to prekročí istú mieru, hrozí strata prítomnej iracionálnosti, nehotovosti, znakov náhodilostí, kazov neznámeho pôvodu, znakov patiny či opotrebovania. Pretože aj v takýchto úkazoch tkvie poézia mesta.

Orhan Pamuk vo svojom románe „Istanbul – spomienky na mesto“ hovorí: “Čokoľvek povieme o podstate mesta, vypovie viac o našom vlastnom živote a o stave našej mysle. Mesto nemá žiaden vlastný stred, pokiaľ ním nie sme my sami.“ Pre tento existenciálny rozmer prítomnosti mesta v nás sú okrem starostlivo upravených priestorov, kútov a detailov rovnako dôležité tie, ktoré takými nie sú. Verím na to, že naša empatia k vlastnému sídlu tkvie v porozumení voči jeho nedokonalosti práve preto, že sami sme takí – nedokonalí. Krehký a mnohovrstevnatý pocit stotožnenia sa s miestom kde žijem je sýtený oveľa bohatšou škálou podnetov než tých, ktoré pochádzajú z dobre mieneného perfektného dizajnu, krásnych povrchov, opatrovanej zelene, zážitku meštianskeho pohodlia a úhľadnosti. Ako architekti môžeme mnohé, ale chvalabohu mnohé nemôžeme.