Istropolis? BúraNIE!

Istropolis? BúraNIE!

V aktuálnom príbehu o Istropolise ma nevdojak napadá začiatok Cicerovej známej reči, keď ako konzul v rímskom senáte odhalil Catilinovo sprisahanie. Sprisahanci boli usvedčení a skončili neslávne. Verím, že také dramatické to v tomto prípade nebude.

Okolo Istropolisu sa však tiež ťahá závoj tajuplného mlčania, hoci pri téme s takým dopadom na organizmus mesta, ako bude uvažovaný investičný zámer mať, by bola na mieste otvorená diskusia. Nielen pre sledovanie zámerov investora širším publikom, ale aj pre formuláciu názorovej platformy, ktorá by práve pre developera mohla byť zaujímavá, inšpirujúca, určujúca. Navyše, ak z doterajšieho snaženia tejto investičnej skupiny cítiť silný záujem o lokalitu Trnavského mýta ako celku. Započalo sa to už Centrálom, pokračuje to podchodom a modernizácia tohto mestského priestoru sa ponúka aj ďalšími smermi (Filiálka, Nová tržnica, Štatistický úrad).

Premýšľanie tejto témy nie je, aj vzhľadom na mnohé synergické efekty, vôbec jednoduché a vlastne je dobré, že sa dumá dlhšie. Avšak istá rekapitulácia doterajších úvah - aj nad rámec tajných komnát developera - by bola určite namieste. Najmä ak v portfóliu tejto skupiny sú v neďalekom okolí už dva "mestské zásahy", ktoré by si zaslúžili aj kvalitnejší architektonicko-urbanistický výsledok, než sa im doteraz podarilo zrealizovať.

A tak sa vraciam k Cicerovi z úvodu: Ako dlho ešte, ó Catilina, budeš zneužívať našu trpezlivosť?

S kolegami tento problém diskutujeme a neraz ma zarazí, ako ľahko a bez najmenšieho zaváhania sú schopní zmiesť Istropolis, Kyjev aj Novú tržnicu z mapy Bratislavy.

Okrem argumentu, že dom je starý, aktuálne nefunkčný, konštrukčne a technologicky nepoužiteľný (všetci pritom dobre vieme, ako sa dá pracovať so skeletom a vložiť mu novú kvalitu), sa opierajú o zlý urbanistický kód, ktorý titani nášho neskorého modernizmu vložili do organizmu mesta.

Ten je, bohužiaľ, skutočne neprehliadnuteľný. Moderné urbanistické intervencie aj na Kamennom námestí a na Trnavskom mýte z dnešného pohľadu skutočne neoplývajú kontextuálnym prístupom a arogantne okupujú ťažiskový mestský priestor, vytvárajúc si nemestsky veľkorysé predpolia vnímania svojej solitérnej architektonickej krásy. Nebudem teraz hlbšie analyzovať, prečo to tak je a že v tom čase sa o rozvoji mesta uvažovalo nielen v "socialistickom" tábore takto. Zaujímavé sú domy samy o sebe - v mnohých prípadoch brilantné architektonické počiny. Navyše s typologickou charakteristikou, ktorá viac-menej už desiatky rokov nemá investičnú kontinuitu.

Pomyselným trestom za okupáciu miesta týmito budovami však v dnešnom stave urbanistického a ekologického myslenia nemôže byť cesta asanácie. Ale cesta integrácie. Navyše, ak práve tým, že okolo seba vytvorili veľmi veľa prázdneho priestoru, sú dnes veľmi ľahko, dokonca aj efektívne integrovateľné. Len to vyžaduje širší spoločenský konsenzus pre pochopenie, že vrstvenie kultúrnych slojov je správny modus operandi.

Zatiaľ všetky zúčastnené autority avizujú prísnu pozíciu zachovania kultúrnej funkcie v území. Na prvý pohľad sympatická myšlienka, v optike dovetku - aj keby sa mal komplex Istropolisu zbúrať, už taká nevinná nie je. Veď je to úplný oxymoron. Na nekultúrnom počine nemožno postaviť základy novej kultúry. Veď práve v spôsobe narábania s architektonickým dedičstvom je moment kultúrnosti integrovaný. Nebolo by na mieste, aby sme rozdiskutovali architektonickú kvalitu a urbanistický potenciál komplexu? Aby sme sa skôr zaoberali spôsobom rekonštrukcie – modernizácie, teda možnosťami upgradu stavebnej podstaty domu pre súčasnosť, ako hamletovskou dilemou - či búrať, alebo nebúrať?

Najmä ak už pri letmom skicovaní nad situačným plánom je zrejmé, že aj so zachovaním pôvodnej stavby komplexu je na ploche skoro 4 hektárov, veľkej ako areál neďalekého futbalového štadióna, možné postaviť novú hustú a šťavnatú mestskú štruktúru, adekvátnu lokalite mestského subcentra.

Práve v spôsobe tejto integrácie by som videl zmysel súťaženia o jej najefektívnejšie, najekonomickejšie a v konečnom dôsledku aj o najkrajšie pochopenie.

Zdá sa, že krásu industriálu sme sa po bezbrehej asanačnej ére už naučili obdivovať a chrániť. Nedozrel čas zobrať na milosť aj krásu zatiaľ nechránenej, ale rovnako krásnej neskorej moderny? Aj napriek tomu, že na scéne je stále prítomný taký myšlienkový atavizmus, že stavby socialistickej epochy je treba ako chrámy ideológie a arogancie onej doby búrať z princípu.

Na pôde SKA sa organizujú všelijaké semináre o všeličom možnom. Možno by bolo vhodné zorganizovať aj rozpravu na túto tému. Určite by priniesla veľmi rozporuplné, až protichodné stanoviská. Ale v diskusii by sa mohol vytvoriť plnohodnotný profesionálny názor, ktorý by prezentoval konzistentný postoj stavovskej organizácie. Aj s ambíciou precedensu pre ďalšie možné prípady (hotel Kyjev a Prior, Nová tržnica, hotel Junior). A možno aj s ambíciou osvojenia si morálneho imperatívu, ktorý by sa mohol stať prirodzenou normou. Dobré domy sa jednoducho - nebúrajú!

Na záver tiché zamyslenie na okraj: Ozaj nie sú slovenskí architekti hodní toho, aby boli aj oni prizvaní v rámci medzinárodnej súťaže na názorovú konfrontáciu pri riešení takéhoto problému? Architekt môže predsa vyrásť len so svojím investorom. Nemohol by teda slovenský investor, schopný svetového počinu, pri takomto zadaní paradoxne vygenerovať aj slovenského architekta svetového mena?

Text a titulná fotografia: Peter Moravčík