Condominium Devín

Tvorba v zložitom kultúrnom a fyzickom prostredí. Výslednú štruktúru formoval dialóg viacerých zúčastnených strán. Architekti sa snažili hľadať prienik medzi často protichodnými požiadavkami a priniesť v našich končinách mierne odlišný (a podľa všetkého aj životaschopný) pohľad na bývanie. 

Výsledkom je členitá “dedinská” obytná štruktúra s dobre diferencovanými poloverejnými, verejnými a súkromnými priestormi, ktorá obyvateľom poskytuje dostatok intimity. Možno tu hľadať mnoho paralel s nedávno publikovaným projektom revitalizácie areálu bernolákovského kaštieľa.

Obvykle sa snažíme vhodnú formu zástavby v území dosiahnuť pomocou striktných záväzných regulatívov v územnoplánovacích nástrojoch. Detailným regulovaním všetkého (alebo naopak, obce nemajú pripravené na úrovni zóny nič a “stavia sa” podľa ľubovôle stavebníkov).

Prezentovaný súbor je zaujímavým príkladom, ktorý dáva jednu z možných odpovedí na otázku, ako sa dá formovať “slušné” urbánne prostredie (nielen) v malom sídle. Pomôže teda iba fixné predurčenie rovnakých pravidiel pre všetky domy v lokalite, alebo sa to dá urobiť aj inak?

Vidíme, že v tomto malom devínskom príklade je prítomný “poriadny neporiadok”. Sú tu aj ploché aj šikmé strechy. Orientované niekedy štítom do ulice, niekedy naopak odkvapom. Jednotlivé hmoty nerešpektujú žiadny jednoznačný predpis platný pre všetky domy, žiadnu mechanickú reguláciu, žiadnu predpísanú uniformitu. A výsledkom je napriek tomuto riadenému chaosu veľmi dobrá a zaujímavá kompozícia. Nielen z hľadiska “vysokej architektúry”. Na svoje si prídu aj “laici”. Je to podľa nás riešenie, ktoré bude priaznivo prijaté dosť širokým spektrom používateľov i náhodných návštevníkov Devína.

Cítiť, že domy sa navzájom “rozprávajú”. Že nevznikali ako obvykle na Slovensku, bez vzájomného dialógu, kde si každý varí polievku iba na svojom sporáku. Že projekt riadil jeden “dirigent”. Nie upätý, ale tvorivý. Príklad ako to môže dopadnúť, ak je prostredie robené s rešpektom k profesionálnemu konceptu, pod dozorom kvalitného autorského tímu.

Čo teda vzniklo? Po dlhšom čase urbánna štruktúra primeraná miestu, ktorá má napriek racionálnemu, určite starostlivo komponovanému zámeru - znaky malebnej rastlej formy. Sú to bežné domy (v najlepšom zmysle slova). V módnej terminológii - konfekcia s dobrým vkusom určená na denné nosenie. Toto by mal byť v normálnej kultúrnej krajine štandard. Nič tomu v podstate nebráni, iba tma v hlavách žiaľ zatiaľ väčšiny “bežných” slovenských stavebníkov.

Samozrejme do mysle sa tisnú aj také otázky ako:
Je dobré zahusťovať zástavbu v blízkosti národnej kultúrnej pamiatky najvyššieho významu?
Majú sa zastavať aj posledné voľné plochy?
Majú sa menšie obce rozvíjať “rastlo”, alebo developerskými počinmi?
Kto má regulovať územie a stanovovať “pravidlá hry”?
Samotní investori, alebo nezávislý osvietený a odborný subjekt?
A kto to vlastne môže byť? Nezávislý, osvietený, odborný, s autoritou a rešpektom celej komunity sídla… veď evidentne samosprávy v drvivej väčšine prípadov takú úlohu nezvládajú. A dá sa to vôbec?

Bez ohľadu na tieto v princípe najzásadnejšie otázky je zrejmé, že prezentovaný súbor patrí k tomu najlepšiemu, čo sa v poslednej dobe v takejto mierke a štruktúre podarilo. Dúfame, že toto riešenie by mohlo byť pre bežných stavebníkov inšpiráciou a poučením, že hranice návrhu nevytyčuje geodet, ale že je potrebné pozrieť sa aj za svoj plot na širšie okolie.  Povestné svetlo na konci tunela, ktoré by mohlo naznačiť, akým smerom by sme sa mohli pobrať...(?!)

(Š.M.).

O realizácii sa s Petrom Moravčíkom (PM) sa za Archinfo rozprával Štefan Moravčík (ŠM):

ŠM: Ako sa formovalo zadanie? Zúčastnili ste sa ako ateliér pri určovaní funkčnej náplne a podoby investičného zámeru?

PM: Keď sme vstúpili do projektu, bol už na svete územný plán, ktorý v tejto časti pôvodné plochy športu nahradil funkciou bývania a fliačikom občianskej vybavenosti. Bývalý futbalový klub už pár rokov neexistoval, resp. presťahoval sa do Dúbravky. Vízia jeho znovuoživenia bola nereálna. Plocha ihriska tak konvertovala na neudržiavanú lúčnu plochu v strede obce. Bolo otázkou času, ktorý z developerov, ktorí si navzájom predávali tento pozemok, nakoniec dotiahne zámer do konca. Funkčná náplň bola teda viacmenej jasná, aj keď oscilovala od úvahy o bývaní v 4-podlažných bytovkách, cez veľmi hustú zástavbu 30 rodinných domov k súčasnej podobe obytnej ulice s 15 RD, jedným 3-bytovým RD, jednou 6-bytovou bytovečkou a objektom občianskej vybavenosti (potraviny, kaviareň, podkrovie na prenájom) s námestíčkom.

ŠM: Akú podobu mali územnoplánovacie regulatívy?

PM: Mali sme štandardný podklad - UPI, kde bola citácia územného plánu s funkčnou plochou v stabilizovanom území a s dovetkom o potrebe spracovania dokumentácie na zonálnej úrovni. Názor na charakter zástavby, jej výšku a hustotu sa vyvíjal v niekoľkonásobných diskusiách a prezentáciách pred stavebnou komisiou MČ a samozrejme pamiatkovým úradom. Konkrétne regulatívy sa tvorili za pochodu a veľmi moderne - za výdatnej participácie susedov z okolia.

ŠM: Pre akú cieľovú skupinu je bývanie určené? 

PM: Charakter zástavby vo viacmenej komprimovanej radovej zástavbe na pomerne malých pozemkoch (350-500 m2) predpokladá klientelu, ktorá akceptuje komunitný spôsob života vidieckej ulice. Na druhej strane bonitná lokalita v historickom strede obce logicky vygeneruje vysoké ceny za jednotlivé RD. Takže sa zrejme hľadá bohatý klient s prirodzene skromným mentálnym nastavením, ktorý vie oceniť, že sa ulica vybudovala viacmenej naraz a teda nebude žiť dlhé roky na stavenisku , a ktorý ocení, že sa hrou osudu (zánikom ihriska) jeho domček a jeho ulica stali rastlou súčasťou pôvodnej urbanistickej štruktúry. Zatiaľ sú predané štyri domy, je ešte priskoro identifikovať sociálnu vzorku. Sám som na ňu veľmi zvedavý. Ale o sociálnom bývaní v radovke sa tu určite hovoriť nedá.

ŠM: Ako ste postupovali pri vytváraní zložitej priestorovej štruktúry? Čo boli hlavné východiská a autorské obmedzenia?

PM: Od začiatku sme mali v hlave koncept husto štruktúrovanej ulice, ktorú akoby vrátime na pôvodné miesto do siete existujúcich uličiek. Marketingový názov síce znie “condomínium“, čo evokuje uzavreté bývanie pre vyvolených. Zámer bol a je presne opačný - ulica ako verejný priestor bez vysokých nepriehľadných plotov, so zeleňou a s dostatočne intímnym zázemím jednotlivých domov. Podstatné bolo hľadanie mierky. Nové domy majú spravidla veľkorysé nároky na plošný štandard a ich vynesením do priestoru často vznikajú nevzhľadné opachy. Devín je takýchto negatívnych príkladov plný. Pamiatkárom často stačí dogmatické splnenie požiadavky na škridľu na šikmej streche - dopad objemu novostavby na štruktúru akoby nebol vôbec podstatný. My sme identifikovali ako podstatnú práve mierku domov. Aj preto sme štruktúru horných podlaží rozsypali do množiny šikmo a plochostrechých objemov, ktoré pripomínajú mierku štítov starých devínskych domčekov. Bola to zároveň cesta, ako vytvoriť rôzne priehľady a situácie z ulice medzi domy a z domov na okolité scenérie hradného brala i masívu devínskej Kobyly.

ŠM: Ako hodnotíte spoluprácu s vedením obce a pamiatkovým úradom?

PM: Stavebná komisia aj pamiatkári neboli nastavení veľmi progresívne. Pôvodne sme chceli moderné domy s plochými strechami, veľkými preskleniami a prirodzenou materialitou fasád z betónu, kameňa a dreva, s kamennou dlažbou ulice. V spojení s investičnými nárokmi investora sme nakoniec radi, že sme uhrali viac farieb a štruktúr omietky, viac farieb strešnej krytiny - hoci iba povinnej škridly. Strešná krajina Devína zďaleka nie je farebne homogénna ako toskánske sídla, práve kakofónia farebnosti striech vytvára v konečnom dôsledku harmóniu celkovej veduty. Ale zo šikmých striech nie sme mrzutí, aj keď snaha zachovať archetyp domu so šikmou strechou v rovnakej materialite stien a strechy sa zredukovala len na uplatnenie detailu zaatikového žľabu bez prečnievajúcich krokiev.

ŠM: Čím bola pre vás práca na tomto projekte zaujímavá a čo by mohlo byť univerzálnym odporúčaním pre ostatných architektov a investorov pri podobných zadaniach?

PM: Univerzálne pravdy nechám radšej bokom. Aj keď tú jednu o zťaženej práci v pamiatkovo chránenom prostredí len potvrdzujem. Menej dogmatizmu v metodike pamiatkovej ochrany by mohlo prispieť k šťavnatejším a súčasnejším riešeniam nových intervencií. Aj z dôvodu, že napríklad v kauze hotela Danube je ťažiskovým – ak nie jediným arbitrom architektonickej elegancie práve pamiatkový úrad.

Podklady: PMArchitekti