Slovenská architektúra nominovaná na Mies Van Der Rohe Award 2019

V prebiehajúcom ročníku je nominovaných 383 prác z 238 miest v 38 krajinách. Diela boli nominované 76 nezávislými odborníkmi, národnými profesnými organizáciami a poradným výborom Ceny. (Diela za Slovensko nominujú Slovenská komora architektov a dvaja menovaní nezávislí experti - Henrieta Moravčíková a Štefan Moravčík).

Bienále súťažnej prehliadky realizovaných stavieb organizuje Európska únia a Nadácia Mies van der Rohe v Barcelone od roku 1988. Do súťaže sa nie je možné prihlásiť, výber je založený na nomináciách, ktoré vyberajú autority z jednotlivých krajín. "Odborná porota logicky nemôže navštíviť všetky navrhnuté stavby. Nominácie nevyberáme na základe fotografií, čo je inak štandardný postup. Za každým navrhnutým dielom je rešpektovaná inštitúcia (múzeum architektúry, komora architektov, výskumné inštitúcie) a odborník, ktorý stavbu osobne navštívil, má prehľad o lokálnom aj globálnom kontexte. Autority majú pri výbere absolútnu voľnosť," vysvetlil nám proces výberu koordinátor ceny Ivan Blasi.

V aktuálnom ročníku bude zasadať sedemčlenná porota v zložení: Dorte Mandrup (predsedníčka), Frank McDonald, María Langarita, Kamiel Klaasse, Ștefan Ghenciulescu, Angelika Fitz a George Arbid. Užší výber 40 diel bude zverejnený 16. januára, piati finalisti následne 13. februára. Päticu stavieb porotcovia následne osobne navštívia. Nemajú teda k dispozícii len grafický materiál, ale môžu sa stretnúť s architektmi, s klientmi, s ľuďmi, ktorí môžu ponúknuť novú perspektívu... V samotnom finále potom určí jednu stavbu, ktorá získa Cenu Európskej únie za súčasnú architektúru - Mies van der Rohe Award, a jednu stavbu, ktorej udelí Zvláštnu cenu pre začínajúcich architektov. Výsledky tejto prestížnej ceny budú známe v polovici apríla 2019.

Slovenské nominačné autority nominovali osem diel.

Sedem z nich reprezentuje Slovenskú republiku: 

Revitalizácia vnútorného priestoru nákupného strediska Centrum, Prešov

Autori: Ing. arch. Irakli Eristavi, Ing. arch. Pavol Šilla
Spolupráca: Ing. arch. Martin Jančok  

Nominačný text (zdroj: Henrieta Moravčíková):

Prešovské Sídlisko III patrí medzi najvydarenejšie urbanistické koncepcie bytovej výstavby realizovanej v 20. storočí na Slovensku. Jasná urbanistická štruktúra rozprestierajúca sa na pravom brehu Torysy s vysokým podielom zelene a s priamym napojením na mesto je v mnohých ohľadoch dobrým miestom pre život. V severnej časti tohto sídliska sa nachádza areál občianskej vybavenosti obchodné stredisko Centrum, ktoré postavili koncom sedemdesiatych rokov minulého storočia podľa návrhu Juraja Oswalda.

Klaster siedmich samostatných, prevažne prízemných objektov jednotlivých obchodných prevádzok, domu služieb a knižnice je sústredený okolo centrálneho voľného priestranstva námestia. Objekty vzájomne prepája krytý chodník, ktorý lemuje námestie zo západnej a z južnej strany. Mestský charakter prostredia donedávna dotvárala fontána s meditačným jazierkom a umelecké dielo s motívom matky od akademického sochára Františka Patočku. Priestranstvo však dlhodobo trpelo zanedbanou údržbou aj chronickým znefunkčnením jeho jediného architektonického prvku - fontány. Mesto Prešov preto na riešenie tohto problému vypísalo v roku 2005 architektonickú súťaž. Víťazom sa stal, v tom čase sa ešte len etablujúci, prešovský ateliér zerozero. K realizácii revitalizácie verejného priestranstva Centrum došlo až v roku 2016, o viac než dekádu neskôr.

Nové námestie nie je evolučným zlepšením pôvodného verejného priestranstva, na aké sme zvyknutí pri väčšine udržiavacích alebo rekonštrukčných činov v iných mestách. Ide o revolučné prehodnotenie pôvodného priestoru, ako aj prehodnotenie chápania priestorového obsahu skrývajúceho sa pod pojmom verejné priestranstvo. Výsledkom je prísny a radikálny návrh, ktorý však do tohto priestoru prináša nielen slobodu pohybu, ale aj slobodu programu.

Aktuálny projekt námestia možno charakterizovať troma pojmami: topografia, geometria a materialita. Pôvodný nerovný terén architekti prekryli novou vrstvou jednoliateho betónového povrchu, ktorý zmeny úrovne prekonáva pomocou triangulácie a teselácie. Nová topografia betónového koberca prináša podnety najmä mladšej generácii, ktorá v priestore našla ideálne podmienky na skateboarding. Biely betón poskytuje miestu svetlo a vizuálnu modernitu, ktorá sídliskám, paradoxne, vždy tak trochu chýbala. Ďalšou novou charakterovou črtou priestranstva sa stal pravidelný raster osadenia stromov v zmysle rovnoramennej trianglovej teselácie s hranou šesť metrov. Vďaka tomu sa podarilo umiestniť na námestí až štyridsaťtri nových stromov. Tento prírodný element súčasne predstavuje dokonalý argument proti sporadickým kritickým hlasom obyvateľov sídliska, komentujúcim novú betónovú plochu.

Oddychový mobiliár námestia dopĺňa sedenie pod stromami a tri jednoduché vodné dýzy, ktoré sú zdrojom zábavy najmenších návštevníkov Centra. Pevná plocha v tieni stromov, v noci podsvietená štyridsiatimi tromi zemnými svetlami, je priestorom na širokú škálu kultúrnych a spoločenských podujatí či spontánnych stretnutí. Ako sa to pri nekonformných riešeniach často stáva, verejnosť prijala nový priestor skôr rezervovane. Fungovanie námestia a jeho dopad na okolité prevádzky však jasne ukazuje, že sa mu aj za krátku existenciu podarilo v tomto periférnom prostredí iniciovať fenomén mestskosti vo všetkých jeho aspektoch.

Viac o stavbe v tomto článku

Condominium Devín

Autori: Ing. arch. Peter Moravčík, Ing. arch. Tomáš Čechvala
Spolupráca: Ing. Stanislav Komár

Nominačný text (zdroj: Henrieta Moravčíková):

Prostredie dedín pohlcovaných rastúcim mestom so všetkými svojimi kontrastmi aj paradoxmi stretu domácich a prisťahovalcov patrí k najsilnejším témam, čo verejnosť v kontexte s architektúrou a urbanizmom v ostatnom čase reflektuje. Devín, jedna z najatraktívnejších „vidieckych“ mestských častí Bratislavy, je pod atakom pristahovalcov už od pádu železnej opony. Domáci, ktorých sa politika uplynulého storočia dotýkala fyzickejšie než ostatných, si dlho udržiavali od tlakov developerov dištanc. Vdaka odhodlaným politikom obce sa darilo odrážať výstavbu rozsiahlejších obytných komplexov či súborov. Condominium Devín bol jedným z prvých projektov, čo v tejto mestskej časti vôbec povolili postaviť. V súčasnosti, keď už viaceré novšie obytné súbory rozširujú obec za jej pôvodné hranice, sa ukazujú rozdiely v tvorbe sídla a suburbánnej krajiny.

Condominium Devín síce vznikalo v čase vypuknutia ekonomickej krízy, ale architekti a investori pri projekte neuplatnili tradičné úsporné opatrenia, neznížili kvalitu stavby ani nemaximalizovali zastavanost' pozemku. Naopak, v dlhom procese schvaľovania urobili viaceré ústupky miestnym úradom a pamiatkarom od úpravy pôvodného návrhu domov s plochými strechami na kombináciu sedlových striech a strešných terás až po farebnosť a použité exteriérové materiály. Rovná plocha ihriska, v blízkosti hradného svahu, je neobvyklou topografiou vo svahovitej devínskej krajine. Ba čo viac, predstavovala jedno z ohnísk spoločenského života obce. Autori sa preto usilovali vtiahnuť atmosféru vidieckej štruktúry prostredníctvom pätnástich domov kondomínia do pôvodného, do seba uzatvoreného futbalového areálu. Aj preto navrhli na podobné projekty velkoryso dimenzovanú ulicu. Vytvorili nové pešie uličné prepojenie aj obratisko pre autá, slúžiace zároveň ako malé námestie či plocha na hry detí. Formovanie uličnej fasády tiež reflektuje úsilie architektov vteliť do novej štruktúry rozmanitost okolitej zástavby. Mierne zvlnená a rozdrobená figúra uličnej línie vychádza z variovania šiestich typov dvojpodlažných solitérnych domov. Ich komponovanie, vzájomné dotýkanie sa a tesné odstupovanie podporuje spomínaný organický ráz štruktúry a zároveň vytvára zdanie, že ani jeden z domov sa neopakuje.

Pri aplikovaní koncepcie dôsledného mimikry sa pritom architekti nezastavili ani pri volbe povrchov a farebného vyhotovenia domov. Finálnu úpravu tak trochu rustikálne tvarovaných domov autori akoby vyberali zo vzorkovnice okolitých fasád a striech. Pri priamom kontakte s architektúrou však materiálové a farebné riešenie exteriérov odhaľuje, že autori nepoužili banálne omietkové systémy, ale pracovali so štruktúrami a s delikátnejšou farebnosťou, než by sa na prvý pohľad zdalo.

Je to určitá netrendovosť či potlačenie osobnej exhibície, ktoré sú na práci Moravčíka s Čechvalom sympatické. V kontexte s rýchlym kumulovaním „moderne“ tvarovaných bielych kubusov obytných komplexov na svahoch Devínskej Kobyly sa skromnosť a schopnosť prijať kompromis javí ako najväčšia hodnota Condominia Devín. Postupné zabývavanie komplexu dáva nádej, že aj prisťahovalci z mesta si stále viac uvedomujú výhody komprimovaného živého vidieckeho prostredia pred veľkým oploteným pozemkom kdesi na periférii.

Viac o stavbe v tomto článku

Poľovnícky dom v Malých Karpatoch

Autori: Ing. arch. Tomáš Auxt, Ing. arch. Miroslav Hrušovský, Ing. arch. Peter Kožuško, Ing. arch. Linda Hrušovská, Ing. arch. Peter Hudač, Ing. Michal Zabranský

Nominačný text (zdroj: Henrieta Moravčíková):

Drevená architektúra má na Slovensku špecifický význam a ak je navyše situovaná do prírodného prostredia, nepochybne vzbudzuje asociácie s ľudovými a národnými tradíciami aj sentiment o prirodzenosti či skromnosti vidieckeho života. Poľovnícky dom na Hubalovej pri Kuchyni však taký nie je. Napriek splneniu základných atribútov ľudovej romantiky je, naopak, internacionálny, sofistikovaný a vonkoncom nie skromný. Archetypálne formy a proporcie troch samostatných pavilónov domu z dialky pripomínajú zhluk tradičných dedinských senníkov či stodol na čistinke kdesi uprostred Malých Karpát. Už pri prvom pohľade zblízka však tieto ,,stodoly“ upútajú výnimočnosťou architektonickej koncepcie a jej dizajnérskeho aj remeselného spracovania. Prvá väčšia realizácia ateliéru Pantograph v sebe úspešne integruje prácu v najlepšej tradícii funkcionalistického dispozičného a typologického rozvrhu architektúry so súčasnou mnohostou významov či interpretačnej otvorenosti.

Pavilónová skladba Poľovníckeho domu umožnila jeho ,,čisté" úsporné dispozičné riešenie. Dva pavilóny pôdorysného tvaru V a jeden jednoduchý pozdĺžny tvoria racionálne funkčnú prevádzku, ktorá cirkuluje od skladu, prípravovne a kuchyne na ulovenú zver cez poľovnícku hodovú sálu až po štvorizbový apartmánový pavilón s mezanínom. Výklopné a posuvné okenice aj steny dávajú objektu čaro variability i vzdušnosti a zároveň doplňujú dôsledné jánusovské rozdelenie na neprístupný štít exteriéru a hrejivú útulnosť interiéru. Efektnosť metamorfóz domu by akiste nemohla fungovať bez kvalitnej a invenčnej práce s drevom. Detaily spojov masívnych foršni na fasádach a strechách či zapustenia odkvapového systému do plášťa budovy umocňujú delikátnu monolitickú formu pavilónov. Stred hviezdicovej figúry objektu vytvára spoločnú centrálnu plochu s ohniskom, autormi nazvanú exteriérová obývačka. Vzniká uzavretím priehľadov medzi pavilónmi a podobne ako akási vozová hradba utvára bezpečné či intímne jadro poľovníckeho domu.

Všetky menované kvality, ako aj výnimočný luxus materiálov a dizajnu navrhnutého na mieru stoja za úspechom práce ateliéru Pantograph. Ich úsilie korunovalo uvedenie na shortlist medzinárodného ocenenia Piranesi, v ktorom po dlhšom čase opäť začala figurovat aj architektúra zo Slovenska (minulý rok sa medzi piatich najlepších dostal Dom v dome v Bernolákove publikovaný tiež v tejto ročenke). Táto, takpovediac, drobná architektúra zaberajúca plochu necelých 300 m2 uspela aj v domácej súťaži CEZAAR, i keď trochu paradoxne v kategórii občianskych a priemyselných stavieb. Paradox, ktorý spočíva v tom, že o Poľovníckom dome len veľmi z diaľky možno hovoriť ako o stavbe, čo by mala slúžiť verejnosti. Nie je to totiž žiadna klasická ,,hájovňa“ obyčajného vidieckeho poľovníckeho združenia, ale exkluzívny poľovnícky zámoček, za ktorým stojí jedna z najdravších finančných skupín Slovenska. Poľovnícky dom nás neoslovuje len umným architektonickým remeslom, ale aj stratégiou kamufláže cez onen rub a líc luxusných stodôl, čo ho robí takým aktuálnym a ceneným.

Viac o stavbe v tomto článku

Nádvorie Trnava

Autori:  Ing. arch. Matúš Vallo, Ing. arch. Oliver Sadovský, Mgr. art. Marián Stanislav, Ing. arch. Viliam Zajíček, Ing. arch. Mateja Vonkomerová, Ing. arch. Marcel Vadík, Ing. arch. Zuzana Krejčířová, Ing. arch. Elena Šoltésová

Nominačný text (zdroj: Štefan Moravčík):

Nový polyfunkčný a kultúrny priestor v centre mesta Trnava. Komplexná revitalizácia ucelenej historickej časti urbánnej štruktúry.

Investičný zámer vznikol spojením parciel historických meštianskych domov a ich nádvorí do jedného prepojeného komplexu. Mnohotvárny a rozsiahly projekt v komplikovaných podmienkach jadrovej časti mesta. Rôznorodá stavebná štruktúra, zložité priestorové vzťahy, zlý technický stav mnohých pôvodných objektov, odvážna vízia… Východiská neboli jednoduché.

Zdá sa, že sa podarilo v príhodnom čase dať dokopy ľudí s otvorenou hlavou. Správny mix nadšenia, odvahy a schopností pomohol vytvoriť a dotiahnuť do konca na Slovensku zriedkavú vec. Komplexnú revitalizáciu ucelenej historickej časti mesta. Zachovala sa pestrosť aj rôznorodosť typická pre rastlé historické jadrá. Výsledkom je integrácia nového aj starého, dnešného aj minulého do jedného celistvého riešenia. Uplatnili sa viaceré postupy. Od pamiatkovej rekonštrukcie po novú autonómnu autorskú výpoveď. Boli použité všetky tri princípy práce v historickom prostredí - rekonštrukcia, replika i novostavba. Vždy so snahou o vyrovnaný dialóg všetkých prvkov. Bez mechanického “pamiatkárskeho” prístupu, avšak s rešpektovaním “nesporných pamiatkových a historických hodnôt”.

Zaujímavý precedens, ukazujúci prístup, ktorý sa nezaoberá prednostne jednotlivosťami, ale hľadá skôr podobu miestu primeranej urbánnej štruktúry. Práca s priestorom v meste, kde vo vzájomnej rovnováhe koexistujú rôzne tvorivé postupy. Ochranárske aj sebavedomé architektonické, analytické aj tvorivé...  Snahou bolo vytvoriť vyvážený a funkčný celok, atraktívny pre ľudí, životaschopný a v neposlednom rade aj dlhodobo udržateľný.

Viac o stavbe v tomto článku

Rodinný dom Jarovce - dom pre starých rodičov a deväť vnúčat

Autori: Ing. arch. Juraj Benetin, Ing. arch. Matej Grébert, Ing. arch. Miroslava Gašparová, Ing. Mgr. art. Juraj Kurpaš
Spolupráca: Ing. Miroslav Letovanec, Ing. Marek Beňuška

Nominačný text (zdroj: Štefan Moravčík):

Rodinný dom pre životaschopných dôchodcov…

Moderná klasika. Súčasné a predsa so stopami odkazu majstrov modernej architektúry XX. storočia.

Takýto “konzervativizmus” by sme radi vídali na Slovensku častejšie. Lebo práve urobiť puristicky čisté riešenie treba vedieť. Tu sa netoleruje amaterizmus, neprofesionalita. Nemilosrdne sa prejaví každá chyba, každé zanedbanie detailu. Nedá sa “schovať”. Nie je kde. Buď to človek vie, alebo nevie. V tomto prípade to “chlapci” evidentne vedia, aj s takými odtieňmi, ako je sympatické napätie medzi novým (architektúrou) a starým (niektoré historické prvky prezentované v interiéri).

Architektúra je v tomto prípade základným, dlhodobo stálym, nemenným fyzickým rámcom, ktorý je schopný v priebehu času prijímať a absorbovať rôzne nové prvky, prinesené obyvateľmi, charakterizujúce ich individuálne preferencie a osobnostné črty. Doplnky a prvky zariadenia budú prichádzať a odchádzať. Tie, čo sa osvedčia, si nájdu svoje miesto, tie čo nepreukážu svoju životaschopnosť “odídu”. Aj neutrálna minimalistická moderná architektúra dokáže byť živá, dynamická, zaujímavá a prispôsobovať sa osobnostiam a preferenciám používateľov. A ešte omnoho viac, ako silno výrazovo štylizované a komponované objekty.

Dobrá alternatíva oproti tomu, čo sa bežne stavia. Neokázalé, racionálne a predsa svojské a elegantné. Bolo by dobre mať čo najviac takýchto domov pre starých rodičov a starých rodičov pre takéto domy.

Viac o stavbe v tomto článku

Mlynica, Bratislava - konverzia industriálneho objektu

Autori: Ing. arch. Štefan Polakovič, Ing. arch. Lukáš Kordík, Mgr. art. Ing. arch. Jana Benková, Ing. arch. Tomáš Vrtek
Spoluautori architektonickej štúdie: Ing. arch. Roman Žitňanský, Ing. arch. Patrícia Botková, Ing. arch. Katarína Bergerová

Nominačný text (zdroj: Henrieta Moravčíková):

Ak na začiatku Turbínovej ulice začnete sledovat nadzemné teplovodné potrubia, privedú vás až k bývalej fabrike na výrobu ľahkých stavebných hmôt nazyvanej Mlynica. Objekt, dnes transformovaný na modernú polyfunkčnú budovu, je príkladom v našom prostredí zatiaľ stále zriedkavého prispôsobenia industriálnej architektúry potrebám súčasného mestského života. Budovu postavili v šesťdesiatych rokoch minulého storočia a po ukončení prevádzky chátrala. Nevšedný potencial opusteného skeletu objavil pred niekoľkými rokmi súkromný investor, ktorý sa rozhodol premeniť ho na živú atraktívnu adresu. Na pomoc si prizval architektov z ateliéru GutGut. Tí v ostatných rokoch už viackrát potvrdili, že na tému rekonštrukcie majú jasný charakteristický názor. Na jednej strane sa môže zdať, že surový betónový skelet dokáže pojať akýkoľvek funkčný program. Všetky nové funkcie však bolo treba vsadit do rámca existujúcej štruktúry tak, aby sa zachoval jej pôvodný výraz. Jednotlivé priestory si pritom museli zachovať autonómnost', aby bol možný aj ich individuálny predaj

Vnútro budovy architekti rozvrhli do niekoľkých vrstiev otvorených, polootvorených a uzavretých priestorov. Prízemná čast' objektu s priznanými vyústeniami násypníkov suchých stavebných hmôt je prevádzkovo oddelená od zvyšku domu a prístupná priamo z ulice. To ju predurčuje na konanie kultúrnych a spoločenských podujatí. Pri vstupe do hlavného vyššie položeného priestoru, určeného na kancelárie, má návštevník možnosť zažiť dojem z pôvodnej opustenej fabriky. Architektom sa podarilo zachovat' charakter miesta a stavebnými vstupmi priestor zveladiť aj pozdvihnúť. Kancelárie zaberajúce plochu 2 100 m sú rozmiestnené na viacerých úrovniach, pričom nadobúdajú rozličné podoby od otvorených plôch až po uzavreté bunky. Všetky sú zároveň vizuálne prepojené. Priečne na os vnútorných otvorených priestorov sú situované oceľové priehradové premostenia uzavretých kancelárií, presklené profilovými sklenými panelmi. Mix funkcií dopĺňa šest' loftových bytov na najvyššom podlaží s velkou strešnou terasou orientovanou na západ s výhľadom na mesto.

Betónový skelet ostal aj po konverzii určujúcim prvkom celého objektu. Odkryté zostali tiež všetky pôvodné materiály, Nové stavebné vstupy sú riešené v dreve, skle alebo pálenej recyklovanej tehle. Aj keď ide o tradičné materiály, nepôsobia v priestore rušivo, ale, naopak, vyvažujú industriálnu drsnost' oceľobetónového skeletu. Vzduchotechnika, káblové rozvody aj rozvody kúrenia sú vo všetkých priestoroch odkryté a vedené na povrchu.

Príklad Mlynice je v kontexte aktuálnej výstavby v Bratislave veľmi dôležitý. Postindustriálne územie v jej okolí, ktoré má velkost' menšej mestskej časti, postupom času zmení charakter a pravdepodobne sa stane domovom pre tisíce nových obyvateľov Bratislavy. Mlynica ukazuje, ako by sa mohla táto premena odohrať bez toho, aby Bratislava stratila ďalší kus svojho industriálneho dedičstva. Súčasne je zrejmé, že rozhodujúcu úlohu by v tomto procese mali popri investoroch a architektoch zohrať práve reprezentanti mesta.

Viac o stavbe v tomto článku

Synagóga v Žiline

Autori: Ing. arch. Martin Jančok, Arch. Michal Janák, Ing. arch. Eva Štrocholcová
Spolupráca: PhDr. Magdaléna Kvasnicová, PhD., Mgr. Peter Szalay, PhD.

Nominačný text (zdroj: Henrieta Moravčíková):

V liberálnej atmosfére začiatku 20. storočia postavili na Slovensku celý rad synagóg. Totalitný režim slovenského štátu sa snažil tieto stavby vymazať z vedomia ľudí aj z obrazu miest a jeho úsilie v mnohých prípadoch zavŕšil čas druhej polovice storočia. Synagóga v Žiline mala, našťastie, iný osud. Vdaka pozoruhodnej architektúre, ktorej autorom bol významný nemecký architekt Peter Behrens, sa stala národnou kultúrnou pamiatkou. Ani táto skutočnosť však nezabránila niekoľkým konverziám, ktorými budova od päťdesiatych rokov 20. storočia prešla. Na konci storočia sa výnimočná synagóga opäť dostala do rúk židovskej náboženskej obce, ktorá hľadala pre budovu nové využitie.

V Žiline už v tom čase pôsobilo občianske združenie Truc sphérique, ktoré úspešne prevádzkovalo spoločensko-kultúrne centrum Stanica-Záriečie. Práve v tomto prostredí nezávislej kultúry vznikla iniciativa premeniť synagógu na kunsthalle. Iniciátori projektu Marek Adamov, Fedor Blaščák a Martin Jančok stáli od začiatku pred kľúčovou otázkou, akým spôsobom vytvoriť priestor pre súčasné umenie na pozadí tejto, formou i funkciou, unikátnej architektúry. Filozofia obnovy, v ktorej iniciačnú úlohu zohrala občianska aktivita, sa formovala paralelne s architektonickým a reštaurátorským výskumom, ktorý postupne odhaloval podobu originálnej architektúry. Pozoruhodná bola tiež permanentná diskusia architektov, pamiatkarov, vlastníka budovy a ďalších aktérov obnovy s odborníkmi z medzinárodnej organizácie DOCOMOMO, ktorá sprevádzala celý proces obnovy. Najpôsobivejší moment postupného odhaľovania podstaty budovy nepochybne predstavovalo odkrytie kupole, keď sa v plnej miere ukázala aj impozantnost hlavného priestoru synagógy. Išlo však iba o začiatok procesu oscilujúceho medzi konvenčným rekonštrukčným prístupom a hľadaním spôsobu, ako viac akceptovat' hodnotu staroby jednotlivých historických nánosov.

Prvou ambíciou architektov bolo vložit do hlavnej modlitebne synagógy novú štruktúru. Ideu však nakoniec opustili v prospech zachovania toho sugestívneho priestoru. V novom návrhu pracovne nazvanom ,,half-white", rozdelili priestor farebne na dve horizontálne časti. Spodná je neutrálna biela a slúži ako pozadie na vystavovanie umenia. V hornej časti sa prezentuje pôvodná farebnosť stien s horizontálnymi pásmi. Hlavnému priestoru dominuje kupola s reštaurovaným pôvodným motívom Dávidovej hviezdy. Pomerne akademické poňatie rekonštrukcie omietky hornej časti ústredného priestoru však môže napokon vyvolávať určité otázky ohľadne možnej signifikantnejšej prezentácie vrstiev povojnovej histórie, ktorá sa podpísala na budove paradoxne viac než niekolko rokov náboženských obradov pred vojnou. Stopy, ktoré minulosť na tejto stavbe zanechala, bolo ozaj možné prezentovať v autentickejšej a menej selektívnej podobe. Na druhej strane však treba zdôrazniť, že metóda ani proces obnovy, na ktorých participovali mnohí aktéri z rozličných prostredí od pamiatkarov cez teoretikov a reštaurátorov až po laických aktivistov, nemajú v našom prostredí obdobu a stali sa v mnohom inšpiratívnymi. Hoci je dnes obnova oficiálne ukončená, spôsob jej realizácie naznačuje, že ešte stále ide o živý, do budúcnosti otvorený proces. A to je v prostredí štandardnej pamiatkovej obnovy nepochybne tiež nový fenomén.

Viac o stavbe v tomto článku

Jedno nominované dielo slovenských autorov bude reprezentovať v súťaži Českú republiku:

Protestný stupienok

Autori: Ing. arch. Peter Lényi, Ing. arch. Ondrej Marko, Ing. arch. Marián Lucký, Ing. arch. Juraj Hariš

Nominačný text (zdroj: Štefan Moravčík):

Architektúra nemusí byť veľká rozmermi, aby zaujala.

Tvorba architekta môže byť zaujímavá, podnetná a spoločensky angažovaná aj v tých najskromnejších architektonických mierkach.

Rok 2018 je pre Slovenskú i Českú republiku významný. Pripomínajú si storočnicu vzniku Československa - spoločného štátu - v ktorom v roku 2018 začali úspešnú cestu demokratického rozvoja. Pri tejto príležitosti bilancujú historické skúsenosti. Vrátane emancipačných snáh, ktoré vyvrcholili rozdelením spoločného štátu a vznikom dvoch samostatných republík, ktoré sa následne úspešne integrovali v európskom priestore i v EÚ. Posledné storočie bolo dynamické, živé, častokrát turbulentné, niekedy s hraničnými situáciami, v konečnom dôsledku však pre obidva národy z dnešného pohľadu úspešné.

Pri príležitosti výročia vzniklo aj jedno malé architektonické dielo. Protestný stupienok. Táto exteriérová intervencia nie je v prvom pláne protestom. Je to skôr výzva na zamyslenie sa. Symbolizuje okoloidúcim, že sú témy, ktoré stoja za pripomenutie. A že nič nie je jednoznačné. Možností interpretácie je vždy mnoho. Ukazuje, že popri všetkých oficiálnych a formálnych akciách sa na okolie dá vplývať aj civilne a neokázalo. Samotná forma je napriek svojej jednoduchosti presvedčivým urbánnym prvkom vhodne dopĺňajúcim prostredie.

Je to dielo v každodennom kontakte s okoloidúcimi, ktorého sa môžem dotknúť. Z ktorého (po absolvovaní niekoľkých schodíkov, ktoré v skutočnosti nikam nevedú) môžem získať nadhľad. Inú perspektívu ako obvykle. Objekt môže na jednej strane slúžiť ako subtílny podnet, iniciácia na intímne rozjímanie. Na druhej strane aj ako pódium na plamenný prejav (aj sa nájdu poslucháči :-).

Stupienok vznikol ako site-specific inštalácia v rámci Landscape festivalu Praha. Podujatie organizuje Galéria Jaroslava Fragnera. Tohtoročný festival prepojil "pražskú divočinu" sériou menších diel osadených v urbanizovanej krajine. Protestný stupienok, ktorého autorom je bratislavský ateliér 2021 našiel svoje miesto na Vítkovskej plošine.

"Verejný priestor je tiež skandovanie, mávanie sviečkami, mobilmi, transparentami, vyjadrenie nesúhlasu s hlúpymi a amorálnymi postojmi. Stupienok je funkčný pamätník všetkým, ktorí to kedysi urobili," stojí v popise inštalácie.

Svojou geometriou a technickým riešením je pamätníkom miesta pre rečníka - rebríka, schodiska, kazateľnice, tribúny, balkóna, okna do námestia... Je to protestný stupienok. Miesto kúsok pred a kúsok nad davom.  Ďalších rovín interpretácie je veľa a mnohé z nich sú zábavné. Každý si môže vybrať vlastnú, ktorá mu vyhovuje.

Viac o stavbe v tomto článku