Mlynica - Bratislava - konverzia industriálneho objektu

Projekt hodný pozornosti. Reálny experiment, ktorý v praxi overí životaschopnosť takýchto stavebných štruktúr na začlenenie sa do plnohodnotného urbánneho prostredia i života mesta. Zároveň aj skúška schopnosti a pripravenosti spoločnosti, prijať a stotožniť sa s takýmito (alebo podobnými), nie celkom obvyklými riešeniami. Bude to tiež test mentálnej otvorenosti obyvateľov Bratislavy.

Nie je to prvá konverzia industriálnych objektov na Slovensku. Zatiaľ však asi jedna z “najextrémnejších”, v zmysle rešpektu k východiskám - autori s minimálnymi kompromismi akceptovali industriálnu podstatu, estetiku i funkčnosť prostredia.

Zatiaľ o projekte nebolo publikovaných mnoho informácií. Asi najviac bolo doteraz uverejnených v článku na Urban Markete (autorka Beata Paňáková) a na stránke  autorov, ktoré uvádzajú základné východiská k prezentácii diela.

Objekt Mlynice (a k nemu prislúchajúceho sila) spadal pôvodne pod závod Ľahkých stavebných hmôt. Od šesťdesiatych rokov sa tu vyrábali pórobetónové tvárnice a panely. Výroba prebiehala do roku 1992. Po privatizácii noví majitelia areál rozpredávali a začal postupne chátrať. Až donedávna stál mimo záujmu developerov. Dlho opustený areál na Turbínovej ulici našťastie nepostihol osud mnohých, často hodnotnejších priemyselných komplexov.

Ruina so železobetónovou kostrou vyplnenou pórobetónovým murivom zaujala investora, ktorý bol ochotný experimentovať a vsadil na nie celkom typickú klientelu. Ako prezradili autori, ateliér GutGut bol oslovený priamo. Nie je to prekvapením vzhľadom na predchádzajúce referencie ateliéru, medzi ktorými nájdeme viacero kvalitných konverzií a rekonštrukcií. 

Mlynica sa zmenila na administratívny, kultúrny a obytný súbor. Priestorová skladba je dostatočne adaptabilná a reaguje na nový dopyt po flexibilnom pracovnom prostredí, originálnych eventových priestoroch a po loftových bytoch. V zahraničí osvedčený mix funkcií a snaha o vytvorenie komunitného prostredia je u nás relatívnou novinkou. Pestrá náplň je navyše podčiarknutá silnou identitou miesta. Novostavba by bola určite menej náročným riešením. Mlynica má však potenciál na vytvorenie podobnej atmosféry, akú mala napríklad "stará" Cvernovka (necháme sa prekvapiť ako bude fungovať Pradiareň po rekonštrukcii).

Architektonický návrh využíva konštrukčnú a statickú podstatu stavby. Do sedempodlažného skeletu továrenskej budovy boli vstavané nové stropy a priečky, pôvodnú priestorovú veľkorysosť sa napriek tomu podarilo architektom zachovať. Na prízemí sa nachádza centrálna hala - univerzálny eventový priestor prístupný z ulice, ktorému dominujú priznané vyústenia násypníkov. Na vyšších podlažiach sú kancelárie a na dvoch najvrchnejších je šesť loftov. Pestrá skladba administratívnych priestorov postupuje od menších individuálnych kancelárií, cez firemné open space, až po otvorený coworking. Bývanie na dvoch najvyšších podlažiach je kapitolou samo o sebe. Dispozícia každého zo šiestich loftov je rozdielna. Nosné, medzibytové steny boli budované mimo modulový systém stĺpov. Ten sa tak stal svojim rytmom súčasťou priestorových riešení jednotlivých bytových jednotiek. Ústredným prvkom priestorového riešenia je schodisko, ktoré sprístupňuje vložené obytné podlažia. Každý byt má vlastnú terasu.

Veľmi nás zaujíma ako sa vo finále podarí rekonštrukcia vodárenskej veže. V stiesnenom priestore by malo pribudnúť deväť kancelárskych podlaží. 

Architekti narábajú so železobetónovým skeletom (a výplňovým murivom fasád) voľne. Novú náplň len vkladajú do existujúceho obalu. Tvrdá konštrukcia nosného skeletu je doplnená transparentnými priečkami novej dispozície a mäkkými drevenými výplňovými panelmi. Rozvody médií sú pohľadovo priznané. Kontrast starého a nového zdôrazňuje stavebnú a materiálovú podstatu pôvodného objektu, na ktorej sa rozhodli architekti svoj návrh postaviť. Budova sa zbavuje nepotrebných nánosov. Pôvodné povrchy v interiéri ostávajú odkryté. Sú prezentované v surovej a pravdivej forme.

Dožívajúca priemyselná oblasť má vďaka polohe v rámci Bratislavy potenciál na ďalší rozvoj. Čas ukáže, či bude Mlynica jedným zo spúšťačov procesu transformácie výroby na sofistikovanejšie formy kreatívneho priemyslu.

O diele sa za Archinfo (AI) rozprávali Štefan a Jakub Moravčík s Lukášom Kordíkom a Štefanom Polakovičom - ateliér GutGut (GG):

AI: Kto prišiel s nápadom rekonštrukcie tohto objektu (areálu)?
GG: Majiteľ a staviteľ v jednej osobe pán Oto Bortlík z firmy ISE.

AI: Ako sa k tomu dostal GutGut?
GG: S pánom Bortlíkom sa poznáme okolo 20 rokov, vzájomne sme sledovali svoju prácu a veľakrát sa spolu rozprávali aj o tom, že by naše priateľstvo mohlo prerásť do spolupráce. Keď sa rozhodol objekt kúpiť, oslovil nás s tým, že toto je ten správny čas a projekt pre nás. Dostali sme ho tak na priamo - asi aj vďaka referenciám z rekonštrukcii z posledného obdobia.

AI: Jednou zo zásadných otázok pre architektov a investora pravdepodobne bolo, aké funkcie tam umiestniť, aby sa uplatnili v praxi? Čo všetko ste zvažovali a aký výsledný mix tam je?
GG: V tomto prípade šlo o racionálnu odpoveď na možnosti, ktoré ponúkal, respektíve povoľoval Územný plán. Je to mix priestorov eventu so zázemím, administratívnych priestorov v kombinácii otvorenej plochy a bunkových kancelárií a niekoľkých bytových jednotiek, ktoré mali byť podľa UP iba v menšinovom rozmere. Iné potenciálne funkcie neboli predmetom zadania, z ktorého vychádzal bussines plán.

AI: Čo bolo špecifické na tejto zákazke. Robili ste viacero konverzí, čím však bola špecifická práve táto?
GG: Úplným unikátom bola konštrukcia a jej technický stav. Prejavilo sa to v priemete štúdie do vyšších stupňov PD, kde bola podrobená statickým meraniam a podľa toho s ňou muselo byť narábané. Vzniklo z toho mnoho limitov, s ktorými sme nepočítali. Posilňovanie nosných konštrukcii stavby, z toho vyplývajúce množstvo improvizácií, hľadanie náhradných riešení a následne prerábok.

AI: Mlyncia ide cestou zachovania stavebnej podstaty pôvodnej budovy, do ktorej sú vložené suchým spôsobom nové konštrukcie. Nakoľko je toto riešenie variabilné?  
GG: Ono je to stále o balanse medzi vkladaným a existujúcim objemom tak, aby bola pôvodná podstata čítateľná.  Sami sme momentálne prekvapení - pri debatách nad zadaniami budúcich užívateľov -  koľko to ešte pustí.  Keď začali prvé objemy vstupovať do pôvodného otvoreného priestoru, neustále sme ich overovali a konfrontovali spolu s investorom. Ten bol dokonca schopný časť z nich odňať a vrátiť tak priestoru pôvodnú dimenziu. Niektoré sme si dokonca na stavbe v mierke 1:1 modelovali a zisťovali aký dopad majú na priestor. Bola to skvelá skúsenosť.

AI: Projekt si kladie za cieľ vytvoriť platformu pre komunitný život a kreatívnu prácu, ako bonus aj bývanie. Do akej miery ovplyvnila návrh komunikácia s budúcim používateľmi?
GG: Projekt a následne jeho realizácia neboli komunikované s koncovými užívateľmi. Predstavou bolo vytvorenie rámca, komplexného riešenia spoločných priestorov silnej identity, ktoré nechávalo ostatný komerčný - odbytový priestor iba ako holopriestor. Následný odpredaj by tak mal isté vodítko, ktoré by nabádalo k odozve v ostatných riešeniach. Bytové jednotky boli takisto zrealizované iba do podoby holobytov. Budúci majitelia si tak mohli v spolupráci so svojimi vybranými architektmi zrealizovať jednotlivé lofty podľa vlastnej predstavy. Nosné, medzibytové steny boli budované mimo stĺpový modulový systém. Ten sa tak stal svojim stĺpovým systémom súčasťou priestorových riešení jednotlivých bytových jednotiek.

AI: V čom vidíte architektonickú a historickú hodnotu objektu? Aký bol postoj úradov v procese schvaľovania?
GG: Podstatou nášho spoločného prístupu bolo uchovať maximum stavebnej podstaty objektu. Ten síce nemá nijakú historickú hodnotu, ale obsahoval potenciál vytvorenia silného objemovo - priestorového riešenia, ktoré podtrhuje jeho kvality. Postoj úradov bol ústretový, postavený na odhade, pochopení snahy o vytvorenie akéhosi spúšťača a prostredia ojedinelým prístupom investora. Lehoty boli štandardné, bez rôznych prieťahov, prolongácií, ktoré sú dnes v schvaľovacom procese tak bežné.

AI: Pri rekonštrukcii ste pracovali s obmedzeným rozpočtom. Pritom však nejde o “low costovú estetiku”. Kde ste museli pristúpiť ku kompromisom?
GG: Neviem, investor si návrh osvojil od samého začiatku a celým procesom sa niesla snaha dôjsť k navrhnutému riešeniu cestou bez strát. Použité materiály ale nie sú nijako exkluzívne - obyčajná a nie ušľachtilá oceľ, preglejky miesto masívneho dreva, obyčajné betónové podlahy, pletivo miesto zábradlí... Tento prístup nám umožnil určité časti vnútorného zariadenia akcentovať - nechať povedzme vyrobiť atypické umývadlové boxy v centrálnych hygienach z nereze.

AI: Tešíme sa aj na finálnu podobu sila, ktoré má slúžiť ako sídlo firmy. Ako ste sa vysporiadali s dispozíciou v takomto stiesnenom priestore?
GG: Natrápili sme sa :). Návrh prešiel niekoľkými štádiami. Bolo medzi nim dvojsilo, aj vonkajšia komunikačná veža... Ani s jedným riešením sme ale neboli spokojní, nakoľko silne zasahovali do existujúcej kompozície, oslabovali jej silu. Nakoniec sa nám podarilo vtesnať schodisko a výťah minimálneho rozmeru do existujúceho tela valcového sila tak, aby stále pomerne veľká časť pôdorysu vedela fungovať ako odbytová plocha plniaca potreby investora. Vnútorný priestor je, pri pomerne veľkých limitách, možné variabilne členiť a vytvárať tak rôzne pôdorysné usporiadania jednotlivých podlaží.

AI: Vyplatí sa venovať energiu rekonštrukcii (takýchto) industriálnych stavieb?
GG: Áno, samozrejme. Aj keď to stojí veľa námahy na oboch stranách. Architektúra 60. a 70. rokov v málokom rezonuje, zanecháva pozitívne vibrácie. Je to doba nie veľmi minulá, tým pádom je množstvo pomerne kvalitých realizácií nedocenených. Pri projektovaní a realizácii tohto typu stavieb naráža architekt na mnohé úskalia, s ktorými pôvodne nerátal - nedostatočná únosnosť pôvodnej konštrukcie, slabá dokumentácia pôvodného stavu a tým pádom častokrát kreslenie častí objektu naslepo. Iba s väčšími, či menšími predpokladmi, ako by to vo vnútri mohlo vyzerať. Ono sa to všetko raz otvorí, ukáže, ale až po určitom čase. Vtedy ostáva dúfať, že očakávania budú naplnené a vzniknutá realita bude riešiteľná. Celkový proces si takmer vždy vyžaduje taký stupeň nasadenia, s ktorým nikto z nás neráta. Projektovanie takéhoto typu stavieb sa hýbe na hranici ekonomickej únosnosti. Výsledkom ale môže na konci byť originálny dom, zaujímavý priestor s veľmi silným nábojom.

O výsledku, charaktere rekonštrukcie a atmosfére priestorov mnoho povedia nasledujúce obrázky:

Dobové fotografie Mlynice (závod Ľahkých stavebných hmôt):

Objekt pred rekonštrukciou:

Vizualizácie vystihujúce využitie a atmosféru priestorov:

Industriálnemu charakteru rekonštrukcie zodpovedajú aj zvolené profily okien Reynaers, v prírodnom eloxe a tmavosivej farbe.

Za podklady ďakujeme ateliéru GutGut. Autormi fotografií zachytávajúcich atmosféu projektu sú BoysPlayNice.