Ateliér režiséra, Strekov

Miesto pre inšpiráciu, spoločné debaty aj sústredenú tvorbu. Otvorené do okolitej krajiny aj do seba samého. Kontrast starého a nového zdôrazňuje pôvabnú esenciu pôvodného domu, na ktorej sa rozhodli architekti svoj návrh postaviť. Zbavujú sa nepotrebných nánosov, maximálne otvárajú priestor. Všetky vrstvy sú prezentované v surovej priznanej forme.

Realizáciu predstavujeme prostredníctvom textu filmového a televízneho režiséra Róberta Švedu, vedúceho Ateliéru réžie na FTF VŠMU. Článok je uverejnený v časopise ARCH 02/2021 na stranách 28-35.

„Prečo? Kúpil som si to ako kreatívny dom, ďaleko od svojho bytu zaplneného elektronikou, ako miesto, kde je wi-fi tajné slovo a kde budem môcť odpočítavať hlavne písaním a vnímaním záhrady.“ Tak zneli prvé slová, ktoré som v texte, čo sme nazvali libreto o dome, napísal architektke Janke Benkovej. V tom čase sme sa poznali hlavne zo susedskej komunity a z aktivít, ktoré vznikali okolo združenia Susedia na dvore. V jeden sobotný deň po debate o knihách som prišiel za ňou a povedal: „Chcem kúpiť taký dom pri Nových Zámkoch, v dedine na rovine, a potrebujem vymyslieť, ako ho prerobiť…“ Vtedy sa náš vzťah zmenil, možno aj ako predstava mať dom bez wi-fi, z ktorej vytvorila pandémia životnú potrebu číslo jeden. Všeobecne sa mnohé z predstáv, ktoré boli na začiatku, počas sedenia s Jankou nad štúdiou okresali, vyrysovali aj názov sa ustálil na jeho súčasnú podobu Ateliér režiséra.

Človek má nejakú predstavu o ateliéroch maliarov, sochárov alebo fotografov. Zväčša ako o priestore, v ktorom je umiestnený objekt tvorby či dielo, na ktorom sa pracuje. Ale na čo už môže mať ateliér režisér? Už dávno ma fascinovalo Bergmanovo pôsobenie na ostrove Fårö, ktorý premenil na svoj svet, kde písal, skúšal s hercami, dokonca nakrúcal… Podobne si Derek Jarman kúpil chatu pri jadrovej elektrárni na pobreží Dungeness, ktorá mu rovnako poskytla nielen útočisko v ťažkej chorobe, ale aj inšpiráciu a miesto na tvorbu. Podvedome som po niečom takom dlho túžil, ako mestské dieťa, ktoré prežilo najkrajšie dni prázdnin na východniarskej či goralskej dedine. A z týchto pocitov vznikali aj slová, ktoré som adresoval Janke pri opisovaní priestoru, na čo by mal ateliér slúžiť a ako by som mohol v ňom fungovať. Ako premeniť rodinný dom na priestor, ktorý má zrazu slúžiť novovzniknutej rodine, ktorú nazývame štáb, jej kreatívnym spolupracovníkom. Ako využiť čo najviac z pôvodného domu a zachovať jeho čaro. Povedzme verandu či pôvodné interiérové dvere, ktoré som v starých domoch vždy miloval a považoval ich pri hľadaní domu za jednu z hlavných podmienok. Podobne ako príjemnú menšiu záhradu a potrebu mať vždy pohľad do nej z každej miestnosti, či už zo spoločnej, či zo svojej spálne a pracovne v jednom. Neskôr som jej rozprával príbehy, ako je vždy problém písať scenár, aké je ťažké stretávať sa pri písaní, hľadať chaty, hotelové izby, byty, kde sa človek môže aj dlhší čas rozprávať, posedávať, popritom variť a stále hovoriť a vytvárať postavy a príbehy. Aké je fajn na chvíľku sa izolovať s hlavným predstaviteľom filmu a len tak nenútene si podávať informácie, na ktorých sa stavia charakterový profil postavy. Alebo stretnúť sa pri prípravách aj s väčším štábom, analyzovať si scenár, pracovať na pláne nakrúcania. Preto bola potreba aj mnohých lôžok, niektorých izolovaných, niektorých len tak kamarátsky spoločných – jedno vedľa druhého. Tak vznikla u Janky idea otvoriť dom dohora a vytvoriť vzdušnejší priestor a zároveň palandu s matracmi na prespávanie.

Pamätám si deň, keď mi v notebooku ukázala prvý vizuál priestoru, ktorému dominovali modré samonosné schody. Bol to šok, ale okamžite som sa do tej predstavy zamiloval. Videl som ten veľký stôl, za ktorým môže sedieť štáb a robiť si poznámky do scenárov, videl som terasu, kde sa dalo sedieť so scenáristom, miesta na spanie minimálne pre desať ľudí a zrazu to ožilo. Všetko pod modrými schodmi, ktoré som zo žartu nazval alkoholovým detektorom. A som rád, že v jeden deň, keď sa Janka obávala tej modrej a rozmýšľala, že schody by možno mohli byť neutrálnejšie, povedzme čierne, som povedal, že tie modré schody sú dôvod, prečo som sa do tej predstavy zamiloval. A odvtedy nielen ja. Pandémia síce zatiaľ nedovolila organizovať veľké stretnutia, ale už privítala mojich študentov, s ktorými som strávil pár dní výučby v tzv. „škole v prírode“. A tí nesmelo, okrem toho, že boli radi, že sme sa po takom dlhom čase videli naživo, poznamenali: „A chceli sme vám povedať, že to tu máte ozaj pekné a cítili sme sa tu príjemne.“

Článok je uverejnený v časopise ARCH 02/2021.

Podklady: benkobenko
Fotografie: Matej Hakár