Prístavba domu v areáli bývalej tehelne, Čachtice

Areál bývalej čachtickej tehelne má ďalší zaujímavý prírastok. Už teraz je to územie s viacerými pozoruhodnými objektmi.

Hoci diela sú rozmermi neveľké, lokalita “zapadnutá” - to čo vzniklo poteší každého, kto je schopný vnímať kultivovaný a civilný autorský prejav. Rodiace sa diela nie sú “hocijaké”. Potvrdili to aj medzinárodné architektonické ocenenia. O prvej intervencii - prestavbe ruiny na ateliér v Čachticiach sme informovali už dávnejšie.

Dnes predstavujeme najnovší prírastok - prístavbu domu v areáli pôvodnej tehelne. Má charakter mnohovrstvového diela. Je zhmotnením osobného prínosu a intervencie autora. Vyjadruje jeho názor a autorskú predstavu. Za dielom cítiť prítomnosť architekta, ktorý nielen vníma súvislosti, ale ktorý súčasne vie “ako na to”. Dokáže svoju víziu presvedčivo zhmotniť vo výslednej fyzickej forme.

Je zrejmé, že autor nielen dobre pozná modernú architektúru XX. storočia, ale aj hlbší historický odkaz, znalosti i fortieľ majstrov starého poctivého remesla. Pozná takisto súčasné technológie, moderné stavebno-fyzikálne a materiálové riešenia.

Pavol Paňák spája “staré” a “nové” nie v zmysle mechanického napodobovania, ale v zmysle poznania a pochopenia vnútorných súvislostí a vzťahov

Následne tieto svoje poznatky (a schopnosti) interpretuje formou slobodného “prerozprávania” v autonómnej autorskej výpovedi.

Výsledkom je veľmi jemná, vyvážená kompozícia, kombinujúca zmes rôznych vplyvov. Vo výsledku ucelené, harmonické dielo.

Na jednej strane je výsledok komplexný. Netreba nič pridávať.

Na strane druhej kompozícia nie je nemenná. Objekt je schopný ďalšieho vývoja. Dokáže postupom času prijímať ďalšie kultúrne vrstvy a nánosy, odzrkadľujúce individualitu používateľov a požiadavky, ktoré prinesie čas.

“Hrubá stavba” je zároveň aj interiérom. Všetko vidno a každý prvok má svoj účel a svoju úlohu pri vnímaní celku. Autor si ctí materiály v ich naturálnej forme. Bez povrchových úprav.

Nové a staré tvoria spoločný celok v hmotových aj dispozičných väzbách.

Materialita má svoj význam aj z hľadiska stavebnej fyziky. Takéto stavanie je udržateľné, aj “bioklimatické”. 

Opticky ľahká a vzdušná geometrická kompozícia je zároveň masívnou, serióznou stavbou. S akumulačnými vlastnosťami a tepelnou zotrvačnosťou vyrovnávajúcou amplitúdy exteriérových tepelných rozdielov a ziskov z insolácie. Jednoducho “poctivý” masívny materiál dáva stavbe nielen “štrukturálnu dušu”, ale aj vytvára dobré predpoklady pre príjemné a zdravé bývanie. 

Slovo autora:

Prístavba je súčasťou súboru stavieb v areáli bývalej dedinskej tehelne. Súbor v rozľahlej záhrade pozostáva z repliky bývalého obydlia tehliarov (z roku 1995), z bývalej prestavanej tehliarskej klenbovej pece na ateliér (z roku 2010) a zo šopy (z roku 2016). Prístavba reaguje na zvýšenú potrebu obytnej plochy najmä pre víkendové pobyty rodiny - je vlastne novou obytnou izbou prepojenou s jestvujúcou dispozíciou bytu. Vo svojej pôdorysnej i rezovej siluete je vlastne pozdĺžnym predĺžením jestvujúceho domu. Obe stavby - pec/ateliér i prístavba charakterizovala akási východisková predurčenosť. Kým témou ruinóznej pece bola idea nového obalu chrániaceho jestvujúcu klenbu a jej priestor, tak témou prístavby bol charakter vnútorného priestoru v pokračujúcom obryse jestvujúceho domu.

Východiskom bolo vynechanie obvyklého stropu medzi obytným priestorom a krovom v typickej rezovej figúre gánkového domu. V pôdorysnej osnove ide o komponovanie priečnej osi voči pozdĺžne podvojným osiam krovu a priestoru izby. Ide v skutočnosti o jednoduchú veľkú izbu s vloženou emporou nadväzujúcou na podkrovie jestvujúceho domu a na ňu vedúcimi schodmi. Krb a knižnica lícujú zvnútra a ich objem je na obvodové steny prepísaný zvonka. Splynutie priestoru prízemia a priestoru podkrovia nie je novátorským gestom - neobyčajnosť tohto vzťahu pochádza v tomto prípade práve zo vzájomného posunu spomínaných dvoch pozdĺžnych osí.

Na mieste tohto súboru sa mnohé desaťročia pálila tehla. Samotný krov je istým spôsobom poctou tehle i kultúre jej dávneho remesla. Všetky použité staré tehly z vyše dvoch tretín pochádzajú z toho miesta, ostatné z blízkeho okolia. Na rozdiel od dnešnej strojovej výroby boli ručne robené a po vypálení v skutočnosti rozmanito presné i rôznych odtieňov. To robí takúto prostú plochu v skutočnosti dekoratívnou. Je obrazom možnej pripomienky Semperovho učenia o textilnom-tkanom pôvode konštrukcií stien a povrchov.

Všetky povrchy - tehla, kov, vápenná omietka, betónové výrobky, preglejka sú bez ďalšej povrchovej úpravy. Gánok pozdĺž izby je presklenný, uzatvárateľný a po väčšinu roka funguje ako klimatická medzizóna. Stavebno-fyzikálne má takýto ťažký krov (alebo tiež vzájomne opreté dve šikmé stropné dosky) vynikajúce akumulačné vlastnosti pre stálosť vnútornej klímy. V predpolí prístavby je osadená kovová plastika Petra Rollera.

Tvorivý proces môžu priblížiť skice z pera autora:

Podklady: Pavol Paňák / A BKPŠ, fotografie: Tomáš Manina a Pavol Paňák