Vila E, Kramáre

Prerozprávanie odkazu najlepších tradícií slovenskej modernej architektúry XX. storočia, zhmotnených v súdobej interpretácii. Dielo, ktoré upúta odborníkov, aj laikov.

Súčasné aj klasické, nové aj tradičné…

Jednoduché vo svojej forme. Zároveň rafinované vo vzájomných väzbách prvkov a čistých detailov.

Elementárne geometrické tvary. Materiály priznané vo svojej naturálnej podobe. Čisté priestorové a prevádzkové vzťahy. Stavba, interiér, nábytok aj exteriér sú komponované ako jeden celok.

Nič nie je zbytočné, pridané “naviac”. Pre vonkajší efekt. Naopak, autori si vystačia s obmedzeným množstvom vyjadrovacích prostriedkov. O to dôslednejšie a presvedčivejšie ich používajú.

Autorské slovo pomôže predstaviť osobnejší pohľad tvorcov na dielo i východiská, ktoré vplývali na ich návrh:

Poznámky k Vile E

Okrem nárokov na skladbu a vzťahy priestorov pre bývanie rodiny s dvomi dorastajúcimi deťmi boli pre koncepciu tejto vily rozhodujúce dve okolnosti. Poloha na Kramároch s parádnym výhľadom na časť mesta a do diaľok Panónskej roviny a tiež klientova predstava na „skôr konzervatívny“ charakter ich sídla.

V kontexte novodobých podôb slovenskej architektúry absentujúca téma, sotva uchopená v okolnostiach prevládajúceho hľadania neobyčajného, spektakulárneho, či reflexie nedávnych a súčasných trendov. Čo znamená súčasné a zároveň konzervatívne dnes v zjave, materialite, remeselnej kvalite, komforte, výške investície...?

Jedným zo spôsobov našej práce je premýšľanie nových podôb známych, overených a vynikajúcich jestvujúcich architektúr, ktoré sa vzťahujú k východiskovým okolnostiam úlohy. Vzťah k miestu a majestátu jeho výhľadu artikuluje Schinkelovsko-Wagnerovská tradícia osobitným typom pavilónu - belvedéru. Ako prídavku sprostredkujúceho jazykom architektúry prírodné kvality miesta.

Typ polootvoreného a zároveň presne vytýčeného priestoru medzi uzavretým objemom a jeho záhradou. Tým druhým podnetom bola neprávom zanedbávaná organizačno-priestorová schéma na Slovensku značne rozšíreného vernakulárneho typu „štvorec“ z 50. a 60. rokov minulého storočia. Po stáročiach aditívneho princípu ľudového domu prichádza centrálna schéma vlastniaca okrem iného blok komínov v strede krížovej osnovy tohto štvorca. Symboliku tepla uprostred v našom prípade interpretujeme privedením prirodzeného svetla do stredu dispozície.

Veríme na možné inšpiračné zdroje pochádzajúce z prepájania či vrstvenia zdanlivo málo príbuzných podnetov. Zaujíma nás nové, nesúce pre vnímavého pozorovateľa znaky známeho.

Vo svojej rozlohe je vila primeranej, nie okázalej rozlohy. Jej obytné podlažie je v príkrom svahu voči záhrade vyvýšené - záhrada časom skrze „vegetačnú rampu“ dorastie na jeho niveletu, aby doznela v takeláži pergoly terasy divým viničom.

Koncepciou materiality je solídnosť povrchov, masívnosť tehelného zvonka aj zvnútra omietaného muriva, drevených podláh a obkladov a pod. Voči trom stranám skôr uzavretý objem sa k juhu, výhľadu a záhrade otvára jednotným rastrom otvorov. Striktný zjav domu je relativizovaný premenným zjavom sústavy sklopno-otáčavých okeníc z pozinkovaného ťahokovu.

Vila sa začína obývať a nasleduje kultivácia záhrady pod ňou. Až týmto sa za istý čas naplní jedno z podmieňujúcich kritérií takéhoto typu - komponovaný a hierarchizovaný vzťah domu a jeho bezprostredného okolia.

Viac napovedia ďaľšie pohľady ilustrujúce výslednú podobu priestorov:

Dispozičné a priestorové usporiadanie je znázornené na nasledujúcich výkresoch:

Podklady: ATELIÉR A. B.K.P.Š., fotografie: Tomáš Manina