Istropolis?BúraNIE!_kapitola 2

V prvej kapitole príbehu o Trnavskom mýte – pred rokom a pol - sme veľmi chceli poznať, čo skrývajú dlho utajované plány na exploatáciu tohto mestského priestoru. Dnes - na základe masívnej prezentačnej kampane - predstavu o rozvoji územia okolo Istropolisu poznáme dokonale. Potvrdilo sa, že developerská spoločnosť, vlastniaca ťažiskové územie, akceptuje pre realizáciu svojich zámerov iba vyčistené plochy. Aj to, ako veľmi by bolo potrebné o tejto téme najprv spoločne dlho hovoriť, než individuálne rýchlo konať.


Mlčanie jahniat?

Veľmi si vážim postoj organizácií a jednotlivcov, ktorým nie je osud areálu existujúceho Istropolisu ľahostajný. Otvárajú diskusiu o charaktere procesnej stránky nakladania s verejným kultúrno-architektonickým dedičstvom, ktoré sa ocitlo v privátnom vlastníctve. A bez akejkoľvek ochrany. Privátnym vlastníctvom sa nekončí spoločenská zodpovednosť. Ani v mierke rodinného, či bytového domu to neznamená, že možné je všetko. Už vôbec nie v mierke 4,3 hektára mesta a budovy, ktorá nie je len stavbou, ale bezpochyby aj architektúrou.

Vážim si pedagógov slovenských architektonických vysokých škôl, ktorí zadávajú študentom tému Istropolisu s dôrazom na to, že východiskom pre rozmýšľanie o tvorbe architektúry a mesta nie je jedinou možnosťou zelená lúka.

Príjemne prekvapilo vyjadrenie Spolku architektov Slovenska, ktorý v osobe svojho aktuálne zvoleného prezidenta bez trápneho vajatania o nemožnosti jasného stanoviska z dôvodu zastupovania širokej škály názorov svojej členskej základne túto podporu jednoznačne deklaroval.

O to viac nerozumiem postoju našej profesionálnej stavovskej organizácie SKA, ktorá ani v subjekte predstavenstva, ani v osobe jej predsedu nie je schopná jednoznačne artikulovať stanovisko na podporu zachovania tejto budovy a jasne tým deklarovať, ktorý smer úvah o spôsobe nakladania s takýmito hodnotami je zodpovedajúcim súčasnej a pevne verím, blízkej budúcej dobe. 

Rozdávať nablýskané ceny za súčasné architektonické počiny na jednej strane a nepostaviť sa za skvelé počiny architektov nedávnej minulosti je minimálne názorovo nekonzistentné.

Tu je mlčanie jednoducho neospravedlniteľné. Lebo je znakom tichého súhlasu. A ja nesúhlasím. Z pozície radového člena SKA kričím.

Zámer riešiť Trnavské mýto asanáciou budovy Istropolisu je zo strany jeho aktuálneho majiteľa cynickým mentálnym atavizmom

Nedá sa to prekryť ani apartným kabátom značky KCAP. Kolektív okolo Keesa Christiaanseho, ku ktorému som ako k mladej ikone čias začiatkov OMA už ako študent architektúry vzhliadal - si nedostatočne uvedomil kontext situácie v našom meste. V ktorom na rozdiel od Rotterdamu viac než svetová vojna „čistí“ mesto ambiciózny development. 

Ale ja nekričím na developera. Ten mi je v podstate ľahostajný. Nie je z tých, ktorých voláme osvietení. Naopak, sám by osvietenie potreboval. Do kúpy pozemku šiel od začiatku s jasným zámerom zisku zaujímavého územia. Rozhodne nekupoval dom, ktorý by sa mu páčil pre ďalšie využitie. 

Obraciam sa do našich radov. Do radov autorizovaných architektov SKA, šermujúcich s pečiatkou so štátnym znakom. Či už sedia na úradoch, v rozhodujúcich inštitúciách, alebo priamo v ateliéroch, rozkresľujúcich nové zajtrajšky. Neschopných kolektívne artikulovať jasný postoj. 

Alebo len neochotných uprednostniť slušnosť pred vlastnou ambíciou? S tou smiešnou barličkou svedomia – keď nie ja, aj tak to spraví iný. 

Ako veľmi by som sa chcel dožiť doby, keď bude platiť jazykovo nepatrná korekcia: keď nie ja, nespraví to ani iný.

Je viac precedensov zachránených domov, ktoré nezachránil ich majiteľ. Ale tí, ktorým nepatril. Lebo v čase, keď bolo treba hovoriť, nemlčali.

Hovorme, prosím, o tejto téme. Aby náš stav nebol pseudováženým preto, že bravúrne splníme - bez ohľadu na obsah zadania - všetko, čo sa od nás očakáva. Ale váženým  preto, že sa vieme postaviť za správnu vec. Sila spoločnej autority môže potom aj v iných príbehoch pomôcť individuálne každému z nás. Ale hlavne architektúre, ktorá nahá a bezbranná – musí hľadať svojich advokátov mimo nášho stavu. 

Epilóg

Tohtoročným laureátom Pritzkerovej ceny za architektúru je dvojica francúzskych architektov z ateliéru Lacaton Vassal. Anne Lacaton konštatuje:
„Transformácia je vždy príležitosťou lepšie pracovať s tým, čo už existuje. Búranie je krátkozraké rozhodnutie vychádzajúce zo snahy veci uľahčovať. Pri búraní dochádza ku strate mnohých vecí – strate energie, strate materiálu a strate histórie. Ide o akt násilia s veľmi negatívnym sociálnym dopadom.“ 

Ja už len ticho dodávam:  
Moi, je suis l´Istropolis

Peter Moravčík