Športová hala na Pasienkoch - smutný výsledok a hodnotenie rekonštrukcie v tlači…

Prístup ku kultúrnemu dedičstvu je verným obrazom stavu spoločnosti. So žalostnými dôkazmi úrovne nášho kultúrneho vedomia sa stretávame žiaľ dennodenne. Aktuálnym príkladom je rekonštrukcia športovej haly na Pasienkoch, diela Jozefa Chovanca (statik Jozef Poštulka), zaradeného v registri modernej architektúry (Do.co,mo.mo https://www.register-architektury.sk/objekt/126-sportova-hala-pasienky).

Surové zásahy do jedného z ikonických architektonických diel sú zrejmé aj z Google street view snímky, kde neúprosne vidno zničenie elegantného, priznaného, priestorového konštrukčného princípu, ktorý bol esenciou tohto výnimočného diela. Transparentnosť budovy a demonštrácia statickej logiky sú preč.

O stave vedomia (nielen laickej) spoločnosti svedčí aj spôsob, akým sa spomenutá prestavba v týchto dňoch prezentuje v médiách. Pre ilustráciu uvádzame dva články.

Buď je to Trestuhodný paškvil, ako uvádza Broňa Tarnócy v poslednom čísle ASB, alebo platí že "Unikátny objekt získal druhý dych…” ako tvrdí YIM.BA. Žiaľ v tomto prípade pravdu omnoho lepšie vystihuje ten negatívnejší prívlastok :-( 

(P.S.: Odporúčame čítať celé články. Titulky väčšinou obsahujú vybrané fragmenty z obsahu).

O takýchto zásahoch by sme nemali mlčať. Vzorom nám môže byť reakcia Brone Tarnócy v spomenutom čláku, ktorý publikujeme s láskavým súhlasom autorky:

Trestuhodný paškvil

Nie je to tak dávno, čo som bola presvedčená, že Športová hala na Pasienkoch oblepená veľkými reklamnými plochami je to najhoršie, čo sa jej môže stať. Prišla zima a originálna stavba, inovatívna vďaka lanovej konštrukcii, ktorú jej autori inžinieri Jozef Poštulka (statik) a architekt Jozef Chovanec povýšili na vysokú technickú i výtvarnú úroveň, ostala stáť na ulici dokatovaná a zjazvená.

Ani neviem, prečo som verila, že táto pseudopremena (lebo rekonštrukcia ani revitalizácia to rozhodne nie je) môže byť konečne úspešná. Spojenie techniky masívnych nosných rámov so subtílnou a elegantnou fasádou, prehľadnosť, vzdušnosť a harmónia vnútorných priestorov, ktorá robila z tejto stavby jedno z najlepších diel domácej architektúry prelomu päťdesiatych a šesťdesiatych rokov, je nenávratne preč.

Ten, kto sa akokoľvek podieľal na postupnej devastácii jedinečného diela, je nehanebný tvorca paškvilu, opachy, ktorá bude dlho „zdobiť“ hlavné mesto Slovenska. Choďte sa pozrieť. Ak vám pri pohľade na jediné dielo svojho druhu v Európe nevypáli zrak alebo nezlomí srdce, aspoň uvidíte, ako sa to robiť rozhodne nemá.

Nie je ani teraz zbytočné sa pýtať, kto za to môže. Naopak. Tento akt je opäť dôkazom toho, že pýtať a zaujímať sa musíme stále. Pretože inak ten paškvil zakryjú pučiace stromy, vegetácia, ktorá sa v lete nádherne rozkošatí a v zime zafarbí do hneda, a potom si zvykneme a zabudneme. 

Mysleli sme si, že časy sa už konečne lepšia, k čomu nás smerovala na naše pomery neuveriteľne potešiteľná skúsenosť s rekonštrukciou Slovenskej národnej galérie, ktorej záverečnú podobu sme publikovali nedávno. Žiaľ, zdá sa, že život pokračuje ďalej vo svojej prozaickej - menej radostnej podobe.

Vieme spoločnými silami pomôcť k zlepšeniu kultúrnej a architektonickej gramotnosti spoločnosti?  Prispejete radou čo robiť, aby sa situácia zlepšila...

(Titulný obrázok - Register modernej architektúry)