Budovu SNG vyvezieme do Benátok

Prinášame rozhovor na túto  tému, ktorý pripravil Patrik Garaj pre Reality.Trend.

Z dvoch tuctov súťažných projektov pre expozíciu na Bienále architektúry v Benátkach odborná porota vybrala návrh zameraný na budovu Slovenskej národnej galérie. Projekt, ktorého nosným prvkom je veľký model galérie v mierke 1:8, predložil autorský kolektív v zložení Benjamín Brádňanský, Petr Hájek, Vít Halada, Ján Studený a Marián Zervan.

Prečo ste sa pri projekte pre benátske bienále zamerali práve na stavbu Slovenskej národnej galérie?

Budova galérie má veľmi zaujímavý príbeh a lákala nás jednak formou a tiež obsahom. Je to schránka pre inštitúciu, ktorá zohráva dôležitú úlohu. Myslíme si, že galéria dnes nemá mať primárne zbierkový alebo ochranný charakter, ale najmä má vytvárať priestor a podmienky pre prežitie umeleckých aktivít ako takých. Budova SNG takou je. Okrem toho ide o jednu z najvýznamnejších stavieb slovenskej modernej architektúry. Má veľmi sebavedomý statement a nadčasovým prejavom ovplyvňuje architektúru dodnes. Počas svojej existencie prešla rôznymi fázami, rekonštrukčnými zásahmi či architektonickými súťažami. Cez tieto procesy a prístupy je možné podať históriu architektúry posledného obdobia. Projekt tiež vznikol paralelne ku programu Ikonické ruiny, ktorý spolu s kolegami rozvíjame na katedre architektúry VŠVU. Študentov vedieme k pozornosti voči kvalitám stavieb z tohto obdobia, ako je aj budova Slovenského rozhlasu, Slovenskej televízie, Istropolisu a ďalších. Týmto budovám nie je venovaná adekvátna pozornosť a chátrajú nám pred očami. Zároveň chceme ponúknuť riešenia, ako by tieto priestory mohli byť v súčasnosti využívané a nestratili architektonickú hodnotu.

Účasť na bienále ponúka možnosť predstaviť slovenskú architektúru svetovému publiku. Prečo vyvážame štyridsaťročný príbeh a nie niečo súčasné?

Kvalita súčasnej produkcie v nás nevyvoláva pocit, že by bola vyslovene zaujímavá pre svet. Máme vlastne veľké šťastie, že sme zdedili bývalý československý pavilón, ktorého história siaha do 30. rokov minulého storočia a môžeme ho dnes spolu s Českom využívať na prezentáciu. Pritom sme presvedčení, že na architektonickom bienále má zmysel vystavovať architektúru a jej kvalitné prejavy. Z tohto pohľadu reprezentuje budova galérie posledné silné obdobie, keď výkony domácej architektúry boli na svetovej úrovni. Je to stavba, ktorá dodnes vyvoláva pozornosť a nielen domáci architekti a teoretici ju považujú za špičkovú architektúru v medzinárodnom meradle.

Ako bude vyzerať expozícia na bienále?

Expozícia má mať komunikačný charakter. Bude to niečo v zmysle obrazu architektúry. Do vnútra pavilónu vkladáme veľký model celej galérie – čiže nielen premostenia od Vladimíra Dedečka, ale celého areálu s Vodnými kasárňami. Model budovy je dutý a vo vnútri poskytuje ďalší priestor, do ktorého sa dá vojsť. Tam chceme prezentovať architektonický vývoj od doby vzniku galérie, cez Dedečkove jednotlivé fázy projektu, návrhy týkajúce sa súťaží na prestavbu budovy a ďalšie projekty až po dnešok, keď sa budova rekonštruuje. Na príklade jedného domu a na histórii architektonických návrhov na jeho obnovu chceme ukázať to, čo nazývame „starosť o architektúru“. Znamená to, že praktizujúci architekti vytvárajú autonómne nástroje a stratégie, ktoré nás v rámci civilizačného procesu posúvajú dopredu.

Tohtoročné bienále sa bude niesť pod mottom „Reporting from the front“. Ako vnímate túto tému a ako s ňou korešponduje váš výstavný projekt?

Dá sa to vnímať jednak tak, že dnes zažívame civilizačné procesy, pri ktorých jedna vrstva prekrýva druhú a vzniká tak frontová línia, ktorá sa vyznačuje hraničnými situáciami a vyhrotenými vzťahmi. A že architektúra môže mať v tejto frontovej línii iné prejavy, než v štandardných situáciách stability. Motto signalizuje, že nedáva primárne dôraz na produkty architektúry, ale skôr na stratégie, ktoré architektúra ponúka v rámci civilizačných ohrození. Dá sa to však chápať aj v hlbšom zmysle, a síce, že frontové línie vznikajú aj v rámci kultúrneho vývoja pri vrstvení prejavov kultúry. Ak architektúru chápeme ako súčasť hybných síl kultúry, ktoré nás posúvajú dopredu, potom frontová línia môže znamenať prekrývanie rôznych architektonických polôh jednu cez druhú. V tom možno vidieť súvislosť s naším projektom o SNG. Pri koncipovaní sme však zároveň vychádzali z toho, že naša expozícia – a vôbec expozícia v národných pavilónoch – môže byť niečím odlišná alebo nemusí byť úplne previazaná s mottom podujatia. V národných pavilónoch je možné vystaviť niečo, čo je lokálne a má vlastnú polohu.

Porota, ktorá vybrala váš projekt, v stanovisku konštatuje, že zápas o stavbu SNG je „priesečníkom mnohých frontových línií“. Jednou z nich je aj súboj s predsudkami vo vnímaní verejnosti. Myslíte si, že príbeh stavby SNG by bol iný, keby prebiehal v inom prostredí?

„Starosť“ o architektúru je do istej miery zrkadlom nás, občanov. V porovnaní s krajinami na západ od nás určite existuje rozdiel v úrovni starosti o architektúru. Prejavuje sa to práve aj na konkrétnej starostlivosti o domy, ktoré sú považované za špičkové výkony architektov. Je veľa príkladov, na ktorých by sa to dalo ukázať. My sme si však vybrali SNG, lebo chceme prezentovať hodnoty, ktoré zastávame. To, čo sa podarilo urobiť pre SNG, vyžadovalo veľké úsilie pri svojom zrode a ten zápas pokračuje.

Architektúru u nás verejnosť často vníma ako elitársku vec, ktorej nerozumie. V západnom zahraničí je naopak prirodzenou súčasťou životného štýlu. V čom tkvie ten rozdiel?

Naša schopnosť a ochota venovať sa architektúre je obmedzená tým, kým sme. Jednak chýba vzdelanie, chýba história pozorovania a konzumovania architektúry a chýba tiež motivácia. Architektúra má síce v prvom rade slúžiť a fungovať, čiže prinášať užitočné a využívateľné hodnoty. Tým uľahčuje ľuďom život. Ale v druhom rade ich obohacuje vnútorne, inšpiruje ich a dodáva im sebavedomie. Cez architektúru ľudia medzi sebou komunikujú a zároveň sa tým navzájom obohacujú. Je to ako s čítaním vášho časopisu – nie pre každého je prístupný, pretože jazyk je kód. Preto sa tým treba zaoberať a na príjem informácií je potrebné mať nástroje na odkódovanie. To isté platí pre architektúru. Pracuje s vlastnými kódovými systémami, na čítanie ktorých je potrebná určitá výbava a tiež ochota trochu sa tomu venovať.

Motto tohtoročného bienále odkazuje na sociálnu angažovanosť architektúry, ktorú reprezentuje aj hlavný kurátor podujatia Alejandro Aravena. Keď mu tento rok bola udelená Pritzkerova cena, veľkú diskusiu vyvolal komentár Patrika Schumachera, šéfa štúdia Zahy Hadid. Tvrdil, že zameraním sa na riešenie civilizačných problémov ovládla architektúru politická korektnosť a že sa tým vzdáva vitality a guráže. Ako to vnímate?

Ako architekti sa pri tvorbe stále nachádzame medzi týmito pólmi. Náš program nie je iba riešenie problémov. Architektúra má vlastné ambície, ktorých by sa nemala vzdávať. Mali by byť dostatočne silné na to, aby sa stali inšpiráciou a mohli mať vlastný esprit a príťažlivosť. Áno, aktuálne bienále je vnímané ako náhľad z opačnej strany, keď architektúra môže vytvárať stratégie k prežitiu. Znamená to, že sa na chvíľu môže vzdať vyšších ambícií, ako súčasti top levelu kultúry alebo umeleckého prejavu, a snaží sa na základnej úrovni ponúkať architektonické riešenia. Čo sa týka kritiky alebo oslavy takýchto postojov, vnímam to spojito – architektúra by mala svet zásobovať prejavmi oboch týchto pólov. Disponuje totiž nástrojmi na tvorbu v obidvoch týchto polohách. V našom ateliéri s reprezentatívnosťou a úsilím o sebaprezentáciu možno až tak nepracujeme, hoci sa nedá povedať, že by sme na to úplne rezignovali. V každej stavbe musí byť architektúra čitateľná, čiže takáto ambícia tam je vždy prítomná. No je to do menšej miery cieľom, než skôr výsledkom postupných krokov.

Pokračovanie článku nájdete na Reality.Trend. 

V súvislosti s týmto rozhovorom vás možno zaujmú aj ďalšie články o súťaži na expozíciu v Benátkach, ktoré sme publikovali už skôr. Nájdete ich celkom naspodu.