De-akord / tak rúbali do mňa... / výstava Igora Faška

De-akord / tak rúbali do mňa... /

(Slovo kurátora)
Snová téma sa v tvorbe Igora Faška postupne stáva druhotnou, vytrácajú sa pestrofarebné hravé mandaly a žiarivosť farieb, akási nezáväzná občas veselá bezstarostnosť prítomná v predchádzajúcom období je nahradená sebareflexiou, kritikou a zložitejšími, hlbšími otázkami... Téma mýtu a jeho formálnej reprezentácie sa v súčasnosti posunula do osobne prežitých svetov a situácií, do reakcie na konkrétne dianie okolo nás, do osobných mýtov, momentov a situácií. Vidno to už aj v architektonickej Faškovej tvorbe – zoberme si len posun od fascinujúceho a v svojej dobe revolučného architektonického riešenia interiéru v povestnej, dnes už žiaľ zaniknutej avantgardno-surreálnej reštaurácie U zlého námorníka v Devíne pri Bratislave (1992 spolu s inšpiratívnym sochárom Petrom Strassnerom) až po Plačúcu fontánu v Parku zabudnutých susedov / Pamätníku holocaustu vo Zvolene (2012)
Výlučnou témou či leitmotívom tvorby Igora Faška už nie je ani zďaleka len zaniknutý rurálny svet alebo imaginárne architektonické krajiny v surreálnej forme. Ide mu čoraz viac o vzťahy medzi ľuďmi, medzi mužom a ženou, o problémy vzájomného spolužitia . Zamýšľa sa nad tým a jeho diela sa stávajú tmavšie, meditatívnejšie, menej veselé, ale zato možno filozofickejšie.
Snaží sa to vyjadriť práve vo farebných náladách, v kombináciách s abstrahovanými tvarmi štylizovaných tiel , už menej kubistických torz a póz.Tieto pózy vyjadrujú niekedy beznádejné súboje subjektov alebo ich privlastnenie si, alebo aj ich zdanlivé víťazstvá či podľahnutie pokušeniam. Intenzita pestrosti čírych farieb sa posúva do monochromatických , niekedy až čierno bielych olejomalieb. Navodenie 3D efektov sa už nedeje výlučne vytváraním troch na seba navzájom vyskladaných plôch, ale nastupuje skôr tieňohra s využitím plošného 2D výrazu, ktorý má tiež navodiť priestorovosť obrazu, ale často sú to už len plochy, ktoré sa od seba formálne odlišujú len farebnosťou , farebnými valérami.Umelecké záznamy Igora Faška sa tak stávajú čoraz viac osobnou úvahou na dianie vo svete, na konkrétne dianie, ktoré nás všetkých trápi. Je výpoveďou o kríze, ktorá zasiahla už nie iba krajinu a ekonomiku, ale aj sociálne štruktúry, ktorá zasiahla vzťahy medzi ľuďmi. A obraz sa stáva krízou tak, ako sa kríza stáva obrazom.
Obrazy z posledného obdobia, tie najsúčasnejšie ako povedzme Sedem hrdinov/Sedem statočných, Comeback, Kríza, Nahor alebo nadol, Ontogenesis, sú reakciou na dnešný svet, ktorý sa vo Faškovej iste oprávnenej predstave stáva pomaly stále viac čierno-bielym, chýba mu súcit a spolupatričnosť, elementárna empatia a vzájomnosť. Obrazy sa občas stávajú výkrikmi z pocitu bezmocnosti riešiť tento stav, ale stále tu prebleskuje snaha riešiť ho bezstarostne, detsky, naivne a poeticky. A táto snaha spôsobuje emocionálny pocit ohňostroja aj pri niektorých pesimistických Faškových témach, snáď aj preto volí pre stvárnenie veľký formát plátien. Tieto pesimistické témy už vidno aj pri tvorbe plastík, ktoré sú vytvárané zväčša prienikmi plôch a segmentov, navyšovaním dohora do vertikály, pre navodenie dynamiky pohybu. A tieto plastiky sú čoraz agresívnejšie, ich rohy a hrany útočnejšie. Pomenované sú často podľa záporných, mystických postáv a nesú v sebe mytologické významy zmaru alebo sa odvolávajú na primitívne nomádske hry ako Pastiersky otčenáš, ktoré zase môžu prinášať nádej a pomoc pri riešení spomínaných krízových situácií. A i tu, pri najnovších sochách a plastikách sa začína prejavovať cesta ku „konkrétnosti“ na úkor „abstrakcie“, alebo skôr a presnejšie syntéza oboch prístupov. Preniká sem čoraz častejšie stvárnenie postáv, torz žien a zvierat, ktoré sú v juxtapozíciách a v interakcii sa snažia pomenúvať vzťahy. Vyvolávajú dojem riešenia a výsledku ako napríklad V očakávaní, Dobrá Venuša, Athanor, Hierosgamos ... Zároveň sa stávajú symbolom lovu na ľudí, pričom nielen obete, ale i lovci sa stávajú úlovkami antropocentrickej obludy/ symbol. Niektoré metalické glazúry na týchto keramikách podčiarkujú pocit chladu a existenciálneho odcudzenia. Inokedy zase vyzdvihujú silu a jej nesporný, aj keď často ambivalentný význam. Chlad metalických glazúr sa dnes u Igora Faška strieda s vyššími, temnočiernymi postavami z hrubo modelovanej šamotovej hliny ako je to v prípade Baala. Hrozivého, silného, zároveň však sofistikovane veselého a asi i zlého.
V každom v nás je v podvedomí nesmierna túžba po logike, po tom, aby bol svet vysvetliteľný, aby mal akýsi poriadok. Pretože je čoraz chaotickejší a horší, ten svet. Obávam sa, že čím sme starší, tým táto túžba silnie. Je to často beznádejný pocit. Obrazy a plastiky Igora Faška zo súčasného obdobia jeho tvorby nám pomáhajú túto túžbu aspoň sčasti plniť. Domnievam sa, že toto je teraz jeho snahou.

PhDr. Martin Ciel