Palác Barberini v Postupime / Múzeum umenia

Zhruba pred dvoma rokmi som sa snažil priblížiť čitateľom Archinfo situáciu a plány zástavby historických jadier v Berlíne a Postupime. Práve v tomto období som často navštevoval tieto dve mestá, až som sa v jednom z nich aj usadil a mám tu zriadený vlastný ateliér, zameraný predovšetkým na moju výtvarnú tvorbu.

Preto by som dnes rád priblížil zaujímavú realizáciu jednej zo spomínaných lokalít a to historické centrum v Postupime a v ňom novovybudovanú repliku bývalého barokovo klasicistického paláca Barberini (pôvodná stavba od architekta Gontarda), ktorý dnes slúži ako múzeum výtvarného umenia a bol od začiatku s týmto zámerom navrhnutý architektom Albrechtom. Jeho ateliér má bohatú skúsenosť s projektami múzeí a galérií (doteraz 13 projektov), takže výber súkromného investora nebol náhodný.

Na troch podlažiach, na ploche cca 2800 m2 sa nachádzajú výstavné priestory v oboch krídlach paláca s moderným zariadením, oprostené o historickú interiérovú výzdobu. Vo foyer sa nachádza reštaurácia s pokladňou a info panelmi, v suteréne obchod s knihami, sociálne miestnosti so šatňami. Depozit je zrejme umiestnený o jedno podzemné podlažie nižšie. Budova je prepojená s výstupom do záhrady vedúcej k rieke Havel. Ide o železobetónový skelet, opláštený prefabrikovanými prvkami, s replikami barokovo klasicistickej fasády. Zabudovať originálne fragmenty, ako tomu bolo pri susednej stavbe mestského zámku sa však v tomto prípade nepodarilo, pretože sa žiadne nezachovali.

Od otvorenia uplynul jeden rok a je tu umiestnená stála expozícia s dielami od Warhola, Francisa, Kippenberga, či Gerharda Richtera. K tomu moderné mexické a americké umenie od roku 1960.

Doteraz tu prebehli tri zaujímavé výstavy venované impresionizmu, potom modernému americkému umeniu - von Hopper bis Rothko (od Hoppera po Rothka) a momentálne tu prebieha zaujímavá výstava, ktorá približuje umenie v zaniknutom štáte NDR pod názvom - Hinter der Maske (Pod maskou), roky 1950 - 1989, ktorú otvoril osobne prezident Steinmeier.

Veľmi zaujímavá paralela vzhľadom na spomínané projekty revitalizácie mestských jadier, ktorej predchádzala asanácia niektorých stavieb zo socializmu, akým bol napr. Palác republiky v Berlíne a iné. A práve tu v jednej z nových replík výstava s takouto tématikou, čo nie je žiadna náhoda, pretože investor a mecenáš tejto stavby Hasso Plattner (softvérový milionár) je aj zanieteným zberateľom tzv. socialistického výtvarného umenia a múzeum od jeho vzniku vlastní už od 80 výtvarníkov vyše 100 originálov diel z tohto obdobia. Riaditeľkou a hlavnou kurátorkou múzea je kunsthistorička Dr. Ortrud Westheider, ktorá bola v minulosti riaditeľkou Bucerius Kunst Forum v Hamburgu. Výstava sa nesnaží ideologizovať, alebo kritizovať túto epochu výtvarného umenia v NDR, ktorá doteraz nebola dostatočne prehodnotená a viacmenej v minulosti často podceňovaná. Práve naopak treba poznamenať, že ide často o ukážky skrytého protestu, niekedy výsmechu a dilemy umelcov podriadiť sa vtedajšiemu režimu, alebo ako ostať individualitou aj napriek nastoľovanému kolektivizmu. V mnohých dielach cítiť spoločne vnímanú atmosféru tohto obdobia a paralely s naším slovenským, či českým umením a akýsi vplyv a jednotný trend vyjadrovacích prostriedkov v celom socialistickom zriadení. Ide ale aj o ukážky nespornej kvality a remeselnej zručnosti nadobúdanej na vtedajších štyroch vysokých výtvarných školách (Berlín, Lipsko, Drážďany a Halle), ktoré pokračujú v tejto tradícii a ich absolventi oslovujú odbornú verejnosť aj dnes.

Zaujímavou časťou výstavy je ukážka 16 veľkoformátových diel (cca 2,5m x 6m), ktoré boli súčasťou interiéru spomenutého Paláca republiky, takže zachránenými výtvarnými dielami v architektúre s podnázvom: Je dovolené snívať komunistom? Ide o diela výtvarníkov - Heisig, Mattheuer, Sitte, Tübke, Womacka, Zitzmann, Vent, Paris, Mohr. Akiste boli medzi nimi aj niektorí, ktorí boli oddaní vtedajšiemu režimu a mnohí ešte žijúci spoluvystavujúci autori by vedeli negatívne porozprávať o vtedajšej oligarchii umenia, podobne ako tomu bolo aj u nás v Československu. Výstava nie je nostalgickou spomienkou na toto obdobie, ale ani kritikou, či zosmiešňovaním autorov a ich tvorby. Ide často o veľmi kvalitné diela. Je svedectvom doby. Kurátorom je Michael Philipp, ktorý si zobral na mušku práve tieto tabuizované a zaťažené diela. Malo by byť povinnosťou umenovedy každého civilizovaného štátu a národa zachraňovať kultúrne dedičstvo, aj keď môže niesť pre niekoho nepríjemnú spomienku, akou je práve toto obdobie.

Pod nánosmi tejto doby však stále bude cítiť iba človeka, kultúru a stav spoločnosti. A o to myslím v umení a architektúre vždy pôjde... pretože majú moc ovplyvňovať vedomie spoločnosti, v tom lepšom prípade iba pozitívne!

Igor Faško