OFF SEASON - liečebný dom Machnáč

Knihu pokrstí teoretička architektúry Henrieta Moravčíková za účasti zostavovateľov a autorov knihy: Andrey Kalinovej, Martina Zaička, Petry Hlaváčkovej a Petra Szalaya.

Liečebný dom Machnáč patrí k najhodnotnejším architektonickým dielam postaveným v Československu v medzivojnovom období a je významným príkladom európskeho funkcionalizmu. Jeho autorom je pražský architekt Jaromír Krejcar (1895 - 1950). Architektonické riešenie tejto jedinečnej stavby je oslavou technologického a spoločenského pokroku, zhmotnila sa v ňom tiež autorova predstava humanizmu. Liečebný dom Machnáč po prvý krát otvorili 1. júna 1932, v roku 1969 bol zaradený do prvého súpisu pamiatok v Československu, v roku 1996 bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku, zatvorili ho v roku 2002, dodnes je opustený a chátra.

Príbeh tejto významnej funkcionalistickej pamiatky bol uplynulých šesť rokov cieľom aktivít umeleckej skupiny Opustená (re)kreácia, ktorá vytvorila množstvo site specific inštalácii a akcií ako poctu tejto stavbe. Tie sú ťažiskom obsahu a obrazovým sprievodom k odbornému textu knihy. Publikácia OFF SEASON je textovou a obrazovou reflexiou fenoménu ikony československej architektúry funkcionalizmu a európskej avantgardy ako aj sondou do života jej autora, Jaromíra Krejcara. S myšlienkou publikácie prišli fotografka Andrea Kalinová a architekt Martin Zaiček v snahe zvečniť kultúrnu a historickú hodnotu liečebného domu Machnáč, ktorého osud a pretrvanie je v súčasnosti nejasný. Textami okrem nich prispeli rakúsky kritik architektúry Jan Tabor, švajčiarsky historik architektúry Klaus Spechtenhauser a jeho slovenský kolega Peter Szalay. Pozície odbornej editorky sa ujala česká kritička umenia a architektúry Petra Hlaváčková a o vizuálnu podobu knihy sa postarala grafická dizajnérka Magdaléna Scheryová a fotografi Peter Kuzmin, Radana Somora, Andrea Kalinová.

Vydavateľ: Archimera, o.z.

Publikácia vznikla aj vďaka finančnej podpore Fondu na podporu umenia.

PO SEZÓNE (Martin Zaiček, text vznikol pre vývojovú platformu "Ikonické ruiny"):

Kúpeľne mesto Trenčianske Teplice na Západnom Slovensku je výnimočnou lokalitou, ktorá významom miestnej architektúry presahuje hranice Slovenska. Aj napriek svojej zdanlivej všednosti sú Trenčianske Teplice miestom, v ktorom sa stretli veľkolepé vízie 20. storočia s hmotným úpadkom. Dnes sa tu testujú nové formy diskusie o budúcnosti kultúrneho dedičstva 20. storočia na Slovensku.

Obdobie prvej Československej republiky tu zanechalo množstvo kvalitnej architektúry. Jednou z nich je liečebný dom Machnáč, ktorý je považovaný za najväčšiu pamiatku modernej architektúry na Slovensku. Je len málo stavieb, kde je možné v plnej miere obdivovať princípy a filozofiu funkcionalistickej architektúry. Liečebný dom Machnáč bol postavený pre Pojišťovnu soukromých úředníku v Prahe, podľa ktorej niesol v 30. rokoch aj meno. Jeho autorom bol Jaromír Krejcar, výrazná osobnosť avantgardnej architektúry, ktorý sa k zákazke dostal na základe víťazstva v súťaži architektonických návrhov v roku 1929. Pôvodný zámer architekta však nebol zďaleka tak progresívnou stavbou akú môžeme, aj napriek súčasnému stavu, obdivovať dnes.

Dielo architekta Jaromíra Krejcara malo šťastie na investora, ktorý vložil nemalý kapitál do progresívnej stavby. Z dnešného pohľadu nemožno opomenúť podporu vedenia samotných kúpeľov v Trenčianskych Tepliciach, ktoré rozvoj kúpeľníctva videlo práve v nových víziách modernizmu. V roku 1932 sa liečebný dom Machnáč podarilo zrealizovať, ako vtedy najdrahšiu stavbu v ČSR na jednotku plochy. Pásové okná, strešné terasy, železobetónový nosný skelet umožňujúci uvoľnenie dispozície a veľkoplošné zasklenia predstavujú ucelenú ukážku princípov modernej architektúry, tak ako ich definoval svetoznámy architekt Le Corbusier. 50 izieb z celkového počtu 65 má balkón do parku, ktoré vytvárajú na východnom priečelí dnes už ikonickú kompozíciu. Krejcar pri dizajne zábradlí a tvare balkónov dospel k obdobnému formálnemu stvárneniu ako na budove internátu v škole Bauhaus v Dessau. Farebnosť domu sledovala dobové trendy hnutia De Stijl. Červená, modrá, biela a čierna tak definovali architektúru zvonka. Návštevníka aj dnes upútajú nápadité technické detaily alebo stále funkčné okná od bratislavskej firmy Kraus, ktoré dokázali v momente premeniť malú obytnú izbu na priestrannú lodžiu. Balkón a okno tu nie sú už len funkciou, ale aj znakom architektúry. Boli miestom, ktoré každému kúpeľnému hosťovi umožňovali cestovanie do nekonečných zákutí parku.

Ruina sanatória Machnáč

Súčasné vedenie kúpeľov nevyužilo potenciál liečebného domu stať sa atraktorom pre rekreantov. Machnáč za posledných osem rokov zmenil majiteľa už päťkrát. Každý z majiteľov však narazí na nezlučiteľnosť zachovania umeleckej a historickej hodnoty domu s plánom na adaptáciu domu pre účely poskytovania hotelových služieb. Ozdoba kníh o architektúre 20. storočia je tak dnes ponechaná vykrádačom kovov a toku času. Malé mesto s 4000 obyvateľmi neposkytuje dostatok odhodlaných aktivistov, ktorí by boli schopní upozorniť na zúfalý stav kultúrneho dedičstva tohto mesta. Od roku 2001 je Machnáč mimo prevádzky. Práve z dôvodu absencie starostlivosti vznikla okolo Machnáča v roku 2011 nová komunita, ktorú založili fotografka Andrea Kalinová a architekt Martin Zaiček. Umelecká skupina Opustená (re) kreácia svojím programom reaguje na lokálny fenomén oddychu a fyzický stav chátrajúcej architektúry.

(re)kreácia v Machnáči

Machnáč sa stal príčinou zrodu viacerých iniciatív umeleckého aktivizmu. Prvou bola na jar 2013 akcia s názvom Internazionale Putzbrigade. Skupina mladých umelcov a architektov zo Slovenska a 20 hostí z Viedne, medzi inými kultúrni pracovníci a študenti architektúry Universität für Angewandte Kunst Wien, spoločne vstúpili do objektu liečebného domu s cieľom upratať jeho interiér od neporiadku a dať mu tak aspoň zdanlivý znak starostlivosti. V duchu upratovania a obnovy „zdola“ sa niesla performance tvorby diela: Izba č. 106 / Room Nb.106. V ňom autori projektu v plnej miere zrekonštruovali jednu z 65 izieb do pôvodnej podoby z roku 1932. Pri detailnom spoznávaní zákutí liečebného domu sa v autoroch násobí pocit spolupatričnosti s neblahým osudom stavby. Dochádza tak k istej forme dialógu, kde architektúra síce mlčí, zato však neustále inšpiruje. Tento vzťah personifikácie architektúry je ukázaný v projekte „Pohľadnice Machnáču“. Autori a priatelia Opustenej (re)kreácie posielajú pohľadnice z ciest, vždy s oslovením ,,Milý Machnáč“ na jeho nepoužívanú adresu. Mnohí ľudia chápu architektúru ako prístrešok (kryt) pre ľudské aktivity. Táto sporná definícia architektúry vytvára predstavu, že architektúra je iba formálnym, hmotným statkom, ktorý je čisto utilitárny. Predstava, že architektúra ako obraz ľudskej tvorivosti by mohla byť napríklad manifestom myšlienky, ba myšlienkou samotnou, je tak značne postavená do dichotomického postavenia k účelnosti architektúry. Liečebný dom Machnáč v Trenčianskych Tepliciach, ako ruina predstavy modernej budúcnosti, je dnes bez utilitárneho významu. Aj napriek tomu je však katalyzátorom spoločenského diania. Projekt Opustená (re)kreácia nie je zďaleka akcia lákajúca davy, nevytvára aktivity, ktoré by zapĺňali námestia. Je však príkladom marginálneho trendu, ktorý v dnešnej spoločnosti založenej na ekonomickom pragmatizme poukazuje na nepochopené alebo zabudnuté vízie humanizmu I. polovice 20. storočia.

Do projektu je nevyhnutné zapájať široké spektrum ľudí a profesií. Cieľom naďalej ostáva ak nie samotná fyzická záchrana objektu, tak aspoň zmiernenie jeho chátrania. Stavba samotná je dostatočne významná na vzbudenie záujmu profesijných kruhov, ako na Slovensku tak aj v Českej republike. Z toho vyplýva nevyhnutný krok, a to zapojenie vysokých škôl v regióne, v spolupráci s odborníkmi z oblasti obnovy kultúrneho dedičstva 20. storočia. Na Slovensku je tento diskurz značne pozadu, najmä v porovnaní s Českom, kde sa povedomie o architektúre 20. storočia rozvíja aj vďaka pamiatkam akou je napr. Vila Tugendhat v Brne.

Integrujúca architektúra humanizmu Humanizmus v architektúre je dnes vo veľkom potláčaný technokratickými a ekonomickými činiteľmi. Tento trend, badateľný už v období neskorého modernizmu 80. rokov, sa nepodarilo v architektúre zvrátiť. Aj preto dnes ostáva liečebný dom Machnáč, rovnako ako aj iné stavby obdobia „romantických utópií 30. a 60. rokov“ nepochopený. Jeho neekonomická priestrannosť verejných a spoločných priestorov stojí v kontraste k poddimenzovaným ,,predajným“ plochám izieb. Nástupné rampy a strešné záhrady samy o sebe neprinášajú zisk - a teda sú v objekte nadbytočné. Architektova predstava, kde tieto priestory fungovali ako miesta sociálnej interakcie liečebných hostí sa tak stáva z pohľadu majiteľa iba nepotrebným prvkom domu. Nesúhlas s týmto názorom bol práve tou vnútornou príčinou pre vznik komunity okolo Opustenej (re)kreácie. Práve v architektonických príbehoch modernizmu vidí potenciál pre „nové“ výzvy tvorby súčasného, sociálne integrujúceho prostredia architektúry. Môže sa tak stať príspevkom do tejto diskusie.

Architektonické dedičstvo nemusí byť len kulisou pre rozvoj ekonomiky turizmu. Stavby 20. storočia sú, práve kvôli svojej „všednosti“ pre dnešného človeka, vnímané zväčša ako menejcenná súčasť obrazu mesta. Architektúra však nevytvára iba našu urbánnu topografiu. Je rovnako aj hmotnou prítomnosťou sociálnej topografie. Dnes sa ukazuje, že kvalita architektonického priestoru nie je podmienená architektonickým štýlom, ale viac aktivitami a sociálnou otvorenosťou lokálnych a globálnych vzťahov. Je možno paradoxom, že dnes skupina ľudí volá po záchrane niečoho nevyužívaného, čo samotný autor považoval za „funkčnú“ aktualizáciu dobovej potreby. Avšak je tiež potrebné konštatovať, že vízia vývoja spoločenských procesov onej doby bola značne idealistická. Viera v modernu, ako východisko sociálno-spoločenských problémov na začiatku 20. storočia, nepočítala s antagonistickými režimami fašizmu a komunizmu, ktoré modernu ak nie zničili, tak aspoň výrazne oslabili. Preto dnes realizácie z tejto doby aj napriek ich „všednosti“ je potrebné uchovávať ako monumenty viery v lepšie zajtrajšky. Liečebný dom Machnáč v celej svojej súčasnej podobe znie piesňou, ktorá upadla do zabudnutia. Prestal byť konkrétnou architektúrou. Stal sa architektúrou abstraktnou. Fenoménu liečebného domu Macháč je venovaná pripravovaná publikácia Po sezóne / Off season, ktorá zaznamenáva aktivity skupiny Opustená (re)kreácia ako aj príbeh vzniku a chátrania tejto významnej pamiatky architektúry, ktorej pohľadnice zo živej kúpeľnej sezóny sú už len chladnou spomienkou v mrazivej zime.

Sanatórium Machnáč priblíži aj sekvencia z dokumentárneho filmu Moderná architektúra na Slovensku režiséra Ladislava Kaboša z r. 2008 (odbornou garantkou filmu je Henrieta Moravčíková, kameramanom je Dodo Šimončič):

Celý dokument Moderná architektúra na Slovensku nájdete v nasledujúcom videu: