Biopalivá z rias - alternatíva?

Myslia si to prinajmenšom optimisti, ktorých inšpiruje schopnosť rýchleho rastu a rozmnožovania rias. V optimálnych podmienkach dokážu za hodinu zdvojnásobiť počet jedincov.

Americké ministerstvo energetiky tvrdí, že riasy by mohli produkovať až 60 krát viac paliva na hektár ako rastliny pestované na poli. Dnes sa na výrobu biopalív, alebo aditív využívajú niektoré olejnaté plodiny, hlavne repka, a obilniny, no skúmajú sa aj možnosti využitia netradičných rastlín.

Záujem má Japonsko aj USA

V dokumente uverejnenom v roku 2013 v časopise Bioresource Technology sa uvádza, že palivo z rias môže znížiť emisie oxidu uhličitého o 50 až 70 percent. Má byť pritom účinnejšie ako ostatné biopalivá, napríklad vyrobené z kukurice. Aj preto sa o palivo z rias začínajú zaujímať mnohé firmy. V roku 2011 sa zapísali do histórie United Airlines s premiérou letu pomocou paliva z rias na trase z Chicaga do Houstonu.

O využitie rias v doprave, aj v energetike, sa intenzívne zaujíma Japonsko. Japonský premiér Šinzó Abe dal najavo podporu startupov zaoberajúcich sa výrobou tohto typu biopalív. Spoluprácu s najväčšími japonskými aerolíniami All Nippon Airways ohlásila spoločnosť Euglena. Firma postaví za 3 miliardy jenov (približne 25 miliónov US$) v Jokohame demonštračný závod. Ten má vyrábať 33 000 galónov (124 000 litrov) biopaliva z rias ročne.

Ide však o kvapku v mori, alebo, pre ilustráciu, o množstvo paliva, aké spáli Boeing 747 počas 10 hodinového letu. Ročná produkcia takejto prevádzky by nestačila ani na natankovanie plnej nádrže dopravného lietadla. Firma však v spolupráci s Isuzu Motors pripravuje flotilu autobusov poháňaných „riasami“ a počas olympiády v Tokiu v roku 2020 chce odštartovať komerčné lety poháňané palivom z rias.

Tŕnistá cesta k úspechu

K širokému a komerčne úspešnému nasadeniu biopalív z rias vedie komplikovaná a dlhá cesta. Nefunguje to tak, že všetko zelené, čo nájdeme na hladinách rybníkov, jazier, riek, či morí, môžeme pozbierať a premeniť na palivo. Existuje mnoho druhov mikroskopických rias, z ktorých niektoré sú jedovaté a iné obsahujú málo oleja. Tie sa na výrobu biopaliva nehodia. Toxické riasy navyše pri premnožení ohrozujú ekosystém vodného prostredia, kde môžu otráviť zooplanktón, aj vodné živočíchy. Ale rovnaké je to aj pri suchozemských rastlinách – nájdu sa aj jedovaté, vhodné, aj nevhodné pre biopalivá.

V prípade rias sa vegetácia mení aj vplyvom zmien klímy a životného prostredia. Otepľovanie zvyšuje podiel minerálov v sladkovodných nádržiach, čo spolu s rastom podielu oxidu uhličitého podporuje rozmnožovanie rias. Žiaľ vo veľkej miere to platí aj pre modro-zelené riasy (cyanobaktérie, sinice), ktoré sú nebezpečné a nevhodné pre biopalivá.

Riasy na výrobu biopalív sa momentálne pestujú v umelých vodných nádržiach, nie na prírodných vodných plochách. Tam sa dajú pestovať vybrané kmene s vyššou úžitkovou hodnotou a kontrolovať vhodné podmienky pre ich rast. Je pravdepodobné, že pri šľachtení najvhodnejších rias príde k slovu aj genetické inžinierstvo.

V každom prípade, veľkou prekážkou širokého nasadenia rias ako zdroja biopaliva je dnes cena. Nedokáže konkurovať fosílnym palivám, zvlášť pri súčasných nízkych cenách ropy. Odborníci sa však domnievajú, že je dosiahnuteľná cena 3 doláre za barel, pri ktorej by riasy mohli konkurovať rope.

Napriek všetkému dnes nie je jasné, či riziká spojené s rozvinutým pestovaním rias nedosiahnu neprijateľnú úroveň. Ako pri každej poľnohospodárskej výrobe pôjde o zásah do životného prostredia vplyvom masívneho pestovania monokultúr. Prípadné genetické manipulácie môžu zároveň vytvárať ďalšie nepredvídateľné väzby na ekosystémy. S optimizmom buďme preto pri riasach opatrní.

Zdroj: Juraj Procházka Techbox, Gizmodo