Auto - priateľ či nepriateľ, alebo prečo je na sídliskách problém s parkovaním

S blížiacim sa večerom sa pravdepodobnosť najdenia voľného parkovacieho miesta podstatne znižuje.Výrazne sa však zvyšuje frekvencia nadávok na toho, kto „také nemožné sídlisko vymyslel“. Je to celkom prirodzené a dokonca je v tom aj kus pravdy. Ale podstata problému je niekde inde.

Pre nadávajúcu verejnosť si dovoľujem urobiť krátku exkurziu do procesu prípravy výstavby obytných súborov (odborný názov pre pojem sídlisko) v rámci štátnej KBV (komplexnej bytovej výstavby). Na viacerých som sa ako ich tvorca podieľal. Ale s pojmom tvorca by som bol opatrný, pretože v tomto prípade tvorba pre nás architektov končila návrhom koncepcie a štruktúry zástavby územia. Potom nastupovalo mechanické „vyskladanie“ takejto štruktúry typizovanými sekciami bytových domov či objektami občianskej vybavenosti.
Vo finále nastala pre osud projektu podstatná fáza- všetky dosiahnuté parametre riešenia bolo treba sumarizovať a vtesnať do štátom stanovených limitov. Obsahovala ich častým používaním ošúchaná brožúra s pomerne dlhým názvom- „Sústava štandardov, normatívov a technicko-hospodárskych ukazovateľov pre komplexnú bytovú výstavbu v SR“ (skrátene THU).

Bolo množstvo číselných údajov limitujúcich :
a - plošné ukazovatele - zastavané plochy objektami, plochy komunikácií, odstavných stání, chodníkov, ihrísk, zelene
b - dĺžky rozvodov inžinierskych sietí- vodovodov, kanalizácie, plynovodov, teplovodov či elektrických káblov.
Všetkým spomínaným ukazovateľom dominoval ten najhlavnejší - „hustota obývania“. Bola stanovená na 400 obyvateľov na hektár. Síce „tvorca“ mal k dispozícii nástroje - 5 a 8 podlažné sekcie obytných domov, či vežový dom, ale pri takto požadovanej hustote si vieme predstaviť hmotovú kompozíciu a hlavne následné reakcie obyvateľov sídliska pri pohľadoch z okna do okna bytov.

Značné hustoty obývania logicky súviseli s vtedy novým zákonom o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu. Štát v záujme šetrenia PPF v istom období uprednostnil drahé (niekedy nezmyselné) veľkoplošné asanácie zanedbaných, ale mnohokrát vzácnych jadier miest. Ťažko sa nám preto pozerá, ako sa dnes s pôdou (dokonca najvyššej bonity) tak bezbreho šafári. Teda to naše - z extrému do extrému...

Koncepcia každého nového obytného súboru musela byť odsúhlasená príslušným odborom Ministerstva výstavby a techniky SSR. Vystrojení rolami výkresov s našimi návrhmi a tabuľkami s číslami spomínaných THU sme sa vo finálnej fáze projektu vypravili na tento náš riadiaci Olymp. Vždy sa potvrdilo to isté - ministerských úradníkov žiadna priestorová kompozícia, či iné naše pokusy o tvorbu takmer vôbec nezaujímali. Najdôležitejšie bolo porovnanie dosiahnutých ukazovateľov s číslami THU. Bez preukázateľného dodržania týchto limitov nebola šanca úspešne dokončiť projekt.

Z tejto širšej exkurzie sa vrátim k spomenutým problémom statickej dopravy na sídliskách. Samozrejme, že ku nim muselo dôjsť. Priamo súvisia s horeuvedenými ukazovateľmi a zdrojmi financovania týchto zariadení. Boli síce navrhnuté pre celkom progresívny stupeň motorizácie 1: 3,5 ( čo rodina-to auto), ale neboli všetky finančne kryté z rozpočtu sídliska. A tu je jadro problému.

Odpisujem z THU :
30 % odstavných plôch na teréne ( to sú tie, ktoré boli reálne vybudované ako pozemné parkoviská)
10 % garážovanie v suterénnych priestoroch obytných domov ( symbolická 1 garáž na celú sekciu, ktorú si i tak obsadil bytový podnik na svoje údržbárske účely)
20 % odstavných plôch pod a nad terénom 1 a 2 podlažné (to sú radové garáže, budované svojpomocne obyvateľmi sídliska)
40 % odstavných plôch vo viacpodlažných hromadných garážach.

Porovnaním týchto ukazovateľov s reálnym stavom je zrejmé, že na každom sídlisku chýbala v čase sťahovania prvých obyvateľov takmer polovica odstavných stojísk! Je to veľmi veľký počet. Nehovoriac o tom, že mnohé rodiny dnes vlastnia aj viacero automobilov. Pod tlakom obyvateľov sa počet stojísk postupne dodatočne vylepšoval z prostriedkov mesta, ale na úkor zelene. Okrem toho mnohé disponibilné plochy boli medzičasom zastavané developerskými objektami. Žiaľ aj také, kde mali stáť hromadné garáže. Našťastie zopár sa ich podarilo postaviť.

Žiada sa nájsť východisko z danej situácie.
Ja ho vidím jedine vo výstavbe chýbajúcich hromadných parkovacích garáží podľa aktuálnych potrieb obyvateľov sídliska. Samozrejme za pomoci od štátu, ktorý tento stav zapríčinil svojou vtedajšou štátnou bytovou politikou KBV. Ako z uvedených faktov vyplýva slovo komplexnosť je značne zavádzajúce. Ešte nám zostáva pár rokov na možnosť získať potrebné financie od Europskej únie.

K danému stavu sa dá nájsť analógia medzi štátnym programom zatepľovania budov, ktorý v súčasnosti úspešne prebieha. V minulosti stavebné objekty boli tiež stavané v súlade so štátom určenými ukazovateľmi, ktoré boli definované štátnou technickou normou (ČSN, STN) týkajúcou sa tepelných parametrov stavebných konštrukcií. Dnes sú tieto parametre podstatne prísnejšie a štát v súčinnosti s EU prispieva na zateplovanie budov.

Naše sídliská a zariadenia statickej dopravy v nich boli tiež budované v zmysle vtedy platných štátnych noriem a predpisov v duchu vtedajšej štátnej bytovej politiky. Štát sa vtedy zbavil priamej zodpovednosti sa nerealizovanie takmer polovice odstavných stání v hromadných garážach.
Štát preto musí byť nápomocný prostredníctvom samospráv z europskych fondov čo najskôr dobudovať tieto chýbajúce zariadenia statickej dopravy a cenovo dostupným spôsobom ich ponúknuť obyvateľom našich sídlisk pre pohodlnejší život. Nepremeškajme aj túto šancu.

Ing.arch. Jozef Frtús