Cena Oskára Čepana má tento rok dvoch víťazov

Cenu Oskára Čepana udeľovali v uplynulých rokoch iba jednému laureátovi. Tento ročník je výnimkou. Má dvoch víťazov.

„Porota sa rozhodla udeliť cenu obom umelcom jednomyseľne, po dlhých hodinách vášnivej debaty, aby tak zdôraznila rozmanitosť postupov a prístupov medzi finalistami. Porotu zaujalo napätie, ktoré vyvoláva kontrast medzi prácami Jána Zelinku a Radka Brousila, na pomedzí intuitívneho a konceptuálneho, súkromného a spoločného, konkrétneho a univerzálneho,“ informovala Ľubica Drangová z organizačného tímu COČ.

"Tá debata bola dlhá a vášnivá. „Jedna z najzásadnejších debát o umení, aké som kedy zažila,“ povedala kurátorka Tina Kukielski z New Yorku.

„Nie je to kompromis, ale konsenzus,“ je jedno z ďalších vyjadrení poroty. Konsenzus v tom, že rozhodnúť medzi Radkom Brousilom a Jánom Zelinkom bolo nemožné. Každý z nich reprezentuje svojím umeleckým programom celkom opačný pól.

Cena  oslavovala tento rok dvadsaťročné jubileum. A práve tento ročník sa stal dvomi laureátmi výnomočným. Cenu môžu získať podľa pravidiel mladí vizuálni umelci do 40 rokov. Nesie meno po jednej z najväčších osobností slovenskej vedy a kultúry 20. storočia. Patrí do medzinárodnej siete súťaží YVAA a na Slovensku ju realizuje Nadácia – Centrum pre súčasné umenie.

Laureáti dostanú možnosť realizovať samostatnú výstavu, finančnú odmenu 2600 eur a možnosť odísť na dvojmesačný pobyt do New Yorku, či Tokia.

Radek Brousil / prihláška na COČ 2015 / brousil.name
Umělecký program Radka Brousila lze vztáhnout k tvorbě volného okruhu mladších českých výtvarných umělců kladoucích důraz na reference k inherentním vlastnostem média fotografie. Naplňován je ve dvou směrech. V rámci prvního Brousil vychází z tradičnějšího přístupu k fotografii. Kupříkladu v autorské knize Asides (2013) laboroval se snímky stejných míst hornaté slovenské krajiny. Těžištěm těchto romantických fotografií ovšem byly relace, jež mezi nimi zakládaly změny v čase, pozici, výseči obrazového pole, či při použití odlišných kamer. Reflexe média vyvstávala nenápadně a jen pomalu přebírala otěže. Druhý směr reprezentují zátiší s technickým vybavením vlastního ateliéru (Studio Works, 2013–2014). Zde je reflexe fotografické práce explicitní. V obou případech Brousil zprostředkovává zkušenost s podmínkami, za kterých fotografie získává svou podobu a obsah. Soubor pro Cenu Oskára Čepana se ovšem odlišuje od všeho, co dosud dělal. Prvotním východiskem je sice opět reflexe fotografických postupů a techniky, tentokrát ovšem odvíjená až k problematice rasové nerovnosti člověka před aparátem. / Jiří Ptáček

Ján Zelinka / prihláška na COČ 2015 / janzelinka.com
V intenciách súčasného umenia Zelinka stavia svoj program na multimediálnom vyjadrení, avšak s výraznou tendenciou ku klasickému sochárskemu tvaru, i keď ho dosahuje netradičnými (a prekvapujúcimi) prostriedkami. Záujem o tému smrti vyplynul celkom prirodzene z jeho úvah nad etickými problémami (napr. klonovanie). Často užívaný tvorivý princíp apropriácie formuluje tak, aby pri týchto dielach nebolo možné hovoriť o citovom vydieraní. Zelinka rád experimentuje s výrazovými možnosťami rôznych materiálov. Zvlášť fascinujúce sú jeho staršie sochy z rašeliny, v ktorých funguje i mágia samotného materiálu, evokujúceho fenomén „bog people“ (ľudia doby železnej nájdení v rašeliniskách severozápadnej Európy). Súvis s motivikou smrti zaiste treba hľadať i v exaltovane expresívnych „Hlavách“ (2007–2012) modelovaných v betóne. Grotesknosť deformovaných hláv a teda narážka na rokokovú avantgardu Messerschmidtových charakterových štúdií z 18. storočia odľahčuje ťaživosť témy jemnou iróniou a posúva ju do čisto filozofickej roviny. Zelinka pripomína prirodzený sklon organickej hmoty k rozkladu, zároveň však použitím „brutálneho“ materiálu reflektuje jej vzdorovitú a permanentnú snahu po zotrvaní. Konfrontácia oboch fenoménov je pre autora príležitosťou k pôsobivému výtvarnému vyjadreniu zápasu tela a duše. / Jozef Ridilla