Vlakovať

Väčšina európskych, ale aj zámorských, miest je poznačená vývojovými tendenciami súčasnosti. Centrum mesta sa v dôsledku prílevu obrovského kapitálu stáva viac a viac elitárskym. Vznikajú rezidenčné projekty, ktoré sú dostupné minimálnemu počtu obyvateľov. Mesto sa segreguje. Ekonomicky homogénne štvrte podporujú kastovanie spoločnosti a miesta, na ktorých by mohlo dôjsť k interakcii rozličných povolaní, vrstiev, skupín miznú.

Na základe historického vývoja v centrách existujú územia, o ktoré nie je obzvlášť veľký záujem. Línia železnice, kedysi záležitosť periférie, sa rozširovaním zástavby dostala do širšieho centra všetkých veľkomiest súčasnosti. Cena myslenej zástavby by sa napriek tomu na takýchto plochách nedostala na hranicu širokej dostupnosti. Zároveň súčasná politika železničných spoločností vyspelých krajín, smeruje k presadzovaniu rýchlovlakov na úkor tých nočných. Objavuje sa veľké množstvo nevyužitých lôžkových vozňov, ktoré stoja opustené na koľajiskách.

Existujúca, no často opustená, železničná infraštruktúra v kontexte mesta a nevyužívané produkty vagónov sa preto pochopiteľne stali predmetmi premýšľania nad dostupným bývaním vo veľkom meste. S minimálnymi vstupnými nákladmi dokáže táto schéma zabezpečiť prístrešie tak ľuďom vo finančnej núdzi, ako aj záujemcom o alternatívny spôsob života.

Proces osídlenia vozňov je do značnej miery ponechaný na vôli a rozhodnutiach samotných obyvateľov. Záujemca si môže za veľmi rozumnú čiastku odkúpiť jedno či viacero kupé vo vozňoch, ktoré sú odstavené na nevyužívaných (slepých) koľajiskách v centrálnych oblastiach veľkých miest. Práve tu sa následne buduje komunita susedov, ktorí po istú dobu svojpomocne (resp. za pomoci ostatných) realizujú svoje bývanie. Spolupatričnosť a sociálna interakcia sú posilnené schémou, v ktorej je súkromné vlastníctvo redukované na priestor spálne. Zdieľanie hygienických zariadení, práčovne, kuchyne či obývačky, ktoré fungujú v rámci samostatných vozňov, je jednak katalyzátorom odstraňovania silnejúceho individualizmu a jednak ide o riešenie logické z technického hľadiska (zapojenie do sietí v mieste dlhšieho pobytu).

Vzniká malá komunita, akási pojazdná bytovka, nositeľka kultúry a aktivít jej “posádky”. Mobilita projektu, ako jedno z hlavných špecifík, vytvára potenciál sociálno-kultúrneho obohacovania tak mesta ako aj obyvateľov vlaku. Prostredníctvom rôznorodých funkcií radených v zostave (knižnica, prednášková miestnosť, kuchyňa a jedáleň), ktoré obhospodarujú užívatelia, sa v čase “kotvenia” nástupište stáva plnohodnotným verejným priestorom s mnohými kvalitami. Či už ide o workshopy, reštauračné služby, výstavy, prednášky o aktivitách komunity, dochádza tak k interakcii rôznych kultúr, generácií i povolaní, ktoré sú pre súčasné mestá tak vzácne.