Areál Ekoiuventy vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku

Konanie o vyhlásení areálu Ekoiuventy za národnú kultúrnu pamiatku iniciovali občianske združenia OZ Hrad-Slavín, OZ Mičurín spolu s hlavným mestom Bratislava a mestskou časťou Staré Mesto. Podnet podporili aj Spolok architektov Slovenska a Bratislavský samosprávny kraj. Pamiatkový úrad začal úspešné správne konanie o vyhlásení Domu mládeže s areálom za národnú kultúrnu pamiatku už vlani v druhej polovici septembra. 

Pamiatkový úrad  v rozhodnutí uvádza, že areál Domu mládeže je nositeľom súboru významných pamiatkových hodnôt ako celok, ale nositeľmi pamiatkových hodnôt sú aj jeho jednotlivé objekty, ktorých história a vznik spolu súvisia: „Budova je významnou stavbou architektúry socialistického realizmu 50. rokov 20. storočia na území Slovenska, je dokladom tejto etapy vývoja slovenskej architektúry. Jej hmota, pôdorys, fasády a základné dispozičné väzby sú zachované v autentickom, pôvodnom stave,". 

Z obsiahlej správy Pamiatkového úradu, kde okrem iného nájdete podrobne spracovanú históriu areálu a vyjadrenia k jednotlivým objektom vyberáme vyjadrenie k urbanistickej a hodnote areálu a hodnote autorstva architektonického diela areálu:

Urbanistická hodnota areálu

Hlavná budova stanice Mičurin, vybudovaná v rokoch 1952-56, ako aj neskoršie objekty areálu, sa nachádzajú na kopci nad Bratislavou, na rozhraní Mudroňovej a Búdkovej ulice, teda na území charakteristickom predovšetkým individuálnou výstavbou rodinných domov. Územie sa po urbanistickej stránke začalo intenzívnejšie formovať v medzivojnovom období. V okolí sú aj ďalšie architektonicky a urbanisticky (kompozične) dôležité dominanty, alebo areály, ktorých poloha a vzhľad sú v danom prostredí ustálené po niekoľko desaťročí, podobne ako je tomu u areálu Mičurincov. Svojou funkciou predurčujú územie pre dlhodobé využívanie verejnosťou. Stabilizácia a zachovanie takýchto tradičných verejných priestorov by mala byť jednou z najdôležitejších priorít rozvoja mesta aj v súčasnosti. Stanica Mičurin spadá do ochranného pásma národnej kultúrnej pamiatky - areálu pamätníka obetiam 2. svetovej vojny - Slavína - diela architekta Jána Svetlíka z rovnakého obdobia. Medzi Slavínom a stanicou sa však nachádza aj pomník obetiam prvej svetovej vojny, ďalšia národná kultúrna pamiatka, ktorá sa stala od svojho dokončenia v roku 1920 obľúbeným vyhliadkovým bodom tzv. Murmanskej výšiny. So stanicou a pomníkom susedí areál bratislavských vodární s vodojemom „Na Baránku“, dôležitou súčasťou súboru technických stavieb bratislavského vodovodu. Areál Mičurin so sadovníckou úpravou je napokon spolu s blízkym Horským parkom jedinou rozľahlejšiou zelenou zónou bratislavského Starého Mesta. Ako celok, postupne budovaný pre prácu s mládežou, je však hodnotný nielen pre širšie urbanistické súvislosti a bezprostrednú blízkosť významných kultúrnych pamiatok, ktoré celkom logicky dopĺňa.

Hodnota autorstva architektonického diela a areálu

Ďalším dôležitým kritériom posudzovania hodnôt architektonického diela je jeho autorstvo. Návrh stanice Mičurin vypracoval architekt Miloš Chorvát, rodák z Bratislavy, ktorý štúdium architektúry ukončil v roku 1951 na Akadémii výtvarných umení v Prahe, škole s históriou siahajúcou do 18. storočia. V prvej tretine 20. storočia boli rektormi pražskej AVU zakladateľské osobnosti českej modernej architektúry (Jan Kotera, Josef Gočár). Po štúdiách Chorvát nastúpil v Krajskom architektonickom ateliéri, kde ho, prirodzene, na začiatku päťdesiatych rokov, ovplyvnila dobová rétorika socialistického realizmu. V tomto duchu navrhol aj hlavnú budovu Mičurinského areálu, komponovanú ako symetrický objem antického chrámu, hoci už tu neváhal použiť zvlnený akustický podhľad stropu ako jednoznačné priklonenie sa k medzinárodnej moderne, ideovo blízke predovšetkým severskej architektúre a prácam fínskeho architekta Alvara Aalta. Objekt stanice Mičurin je tak zároveň jedným z prvých príkladov postupného oslabovania diktátu socialistického realizmu a opätovného návratu slovenskej architektonickej scény k medzinárodnému modernému hnutiu. Neskôr, v druhej polovici päťdesiatych rokov, keď vplyv socialistického realizmu v umení a architektúre oslabol pod vplyvom politických udalostí v Sovietskom zväze, Chorvát pracoval na ďalších svojich projektoch. Predovšetkým išlo o doplnenie skupiny Družstevných domov na Námestí SNP v Bratislave, kde pristúpil k úlohe s rešpektom ku trom starším objektom od Emila Belluša, uvedomujúc si váhu jeho zakladateľského diela na poli modernej architektúry na Slovensku. Napokon v projekte susedného Domu umenia (1958-66), koncipovaného na pôdoryse šesťuholníka, ktorým Chorvát vhodne uzavrel rad polyfunkčných domov, sa už jasne odráža smerovanie k znovuoživeniu tradície moderny a funkcionalizmu založenej na Slovensku pred druhou svetovou vojnou. To potvrdzuje aj Chorvátovo opätovné použitie zvlneného stropu v budove Domu umenia, ktoré je už, na rozdiel od Mičurinskej stanice, súčasťou komplexného poňatia architektúry v uvoľnenom modernistickom duchu. Niekde v tomto návrhu vrcholí Chorvátove zrenie reprezentujúce vývoj nejedného jeho generačného kolegu - od mladého absolventa architektúry vzdelávajúceho sa v povojnovom totalitnom režime - k tvorcovi, uvedomujúcemu si potenciál modernistickej tradície v Československu, ako aj šancu znovu ju rozvinúť aktuálnym spôsobom v jej pôvodnej kvalite, pravda v rámci limitov socialistického stavebníctva. Význam areálu Mičurinskej stanice ako architektovej rannej socialisticko - realistickej práce, od ktorej sa ďalšie formovanie Chorvátovho myslenia odvinulo, je teda v kontexte celého jeho diela dôležitý. Súčasne je relevatný aj vzhľadom na skúmanie tvorby ďalších architektov v päťdesiatych rokoch.

Celú správu pamiatkového úradu nájdete v prílohe nižšie: