Architekt na vidieku, alebo v centre diania?

Štefan Moravčík: Nerozprával by som hneď o architektúre, ale chcel by som sa spýtať, či sa dá žiť na vidieku človeku, ktorý sa živí duševnou prácou.

Norbert Šmondrk: Ja mám možnosť pri svojej práci striedať prostredia mesta a vidieka a práve vidiek je pre mňa miesto, kde môžem nad všetkým oveľa viac premýšľať ako v hektickej a dynamickej atmosfére mesta, kde sa orientujem skôr na výkon. Nad prácou, nad tým čo robím, upratať si hlavu a myšlienky. Vidiecke prostredie pôsobí na mňa meditatívnejšie, pravdivejšie a čistejšie, učiace pokore a sebareflexii. V lone prírody oveľa skôr a rýchlejšie zistíš, že nie si až taký dôležitý a tvoje rozhodnutia a individuálne chcenie je v podstate nepodstatné. Tu sa dá získať lepší pohľad na podstatu mandaly.

ŠM: Je to pre teba krátkodobá záležitosť žiť na vidieku, alebo istá forma udržateľnej alternatívy životného štýlu. Myslíš si, že aj všeobecnejšie je toto možnosť rehabilitácie bývania na vidieku, nielen na dedine, ale i na samote v riedkom lazníckom osídlení?

NŠ: Žijem týmto spôsobom života už veľmi dlho, skoro 20 rokov a nikdy to nebolo prostredie pre mňa celkom neznáme, pretože tu prežili život moji starí rodičia. Snažím sa byť len pokračovateľom myšlienky, základného kameňa ktorý tu položili. Ale nie som sám sám kto tu takto žije. Je tu okolo mňa i veľa známych, priateľov, ktorí viac či menej tiež žijú podobne. Sú to zväčša generační súputnici, ktorí sú možno už tak trochu unavení spôsobom a hodnotami života, ktoré sme si vyzvonili. Hľadajú kľud a regeneráciu v prostredí, ktoré je bližšie svojou atmosférou a nábojom prostrediu, v ktorom vyrástli. Návrat k spomienkam, hľadanie kvality života, ktorá v tej nemateriálnej oblasti je dnes podstatne nižšia ako v našej mladosti.

ŠM: Ja mám šťastie, že to o čom rozprávame poznám trochu presnejšie, dôvernejšie. V poslednom roku som navštívil Sklené v dvoch odborných porotách. To je asi aj určitá vizitka, že čo si tam urobil je zaujímavé a nenechalo to chladnú ani odbornú verejnosť. Hodnotila sa architektúra, ale aj urbanizmus, lebo na mieste je viacero objektov, ktoré vytvárajú určitú figúru. To nové je bezpochyby kvalitnou architektúrou. Ale architektúra môže vznikať viacerými spôsobmi, ako niečo dopredu precízne premyslené, komponované do konečného výsledku, alebo to, čo je prirodzené aj životu na vidieku - že výsledok formujú postupne určité procesy. Zdá sa mi, že dnešná podoba, ktorá je teraz oceňovaná, nevznikla ako dopredu daná superkompozícia, ale mala určitú genézu.

NŠ: Takto voľná krajina je trochu iná pre projektovanie, ako urbanizovaný priestor, ktorý vytvára určitú osnovu, ktorú musíš rešpektovať. Ľudia kedysi stavali na miestach, ktoré boli na to vhodné. My dnes staviame na miestach kde sme si my, alebo naši investori, kúpili pozemok. To je veľmi veľký rozdiel. Poznanie prostredia pri projektovaní vo voľnej krajine má zásadný vplyv na výsledok. Ak by si sa snažil vtlačiť pečať, ktorá nebude v harmónii s prostredím, určite to nedopadne úspešne. Akýkoľvek exces mimo funkčnej a prevádzkovej a uživateľskej logiky nemá šancu na prežitie. Vplyv klimatických podmienok, vetra, vody, slnka, snehu sú v tomto prostredí natoľko určujúce, že ak to nevnímaš a nerešpektuješ, život sa tu stane trápením a musíš dodatočne korigovať svoje pôvodné úvahy, meniť, prestavovať a dostavovať a niekedy aj búrať. Ďalším z faktorov, ktoré ovplyvňujú projektovanie a stavanie v takejto voľnej krajine horského charakteru, je samotná prevádzka a údržba nehnuteľností a jej okolia. Väčšina domov disponuje rozsiahlymi pozemkami, prípadne drobným chovom hospodárskych zvierat. Manipulácia ťažkou technikou, zásobovanie krmivom,  jeho skladovanie, bezpečný pohyb zvierat, atď. majú tiež podstatný vplyv na formovanie mikrourbanizmu sídla, tu u nás sa to volá „štál“. Ak to nevezmeš do úvahy, tvoj dvor bude plný koľají po traktore a hnoj na vlečke sa bude podielať na atmosfére nedeľného obedu a mnohé iné. Sklené samozrejme prešlo svojim vývojom a nebola to od začiatku superkompozícia, ale základný mikrourbanizmus sa nemenil.

ŠM: Musíš sa aj niečím živiť. Máš širší záber, okrem architektúry robíš design, voľnú tvorbu. Aký je režim práce na dvoch miestach pôsobenia? V Bratislave a na vidieku "pánubohu za chrbtom" niekde na Strednom Slovensku. Práca typického architekta prebieha predovšetkým v štandardizovanom prostredí kancelárie. Ráno sa zobudím, na určitú hodinu prídem do kancelárie, čakajú ma ľudia, robím s nimi, večer odídem, zoberiem deti zo škôlky domov. Ale ty si povedal, že dosť veľkú časť roka si niekde, kde ťa ani ten investor nenájde a pravdepodobne to má svoje špecifiká.

NŠ: Práca architekta nad zadaním, projektom má mnoho fáz. Fáza rozmýšľania, skicovania, modelovania a aj fáza výkonu - kancelárska za počítačom. Ja som generácia, ktorá ešte skicuje, robím modely a takto premýšľam nad zadaniami, už som sa nenaučil premýšľať v počítači. Mám výraznú potrebu pracovať rukami na modeloch, či už sú to prototypy designu, modely architektúry, o voľnej tvorbe nehovoriac. Tu na vidieku mám na to nielen veľmi vhodné prostredie ale i priestory. Aj preto pôsobím tu. Myslím že pre väčšinu architektov je práca a hobby jedno a to isté. Nevieme cviknúť o 16.00, pracujeme stále, aj keď nesedíme práve za počítačom. Vzdialenosti a počet miest pôsobenia nezohrávajú v tomto žiadnu úlohu. Byť architektom je v podstate istým spôsobom životný štýl.

ŠM: Architektúra je široký pojem, je otázka kde začína a kde končí. Môžeš robiť architektúru, urbanizmus, design, grafiku, módu... Ak by si vedel pár slovami ľuďom, ktorí ťa nepoznajú, povedať čo je to ten dizajn ktorý robíš a čo je voľná tvorba. Akú majú u Teba podobu.

NŠ: Nemá to žiadnu podobu vopred premysleného scénáru kooperácie jednotlivých častí môjho programu. Nechápem tieto kategórie ako špecifické a rozdielne. Rád veci vymýšľam, vytváram, či už sú to domy, šálky, stolíky, objekty. Uspokojuje ma to. Je pre mňa duševnou potravou niečo navrhnúť a realizovať, ak ma to zaujíma. Či už je to tá spomínaná šálka, alebo dom. Ale určite to poznáš, ak sa ti niečo podarí navrhnúť a si s tým do istej miery spokojný. Nie je veľa toho na svete čo ťa dokáže uspokojiť rovnako ako pohľad na to čo si vytvoril. Je mierka v tomto smere podstatná? Pre mňa nie.

ŠM: Zdá sa, že svoje vnútorné dôvody má aj to čo robíš, i to prečo to robíš. Prečo si išiel študovať školu architektonického zamerania a nie poľnohospodársku v Nitre? Prečo si po skončení školy nezostal iba pri povolaní architekta, navrhovaní budov, ale išiel si do značne širšieho záberu? Ako poznám kolegov, Ty patríš k tým, čo robia najširšie spektrum činností.

NŠ: Vyrastal som v prostredí, kde rodičia, predovšetkým otec, samozrejme s podporou mamy sa výrazne zaujímali o históriu a historickú architektúru. Chodili sme po kaštieľoch, zámkoch, hradoch, historických mestách, pamiatkach. Nadýchal som sa atmosféry pohľadu na domy. Nie iba v polohe uloženej kopy tehál chrániacej pred počasím. Rovnako ako domy ma v tomto období fascinovala aj práca môjho uja, insitného drevorezbára, takže som sa tiež ako chlapec dlhé roky venoval drevorezbe. Dlho som rozmýšľal, či architektúra či sochárina, ale keď raz postavíš dom, už ťa to nepustí. Práca architekta je samozrejme iná ako robiť design a sochy predovšetkým v procesnej náročnosti. Je tu zainteresovaných množstvo úradov, firiem, ľudí. Musíš rešpektovať veľa limitov, ktoré vytvárajú notovú osnovu tvojej práce. Ale čo je najdôležitejší a najzásadnejší rozdiel? Potrebuješ dobrého investora. Obraz môžeš namaľovať, sochu vymodelovať, design vyprodukovať aj sám. Aj ten najlepší architekt bez dobrého a osvieteného investora nemá šancu niečo dobré postaviť. Je otázkou, do akej miery stojí za dobrou architektúrou architekt a do akej miery dobrý investor.

ŠM: Robíme užité umenie pre niekoho iného. Maliarovi nič nebráni aby si kúpil plátno a niečo namaľoval, my si musíme nájsť toho „blázna“, ktorý zaplatí a postaví to, čo my nakreslíme. Typická úloha architekta je že pracuješ pre druhých. Ale je tu aj iná možnosť. Viem, že si skúsil aj sám ako investor realizovať stavby. Ako by si pre ostatných architektov zhodnotil túto skúsenosť - chytiť si možnosti aj do svojich rúk a nebyť závislým iba od iných.

NŠ: Neviem či by som to chcel poradiť ako model. Nie je mojím programom, ani cieľom byť investorom, alebo stavať iba domy za ktorými stojím ako investor. Život priniesol takúto situáciu. Na začiatku to bolo skôr z existenčného donútenia hľadania priestorov pre vlastnú prácu, že sme ako firma-ateliér potrebovali zabezpečiť si priestory. Potom sme modelovo aplikovali skúsenosť práce s finančnými prostriedkami a bankovými úvermi ďalej. V každom prípade je to zložitý a komplikovaný biznys a je treba naozaj povedať, že v mnohom našim investorom nezávidím. A ak by som mal poradiť? Treba robiť to čo ťa zaujíma. Ak rád cestuješ, cestuj. Ak rád chodíš na dovolenky, tak dovolenkuj. Ak máš rád víno, tak ho zbieraj a ochutnávaj. Ak chceš stavať domy tak ich stavaj.

ŠM: Veľmi sa mi páčilo čo si povedal, že aj dizajn, aj stavba, sú v konečnom výsledku autorskou výpoveďou a líšia sa iba mierkou. To znamená že dobrá vec môže byť aj malá aj veľká. Tvorivosť sa dá uplatniť bez ohľadu na rozsah zadania. Ak by sme to posudzovali z hľadiska formy, čo si myslíš, v čom je tvoja tvorba špecifická? Ani nie tak v čom sa odlišuješ od iných, ale skôr ide o vnútorné kritériá, vnútornú náplň. Čo si vždy hľadal, keď si sa o niečo snažil, čo Ťa potešilo a s čím si nespokojný.

NŠ: Nespokojnosť so samým sebou a s tým spojený určitý druh hľadania patrí k mojim základným vlastnostiam. Myslím si že pocit spokojnosti a kreatívnej činnosti nekooperujú. Mal som v živote určité obdobie kedy som sa odovzdal spokojnosti a spätne to hodnotím ako mŕtve a prázdne obdobie, musíš byť hladný aby si niečo robil. Ale rovnako ako sa neobhliadam za minulosťou, nechcem ani hodnotiť svoju prácu či je, alebo nie je špecifická. Mňa kreatívna práca v každom prípade napĺňa. To je to, čo je pre mňa podstatné. Každý z nás je so svojim JA a s tým čo vytvoril sám. Sprievodné javy, či sú príjemné, nepríjemné, pozitívne či negatívne, sú stále len sprievodnými javmi.

ŠM: Spomínal si že v Sklenom plánuješ realizovať (aj tam máš pre to priestorové podmienky), workshopy pre voľnú tvorbu. To znamená že by sa zišla skupina ľudí, ktorá by na mieste intenzívne pracovala. Spoločná práca by podnietila diskusie, polemiky a pravdepodobne aj zaujímavé výsledky.

NŠ: Áno. Projekt o ktorom hovoríš je živý, dlho odďaľujem jeho narodenie pre nedostatok času, ale moje odhodlanie graduje a budúci rok sa už naozaj chceme narodiť. Je to zatiaľ myšlienka, ktorá vo mne drieme ešte zo študentských čias, keď som s priateľmi, zväčša spolužiakmi, snívali o takomto projekte galérie v krajine. Vo mne tento sen zostal a nezabudol som naň. Nie je to ale zatiaľ pripravované a smerované kí tímovej činnosti. Bohužiaľ čas nám tento spôsob práce neumožňuje. Zatiaľ praje skôr individuálnym projektom voľbej tvorby v krajine vo forme galérie vo voľnej krajine. Veľmi sa na to teším.

ŠM: Rozprávame o konkrétnych veciach. Keď však čítam, alebo počúvam príbehy rôznych osobností, to je jedno či z architektúry, či z ostatných oblastí umenia, zaujímavé sú ich skúsenosti , ktoré môžu byť inšpiráciou aj dnes. Niečo stojí za námahu, niečomu sa vyplatí venovať. Niečo je mrhanie energiou a časom. Vedel by si povedať mladým architektom, ktorí teraz stoja na začiatku kariéry, na čo sa vykašľať a čomu sa venovať viac a s plným nasadením?

NŠ: Mám takú životnú skúsenosť. Veci ktoré ma zaujímali a ktoré som chcel robiť a napĺňali ma neboli až tak honorované, ale robil som ich vďačne a rád. Veci, ktoré ma nezaujímali z pohľadu naplnenia, boli honorované oveľa lepšie ale robil som ich, pretože nie som askét. Ťažké je násť vybalancovanie materiálneho a duševného pohľadu na prácu, života a vôbec toho čo robíš. Myslím že je dôležité, aby ťa na jednej strane materiálno nepohltilo natoľko, že sa staneš jeho otrokom, na druhej strane je dobré aby si nespadol do bezuchej prezentácie hĺbky svojich nerealizovaných myšlienok. Je dôležité a nesmierne ťažké nájsť správny pomer, udržať sa na lane a nespadnúť ani na jednu zo strán ak si chceš zachovať slobodu i možnosti.

ŠM: Ešte by som sa vrátil k domu v Sklenom. Už sme hovorili, že hlavný objekt v Sklenom má racionálnu formu. Dvojpodlažný kubus. Obdĺžnikový, racionálny. Jednotlivé priestory až matematicky radené tak, ako sú výplne otvorov. Odjakživa si vedel že objekt bude vyzerať takto a že aj vnútorná náplň bude tá, ktorá je teraz? Alebo sa to postupne vyvíjalo aj z hľadiska náplne aj z hľadiska formy?

NŠ: Mám rád a snažím sa navrhovať domy, ktoré sú v rámci možností a ich prvotnej funkcie hmotovo i dispozične natoľko flexibilné, že dokážu bez podstatných zásahov absorbovať aj taký zásah do života, akou je zmena funkčnej náplne. Tak som uvažoval aj od začiatku pri navrhovaní tohto objektu. Jeho forma i základné dispozičné riešenie sa nemenilo. Objekt bol navrhnutý a aj slúžil niekoľko rokov ako maštaľ pre chov koní. Následne implantovaním jednotlivých interiérových prvkov a doplnením niektorých fragmentov dispozície prešiel funkčnou zmenou a dnes je užívaný ako rodinný dom s ateliérom. Zajtra tu možno príde niekto, kto tu bude chcieť zrealizovať penzión, alebo byty a opäť to bude podľa mňa bez problémov. Bez zásadných stavebnotechnických úprav a vysokých investičných nákladov. Je pre mňa dôležité pristupovať k projektom s preferenciou jednoduchých riešení nielen v architektonickom výraze, ale čo je pre život domu dôležité i v konštrukčno – stavebnom a dispozičnom riešení. Architekt má komplexne a vo vzájomnom vzťahu riešiť formálny výraz, dispozično - prevádzkové vzťahy a konštrukčno - technické riešenie. Tieto by mali navzájom logicky, racionálne, účelne a pravdivo komunikovať. Umožňuje to domu absorbovať aktualizáciu požiadaviek uživateľa, či ich úpnú zmenu a využitie. Myslím že to zvyšuje hodnotu domu v každom zmysle slova.

ŠM: Sú tu aj historické paralely. Napríklad stredoveký dom s mashausom, kde voľakedy chodievali kone, nosili sa sudy s vínom a vzadu boli hospodárske prístavby a maštale. Teraz takýto dom v centre mesta, je galériou, bankou, alebo má úplne inú, súdobú fumkciu. Možno že práve to je vizitkou dobrej architektúry. Keď nie je účelovo monofunkčná, ale je schopná reagovať na zmeny. My nevieme presne predikovať budúcnosť, aj keby sme boli akokoľvek talentovaní. V Sklennom som zažil ešte jedno príjemné prekvapenie. Išiel som tam s tým, že si chcem pozrieť zaujímavy dom. Prekvapila ma však jedna budova s ktorou som nepočítal. A to chliev, maštaľ so senníkom, ktorú pokladám za mimoriadne dobrú, modernú a použijem aj prívlastok organickú architektúru. Hoci tam nie sú žiadne krivky. Pri navrhovaní boli nejaké architektonické ambície, alebo výsledok je procesom toho, že sa štandartným spôsobom robila utilitárna stavba, ale niekto mal predsa určitú gramotnosť pri jej navrhovaní?

NŠ: Neviem si predstaviť že by architekt robil niečo a nemal stále prítomné svoje profesionálne povedomie. Keď robíš chliev, tiež sa ho v rámci možností snažíš urobiť dobre a rozmýšľaš nad tým že ako. Dosky z miestnej píly natreté starým olejom pozbíjané na mieste, ktoré chráni celý areál pred prevládajúcimi vetrami, závejmi, vytvárajúc kopírujúci svažitý terén. Rozpočet takmer nič, realizácia svojpomocou. Je dobre keď nemáš k dispozícii neobmedzene vysoký rozpočet, núti ťa to k striedmosti, ktorá sa dnes vytratila z nášho života.

ŠM: Ľuďom, ktorí sa venujú podobným činnostiam, sú podobne založení, berú to vážne a ide to z ich vnútra, netreba nič vysvetľovať. Vidia to rovnako, cítia to rovnako, aj keď formy možných výpovedí nemajú hranice. Architektúra je zaujímavá tým, že absolútne súdy a absolútne pravdy nemajú trvalú platnosť. Možnosti sú nevyčerpateľné. Vždy je čo tvoriť a objavovať. Diverzita možností pre tvorbu je chvalabohu nekonečná. Treba byť pravdivý, umelá manipulácia sa vypomstí.

S Norbertom Šmondrkom sa rozprával Štefan Moravčík.