Príbeh pamätníka generála M. R. Štefánika v Bratislave

Prof. Ing. arch. Bohumil Kováč, PhD. mapuje pohnutý osud ikonického sochárskeho monumentu uplatňujúceho sa v obraze nášho hlavného mesta:

Milan Rastislav Štefánik 

patrí nesporne k najvýznamnejším osobnostiam slovenských dejín. Preto po  jeho smrti boli na jeho počesť a pamiatku odhaľované sochy a pamätné  tabule, vydávané knihy, pamätné mince, poštové známky. Takúto úctu mu  ale preukazovala len demokratická spoločnosť. Pre totalitný socialisticko-komunistický režim nebol osobou vhodnou oslavovania, keďže bol  odporcom boľševizmu. Ale aj vojnovému Slovenskému štátu na ňom vadilo  spojenie s Československom. A tak najmä v období po 1950 si to odnieslo  všetko, čo malo pripomínať jeho pamiatku. Našej generácii školy jeho  meno a zásluhy veľmi nepripomínali a nebyť roku 1968, keď spoločnosť  najmä na Slovensku sa chcela vrátiť k jeho ideám a znovu sa usporiadala  púť na Bradlo, asi by sme sa o ňom dozvedeli len útržkovite. Nielen život  a dielo (najmä politické) Štefánika boli plné príbehov, osobitný príbeh zažil  aj jeho ústredný pamätník v Bratislave. 

Skôr ako sa k tomuto príbehu dostaneme, pár slov o M. R. Štefánikovi, rodákovi z rodiny evanjelického farára Pavla v Košariskách, kde sa 21.7.1880 narodil. Jeho matka Albertína, za slobodna Jurenková, sa narodila v Turej Lúke v rovnakom dome ako neskôr významný architekt D.S.Jurkovič. Tu už od detstva prichádzal do kontaktu s Hurbanovskými ideami a rodilo sa jeho národné povedomie, ktoré nikdy neopustil.

Postavou nižšiemu M. R. Štefánikovi sa ale rodný kraj postupne stával malým, rodila sa osobnosť svetového formátu. Už výpočet škôl o tom svedčí – stredná v Prešporku na evanjelickom lýceu, pokračoval v Šoproni a maturoval v Sarvaši. Vysokú školu začal na stavebnom odbore ČVUT Praha, ale práve pražské prostredie ho zlanárilo na osudovú profesionálnu dráhu, keď prestúpil na Karlovu univerzitu kde študoval matematiku a hvezdárstvo. Potom študoval v Zürichu a Ženeve, tu obhájil dizertačnú prácu a v r. 1904 sa stal doktorom vied. V Prahe sa angažoval v Spolku slovenských akademikov a podporoval myšlienky T.G.Masaryka. Vo svojej vedeckej dráhe pokračoval v Paríži a pracoval v hvezdárni v Meundone.

V tomto období je známy jeho pobyt na Mt. Blancu za účelom pozorovania Slnka a Marsu. V r. 1912 získal aj francúzske občianstvo. To mu ešte viac otvorilo dvere do sveta, svoje pozorovania uskutočňoval v podstate po celej zemeguli – Rusku, Turkestane, Španielsku, Maroku, Brazílii, Ekvádore, Tahiti... 34-ročný obdržal francúzsky Rad rytiera čestnej légie ako prejav svojich vedeckých zásluh a občianskych postojov. Počas 1. svetovej vojny vstúpil do francúzskej armády a ako pilot bol ťažko zranený, zachraňoval ho legendárny letec kpt. Louis Paulhan, spolu s bratmi Wrightovcami jeden z priekopníkov letectva a hydroplánov.

V čase vojny Štefánik nadviazal kontakty s predstaviteľmi českého odboja Masarykom a Benešom s cieľom aby v povojnovom usporiadaní Česi a Slováci žili v jednom štáte. Bol spoluzakladateľom Československej národnej rady a Československých légií. Práve toto spojenie s légiami bolo dôležité, podieľal sa na organizácii náboru dobrovoľníkov a to aj v USA, kde pre vec Československa získal aj F.D.Roosewelta. Légie zohrali vo vojne významnú úlohu a M.R.Štefánikovi bola prepožičaná hodnosť francúzskeho brigádneho generála. Svojou činnosťou významne ovplyvnil mapu povojnového usporiadania Európy a najmä prispel k vytvoreniu slobodnej Československej republiky, predovšetkým diplomatickým pôsobením vo Francúzsku a Taliansku.

Do dejín Európy sa tak zapísal ako skutočný  Európan a to je aj jeho odkaz pre nás v súčasnosti. Stal sa ministrom vojny  v prvej československej vláde a rozhodol sa, že ako letec sa do novej vlasti  vráti z Talianska lietadlom. Jeho stroj Caproni ale tesne pred pristátím na  letisku Vajnory za dodnes neobjasnených okolností 4.mája 1919 havaroval.  Na mieste katastrofy mu D.S.Jurkovič postavil pamätník a bol aj  významným spoluorganizátorom jeho pohrebu v Košariskách a na Bradle,  kde mu inštaloval najskôr dočasnú a neskôr mohylu ako ju poznáme dnes. Je zaujímavé, že Štefánik, ktorý plánoval že sa ožení v júni 1919 s talianskou  markízou Guilianou Benzoni, predtým požiadal Jurkoviča, aby bol  architektom jeho rodinného domu. Napokon mu architekt postavil domov  večný...

Otázka ústredného pamätníka MRŠ sa otvorila už tesne po jeho smrti. Milan Hodža v novinách Slovenská vlasť (orgán Slovenskej roľníckej jednoty) uviedol požiadavku – postavme Štefánikovi pomník v Bratislave. A v tom istom článku mu predurčil aj miesto pri Redute.

Dlho sa ale nič nedialo a až v roku 1928, pri 10. výročí ČSR, sa táto otázka pamätníka nanovo otvorila. Na rozdiel od Bradla, kde Jurkovič dosiahol aby sa otázka mohyly neriešila súťažou, bola na postavenie pamätníka v Bratislave vyhlásená architektonicko-sochárska súťaž. Tu začal príbeh pamätníka a jeho sôch. Paralelne sa však rozbehol aj príbeh miesta, príbeh zmenšenín sôch generála aj leva, podľa ktorých bolo dielo ako ho poznáme dnes v komplexe Eurovea, vytvorené.

Príbeh miesta

Pre pamätník bolo vybrané miesto na trojuholníkovom námestí pri  Redute, ktoré sa smerom k Dunaju rozširuje a otvára tak priehľad na druhú  stranu rieky. Petržalka a Dunaj nie sú pre pamätník bezvýznamné, naopak  sú súčasťou jeho základnej filozofie. 

 Na mieste budúceho pamätníka pôvodne stála jazdecká socha Márie  Terézie od významného bratislavského sochára Jána Fadrusza. Miesto  sochy bolo na mieste tzv. korunovačného pahorka, posledná korunovácia  tu prebehla v r.1830. Pahorok bol odstránený v r.1870, miesto ostalo voľné  a volalo po naplnení. Slávnostného odhalenia v r. 1897 sa zúčastnil aj cisár  František Jozef. Vznikom Československej republiky sa objavila kritika diela,  napr. kunsthistorik František Žákavec, ktorý bol neskôr aj v porote na  pamätník Štefánika, označil Fadruszove dielo za „umelecky prostredné a okázalé maďarskej divadelnosti“. Musíme konštatovať, že takéto  vyjadrenia ktoré znevažovali umeleckú úroveň diela, boli účelové a mali  prispieť k spoločenskej akceptácii jeho odstránenia. Ako plynul čas  a dejinné zvraty, podobný osud čakal napokon aj Štefánika.  

V roku 1921 bola socha M. Terézie barbarským spôsobom legionármi (štefánikovskými...) za tichej asistencie polície v podstate ilegálne  demolovaná, snáď ako reakcia na snahu posledného rakúskeho cisára  a uhorského kráľa Karola IV. na obnovenie Rakúsko-Uhorska. K odstráneniu  pamätníka nepriamo prispel aj M. Hodža v už spomínaných novinách  Slovenská vlasť 23.mája 1919. Tu v rámci výzvy k výstavbe pamätníka  mu vybral aj miesto slovami : „Áno, áno, kráľovná Mária Terézia, ty odstúpiš,  prichodí ktosi ktorý je väčší ako ty, tvoji predchodcovia a potomci“. Ruiny  pamätníka sa minuli na iné diela1). 

Zmenil sa aj obraz námestia. V čase odhalenia sochy panovníčky bola v jej  tesnej blízkosti sýpka. Architektonická hodnota námestia stúpla, keď bola  v r.1919 na mieste sýpky dostavaná budova Reduty budapeštianskych  staviteľov a architektov Dezidera Jakaba a Marcela Komora.  

Miesto po demolovanej soche M.Terézie zívalo prázdnotou a volalo po  naplnení. Maďarská komunita v Bratislave presadzovala, aby sa na uvoľnenom  mieste postavil aspoň hudobný pavilón, objavili sa aj prvé názory  o prinavrátenie sochy v podobe Pomníka zjednotenia, ktorý navrhoval najväčší  český secesný sochár Ladislav Šaloun. Akademie výtvarných umění ho ale  zamietla. Významný kunsthistorik František Žákavec bol stúpencom názoru, že je  to najlepšie miesto pre pamätník Štefánika – „víťaza“, ktorého osobnosť  pozdvihol ako „legendárnu a epického národného hrdinu“. 

Ako sa menili časy, menil sa aj názov námestia – Korunovačné námestie,  od 1931 Námestie 28. októbra, v 1939 vznikom Slovenského štátu Námestie 14.  marca a od roku 1940 to bolo Námestie Jozefa Budaya (podpredseda HSĽS), po  2. sv. vojne od 1945 Rooseweltove námestie (a na ňom paradoxne dom ZČSSP)  a nakoniec od 1972 Námestie Ľudovíta Štúra. 

Poloha na námestí 28. októbra spĺňala všetky predpoklady pre  umiestnenie pamätníka, ktorý nemal byť venovaný len osobnosti M. R. Štefánika,  ale mal byť aj symbolom československej štátnosti a demokracie mladej  republiky, o čo sa zaslúžili aj legionári na čele so Štefánikom. Toto miesto umožňovalo koncipovať pamätník, ktorý by sa prihováral aj náprotivnému brehu  a teda bol by vnímateľný aj z druhej strany rieky. V roku 1930 sa tu realizoval  objekt prístaviska Propeller, takže bol predpoklad vnímania diela aj z rieky. Autor  stavby Emil Belluš veľmi citlivo umiestnil stavbu nie na os priestoru, ale v línii so  stavebnou čiarou Berlinky na Mostovej aby tak umožnil nerušené vnímanie  budúceho diela.  

Všetky zmeny na námestí sledoval jeden nemý svedok – pamätník  sochárovi Jánovi Fadruzsovi od Johanna Pflieglera z r.1911. Najskôr sa díval na  vlastnú jazdeckú sochu M.Terézie, potom na jej likvidáciu, potom upieral zrak do  prázdneho priestoru aby neskôr videl maketu 1:1 a následne od 1938 kompletný  pamätník M.R.Štefánika. Potom videl postupne jeho likvidáciu- najskôr leva  s pylónom a v 1954 aj odstránenie sochy generála. Napokon v 1959 bol do  depozitu prevezený aj sám Fadrusz...takže inštaláciu sochy Štúrovcov od  sochára T. Bártfaya a architekta I. Salaya v 1972 už „nevidel“.  

Od úmrtia M.R.Štefánika ale už uplynulo niekoľko rokov a iniciatíva 

postaviť pamätník akoby stratila na sile. Keď sa ale blížilo 10. výročie vzniku ČSR,  otázka pamätníka sa stala opäť aktuálnou.  

Dve súťaže - 1927 a 1928

Nečudo že pamätník gen. Štefánika mal byť umiestnený práve na  námestí 28. októbra, aj ako znak náhrady symbolu monarchie symbolom,  ktorým sa nový štát tiež chcel prezentovať. Práve Žákavec poukázal na  skutočnosť, že vzhľadom na tvar a polohu námestia bude otázka návrhu  pamätníka aj problémom architektonickým a nielen sochárskym, čo sa aj  neskôr potvrdilo. Dodajme, že nielen architektonickým, ale aj  urbanistickým. 

Anonymná súťaž vyhlásená v r. 1927 nepriniesla z pohľadu vypisovateľa  uspokojivé výsledky, neudelili prvú cenu. Do súťaže prišlo 16 návrhov, súťaže  sa zúčastnil aj D. Jurkovič so sochárom Otakarom Španielom a to dvomi  návrhmi Štefánika v generálskej uniforme. Návrh získal II.cenu, rovnako ako  návrh sochára Rudolfa Březu s architektom Čeněkom Vořechom. Sochár  Frico Motoška s architektami Aloisom Balánom a Jiřím Grossmannom (autori  Umeleckej besedy, polikliniky Bezručova, rektorátu STU), získali III.cenu.  Do tohto kola súťaže svoj návrh poslal aj Emil Belluš. 

Bola vyhlásená druhá užšia honorovaná súťaž, do ktorej boli pozvaní  prví traja a ďalší traja umelci – Bohumil Kafka, Vojtech Ihrinský a Jozef  Pospíšil. V 18-člennej porote, ktorú viedol Fedor Houdek, boli o.i. architekt  J.Gočár a sochár Fr. Úprka.

Prvé miesto získal jednoznačne návrh Košariská A a druhé miesto návrh Košariská B. Oba predložili sochár Bohumil Kafka2),  maliar Jaroslav Jareš3) a architekt Kamil Roškot4) (neskôr funkciu architekta  pamätníka prebral Vojtěch Śebor). Výsledky boli symbolicky oznámené  v deň desiateho výročia republiky 28.októbta 1928.

Porota vyzdvihla, že  „socha merítkom, postojom k rieke vyjadruje aj odhodlanie obrániť štát pred nepriateľmi a to aj pri pohľade zo Sadu Palackého“ (dnes J.Kráľa). Kafka Štefánika osobne poznal od r. 1905 z mekky umelcov Paríža ako aj  z Prahy. Poznal tak dokonale aj jeho fyziognómiu, mimiku, gestá ale aj  osobnosť. K dispozícii bola aj posmrtná maska Štefánika. 

Víťazný mal štyri pylóny ako symboly Čiech, Moravy a Sliezska, Slovenska  a Podkarpatskej Rusi, každý s levom ako symbolom légií, Štefánik odetý do leteckej kombinézy (Kafka pracoval v ateliéri aj s verziou v uniforme). Návrh  „Košariská B“ bol inej koncepcie, Štefánik v generálskej uniforme.  

Dôvodom pre uplatnenie leteckej kombinézy bol fakt, že generál nosil  uniformu francúzsku, keďže v tom ešte čsl. armáda nemala uniformy ušité...Ale  pod touto leteckou kombinézou Kafka obliekol Štefánika – súdiac podľa  odznakov na golieroch uniformy pod leteckým plášťom – ako ministra vojny do  uniformy československej. 

Vybraný návrh so štyrmi pylónmi a levmi dívajúcimi sa cez Dunaj bol podrobený kritike. Časť bratislavských umeleckých kruhov mu vyčítala, že vytvára optickú bariéru v pohľadoch z mesta, politikom vadili vycerené zuby  levov smerom k hraniciam susedného štátu – Rakúska, kde sa už prejavoval  nacizmus. Slovenskí nacionalisti videli v levoch české symboly. Niektorí  považovali dielo za plagiátorstvo, keď ho prirovnávali ku Konskej bráne v Magdeburgu a Levej bráne v Darmstadte v Nemecku.

Podobných príkladov vzťahu pylón – socha však nájdeme v dejinách umenia desiatky.  Na doriešenie návrhu vznikol Výbor pre postavenie pamätníka generála  Štefánika, ktorý vyzval víťaza k dokončeniu a precizovaniu súťažného návrhu za  súčinnosti poradného zboru, v ktorom boli niektorí členovia poroty. 

V r.1931 Kafka na základe pripomienok predložil variant s jedným 27m  vysokým pylónom a s levom vysokým 4m, dlhým 5m a širokým 2,3m chrániacim prednou labou štátny znak. V popredí stála na podstavci vysokom 3,5m socha  generála v leteckej kombinéze vysoká 7,4m. Hranaté tvary podstavcov dávali celému dielu modernistický vzhľad, ktorý bol v kontraste s historizujúcimi fasádami Reduty, Berlinky či Lafranconiho paláca. Lev bol pôvodne orientovaný pohľadom  na Dunaj, ale z politických dôvodov bol o 90 stupňov otočený smerom na východ...(na  boľševika?).

Proporcie sôch a svetlosť pylónov mali robiť pamätník výborne  viditeľným aj z druhej strany Dunaja zo Sadu Palackého (dnes J. Kráľa), čo sa mu stalo zrejme aj osudným. Keď Hitler v 1938 navštívil anektovanú Petržalku a díval sa  na Bratislavu, údajne na margo sochy povedal, že generál môže ostať ale  „mačka musí zmiznúť“. Lev ale v žiadnom prípade tu ako protiváha ku Slovákovi  Štefánikovi nevystupuje ako symbol Česka aby to bolo „československé“. Sám  Kafka uviedol, že to by musel mať dva chvosty, vyplazený jazyk, korunu na hlave a byť vztýčený.

Lev v spojení so štátnym znakom je tu symbolom légií ktoré Štefánik  spoluzakladal a ktoré mali veľký význam na vzniku republiky. Súčasne ho  predstavuje ako pokojného, ale pripraveného zasiahnuť ako ochranca republiky,  ktorú symbolizuje jej znak.  

Interpretácia leteckej kombinézy je spájaná s posledným ošatením, ktoré mal na  sebe. Mnohým táto kombinéza vadí a považujú ju za nedôstojnú diplomata... Ale  toto nie je osobná socha Štefánika, ale aj symbol republiky ako to uviedla porota vo  svojom výroku. Iné riešenie asi nebolo možné, keďže Štefánik v podstate nosil už len  francúzsku uniformu a čiapku... Mnohí v kombinéze vidia Štefánika naposledy živého  pred nástupom do lietadla, tak to uviedol aj sám autor sochy. Pre nás sa ale ponúka  aj iná interpretácia. Že ide o Štefánika stále živého, ktorý nezahynul. Ako napísala  o soche jeho ctiteľka Luise Weiss 5), ktorá ho ako žena požiadala aj o ruku : „videli ho  znova pred sebou tak, ako ho vídali toľkokrát“.

Zvitok v jeho ruke znamená dobrú správu pre Slovensko o jeho budúcnosti. Pylón  súčasne rieši aj známy problém orientácie sôch, kam majú byť obrátené tvárou  a kam chrbtom. Štefánik je síce chrbtom k mestu, čo ale eliminuje pylón s bočným profilom leva, ale díva sa do veľkého šíreho priestoru cez rieku do Európy a snáď aj  smerom k svojej milej markíze Benzoni v Taliansku. Otvorenosť priestoru pred  pamätníkom je podstatnou črtou jeho filozofie, ktorú rešpektoval aj E. Belluš keď svoj  objekt Propellera neumiestnil lákavo na os priestoru, ale asymetricky, aby sa  pripravovaná socha generála nedívala do jeho stavby, ale do diaľav. 

Na realizácii konečného návrhu s Kafkom spolupracoval architekt Vojtěch  Šebor 6), ktorý v tom čase ako viacerí českí architekti pôsobil v Bratislave a mohol byť  s dielom v neustálom kontakte.  

Realizácia diela 

Sochári pri zhotovovaní monumetálnych diel pracujú prirodzene najskôr so  zmenšeninami, začnú škicami na papieri a tzv. desatinkami v hline. Kafka tvoril dielo  v Prahe, k vytvoreniu monumentálneho diela si musel vybudovať nový ateliér,  koľajisko na prísun materiálu a odvoz diela... Tu najskôr vyhotovil zo sochárskej hliny  tretinové sochy. Z hľadiska autorského to sú v podstate tie pravé diela a výsledok je  „len“ ich následnou zväčšenou kópiou. Tretinková socha generála bola vysoká 2,4m  a z jej sadrovej formy boli vyhotovené sadrové formy a z nich hneď dva bronzové odliatky (ktoré inak nie sú pre vynášanie zväčšeniny potrebné, stačí sadrový model). Ako sa neskôr ukázalo, našťastie tak majster urobil a mali tieto bronzové z dnešného  pohľadu zmenšeniny mali svoj vlastný príbeh. 

Prvý tretinkový bronzový odliatok Štefánika bol odvezený v r.1933 do Paríža na  výstavu „Československé monumentálne umenie“. Dielo odkúpila francúzska vláda  a bolo umiestnené v záhrade Jardin des Touleries s tým, že potom bude socha  inštalovaná na pripravovanom Štefánikovom námestí v štvrti Parc Princess, dnes Place du Général - Stefanik v Paríži. 

Cez vojnu boli ale mnohé diela v chvate pred Nemcami uložené do depozitu, aby Štefánik napokon skončil vo francúzskom Paulhane. Tam mali bronzovú sochu  revolucionára, tú ale Nemci zrekvirovali a mestu ostal prázdny piedestál. Po vojne  starosta požiadal vládu o pridelenie dákej sochy zo štátneho depozitára, vláda  vyhovela a poskytla sochu „neznámeho letca“ (čo by sa asi nestalo ak by ho Kafka vytvoril v uniforme francúzskeho generála).

Tak aj sochu roky volali, kým zahraničný novinár J.Harris v r.1984 nezverejnil jej  fotografiu. Na to zareagoval pilot čsl. letky v Británii M. Mečíř, a exilové vedenie  Čsl. légií sa postaralo, aby sa v r. 1989 vykonalo odhalenie sochy už ako generála  M.R.Štefánika a doplnila sa tabuľa s informáciami o Štefánikovi. Až vtedy si  obyvatelia mesta uvedomili koho sochu majú, a vznikla aj družba medzi Brezovou,  Košariskami a Paulhanom.  

Druhý tretinkový bronzový odliatok Štefánika sa uchovával v depozite  Národnej galérie v Prahe a neskôr v múzeu B.Kafku na hrade Pecka pri Novej  Pake, odkiaľ bol v roku 1994 prevezený na Petřín pred Štefánikovu hvezdáreň.  Odhalenia sa zúčastnil aj prezident V.Havel, zástupcovia vlády SR a Nadácie  M.R.Štefánika.

Z týchto zmenšením teda Kafka so spolupracovníkmi odvodzovali proporcie  do konečnej veľkosti v hlinenom prevedení, aby sa následne vyhotovila sadrová  forma pre odlievanie z bronzu. Nejedná sa ale o bronzový kompakt, ale o dielce  bronzového plechu ktoré boli spájané šróbovaním a spoje boli upravované.  

Na overenie účinkov diela na námestí pred Redutou postavili v r. 1935  maketu pomníka v mierke 1:1. Vtedy viac ako dvadsať bratislavských  architektov podpísalo protest, voči mierke a aj kontrastu s historizujúcimi  fasádami budov námestia. A mnohým (v tichosti) stále vadilo, že autormi sú  Česi. A vadil aj lev...

Iné miesto ale mesto vtedy nemalo. S výstavbou pamätníka  sa začalo v 1937 a ukončený bol v 1938, tesne pred rozpadom republiky keď už  Slovensko vyhlásilo autonómiu. Tak aj vyzeral akt odhalenia, žiadna veľká  sláva...Zachovala sa ale zvuková nahrávka z aktu odhalenia, ktorý opísal  spisovateľ Laco Novomeský 8). A napokon sa súsošie nedočkalo ani dlhého  života, ale svoj význam ako gesto republiky a jej demokracie predsa len, aj keď  nakrátko, naplnilo.  

 Aj lev mal svoju menšiu tretinkovú verziu. Jej bronzový odliatok bol zhotovený v roku 1936 a bol uložený v depozitároch. V roku 1989 bol umiestnený na  vnútornom nádvorí Strahovského kláštora na Hradčanoch a v roku 2022 bol  premiestený do záhrady Petschkovej vily, ktorá je sídlom Múzea literatúry. Lev je  tu umiestnený tvárou k objektu a nie do záhrady.

Postupné odstraňovanie diela 1939 - 1954  

V čase silnejúceho nacionalizmu na Slovensku sa dielo nestretávalo len  s pochopením, dokonca kriticky sa vyjadril aj Ľudovít Fulla, ktorý ho označil za zlý  pomník. V tom období všetko české bolo zrazu zlé a ozývali sa výkriky typu Česi peši  do Prahy. Architekt Šebor tiež zo Slovenska odišiel. Kritik Jozef Cincík v r. 1939 (lit.5)  konštatuje totožnosť témy, architektonickú koncepciu a kompozíciu s pamätníkom  talianskeho letca Francesco Baraccu (zahynul 1918) od Domenica Rambelli v Lugo,  odhaleného v r. 1936. Tiež je tu pylón a pred ním socha letca podobných proporcií  v kombinéze a okuliarmi na čele. 

Pri konečnej úprave a redukcii k jednému pylónu sa nevylučuje, že Kafka  sa dal inšpirovať, treba ale vziať v úvahu že obe diela vznikali súbežne  a podobným postupom súťažami v 1928.

Kafkova úprava od štyroch pylónov  k jednému sa ale rozhodne nedá zaradiť do „výtvarníckej ponášky alebo ešte  niečoho horšieho“, ako dielo zhadzoval Cincík. Kritike vadil samozrejme najmä  lev, nesprávne interpretovaný ako symbol českého, dokonca sa týčiaci najvyššie,  keď sa prirovnával „k symbolu sily nehodný skromnosti Štefánika“. Vadila tiež  funkcionalistická abstraktnosť strohých podstavcov v priestore až na jednu budovu vymedzenom historizujúcimi architektúrami. V porovnávaní sa  poukazovalo, že pylón v Lugo má aj symbolický význam, keď pripomína  aerodynamiku krídla lietadla. Pamätník v Lugo stojí dodnes na svojom mieste. 

Ako riešenie navrhoval Cincík jediné: „pamätník treba odstrániť... pre jeho  žalostnú hodnotu, myšlienkovú rozbitosť, výtvarno-formálnu suchopárnosť  a prázdnotu“. Postavil sa proti korektúram diela (lev, znak) a žiadal pamätník  úplne nový (lit.6). Naopak skupina okolo časopisu Elán (Ján Smrek) dielo  schvaľovala. Sám Kafka sa ponúkol na autorskú korektúru diela, keďže štátny  znak prestal byť aktuálny. Ponuka nebola prijatá.  

Lev 

Nové politické pomery v roku 1939 spôsobili, že  najskôr bol odstránený lev. Keďže sa to odohralo po návšteve Hitlera v Petržalke 25.10.1938, popud na likvidáciu leva sa pripisuje aj nadbiehaniu slovenskej vlády Nemecku.

Tak začalo mať súsošie dva samostatné príbehy. Leva našťastie relatívne šetrne v roku 1940 demontovala armáda, k šetrnosti napomohol aj fakt, že kusy z ktorých bol odliaty neboli zvárané ale zoskrutkované a styky zabrúsené. Zásluhy na tom si pripisuje neskorší profesor SVŠT Š. Lukačovič, ktorý v tom čase slúžil ako absolvent vysokej školy v armáde Slovenského štátu.

Roky sa potom tieto fragmenty potulovali po rôznych miestach mesta – až do  roku 1987, keď nekompletnú a vážne poškodenú plastiku objavili v areáli hradu  Devín. V tom čase v ZSSR prebiehala Gorbačovova „perestrojka“ a naše politické  špičky aj pod tlakom verejnosti začali vnímať fakt, že zrod Československa bol rok  1918, ale stále nevnímali antiboľševika Štefánika.

Pri príležitosti 70. výročia vzniku  štátu bol 24.10.1988 pred Harmincovou budovou Slovenského národného múzea odhalený Pamätník československej štátnosti. Išlo o 15 m vysoký pylón, na ktorom  bol čelne, teda tak ako to pôvodne zamýšľal aj Kafka, umiestnený zreštaurovaný  originál leva o váhe 5 900kg z pôvodného súsošia. Bolo zrejme kladne prijaté  politrukmi v komisii, ktorá takéto dielo musela odsúhlasiť, že lev sa díva s vycerenými zubami na západ.

Autorom architektonického riešenia bol Ivan Salay a sochu  reštauroval ak. soch. prof. Jozef Porubovič. Tu bol pod označením „socha na pilieri“  za roku 1990 lev vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku č. MK SR-3420/1990-32  ako pomník československej štátnosti a tu vydržal až do roku 2008, keď sa stal  súčasťou koncepcie znovupostavenia Štefánikovho pamätníka. Na mieste pred  múzeom pylón na krátku dobu ostal bez leva.  

V r.2009 bol nájdený originál interiérovej sochy T.G.Masaryka v životnej  veľkosti ktorú vytvoril Ladislav Šaloun, inštalovaná bola jej kópia. Zásluhy na jej  objavení má člen Nadácie MRŠ a vtedajší námestník primátora Štefan Holčík,  ktorý sa výrazne angažoval aj na znovupostavení súsošia generála s levom.  Treba však kriticky poznamenať, že interiérová socha osoby v životnej veľkosti  v exteriéri nemá správne proporcie voči fasáde múzea a námestíčku. V každom  prípade po odhalení pamätníka Masaryka ostal lev voľný k dispozícii... 

Pylón 

Vráťme sa ešte o desaťročia späť. Po odstránení leva z pylónu sa  krátky čas nad Štefánikovou sochou týčil prázdny pylón. Boli plány umiestniť na  ňom orlicu, ministerstvo školstva dokonca vypísalo súbeh na úpravu ukončenia  pylónu. Proti tomu sa Kafka ako autor ozval a súhlasil aby sa zmena udiala len  v otázke štátneho znaku, keďže Československo zaniklo. Ale už v roku 1940 vláda  V.Tuku rozhodla o odstránení pylóna. Tak sa ale aj stalo, že zrazu ostal Štefánik  obrátený chrbtom k mestu. V r. 1943 D. Jurkovič (je otázne či verejne) vypracoval  návrh na znovupostavenie pylónu, síce bez leva ale s interpretáciou štátneho znaku Československa tak, ako ho mal aj na svojej vile na Lermontovovej ulici (ktorý musel za Slovenského štátu prekryť pieskovou omietkou). Vyjadril sa, že „tak  káže dejinná spravodlivosť“ 9). 

Generál

Socha generála stála takto na svojom mieste až do roku 1954. Vtedy ju v noci 31.marca rovnako brutálne ako predtým M. Teréziu zlikvidovali, pri búraní odlomili hlavu a až po znovupostavení sochy pri Eurovea sa v roku 2014 našla tvárová časť sochy.

Likvidácia sochy prebehla v utajení a nie sú z nej k dispozícii žiadne fotografie. Zbytky vysokokvalitného bronzu boli prevezené do šrotu v Prahe, kde si ich vyzdvihol sochár Vincent Makovický a vytvoril z nich (podľa A.Trizuljaka) dva pamätníky J.A. Komenského – jeden v Uherskom Brode pred múzeom J.A. Komenského (1956) a druhý v Naardene v Holandsku, ako dar Československa mestu kde je Komenský pochovaný (1957).

Priestor námestia, volajúci po veľkom diele, tak ostal prázdny až do roku 1973, kedy tu bolo odhalené súsošie Štúrovcov od Tibora Bártfaya, architektom je Ivan Salay. Tri pylóny na ktorých je súsošie upevnené akoby boli vzdialenou pripomienkou pylónov pri Štefánikovi alebo prútov svornosti. Hlavná postava – Ľ.Štúr, sa aj tu díva do priestoru cez rieku. Preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu...dalo by sa povedať. Štúr tu nie je osamotený najmä z dôvodu, aby aj od mesta mal pamätník svoje čelo, je komponovaný do všetkých strán.

Znovupostavenie pamätníka pred novým SND po 1989 

Po r. 1989 sa začali úvahy o postavení pamätníka M.R.Štefánika  v Bratislave, od r. 1993 v hlavnom meste nového štátu. Otvoril sa ale aj názor ako za Slovenského štátu, že by to mala byť úplne nová socha slovenského  autora...Keďže bol ale k dispozícii zachovalý lev a dva originály tretiniek postavy  generála, favoritom sa stala myšlienka znovupostavenia súsošia Štefánika  s levom.

Túto koncepciu zastávala aj v roku 1992 založená Nadácia  M. R. Štefánika na čele s prof. Jánom Fuskom, Štefanom Holčíkom, Pavlom  a Ivanom Šestákovcami a ďalšími (dnes je na jej čele bývalý dekan FChPT  D. Bakoš), ktorá si znovupostavenie pamätníka (ale aj mohylu na Bradle) vzala za  jednu zo svojich základných úloh.

Keďže námestie pred Redutou bolo obsadené  Štúrovcami (hoci sám Bártfay sa premiestneniu nebránil), ako vhodné miesto sa  ukazovalo rodiace sa námestie pred novým Slovenským národným divadlom.  Táto poloha poskytla rovnaké filozofické priestorové východiská ako pôvodná pri  Redute. Aby stál rovnako blízko nábrežia a miesto aby poskytovalo aj dostatok  priestoru pre zhromaždenia.  

Ale diskutovalo sa aj o iných miestach, napr. pred prezidentským palácom,  národným múzeom alebo na Námestí Slobody v polohe po Gottwaldovi – v zásade išlo o nepochopenie myšlienky diela, ktoré vnímateľné cez hranice  a rieku malo byť symbolom myšlienok slobody a demokracie. Problém uzatvorilo  uznesenie Mestského zastupiteľstva v roku 2003, ktoré po dohode s vlastníkom  pozemkov Ballymore Eurovea a.s. potvrdilo polohu pred SND a podobu  pamätníka ako kópiu pôvodného. Prezident republiky R. Schuster 4. mája 2004  poklepkal základný kameň pamätníka a bola podpísaná jeho Zakladacia listina.  Tak dostala myšlienka znovupostavenia pamätníka zelenú. 

Nadácia postupne získala prostriedky a ako generálny investor sa pustila do výroby kópie sôch pamätníka. Lev bol k už k dispozícii, ale ostával  generál. Keďže bola k dispozícii jeho tretinová podoba na Petříne, odobrala sa z nej  mäkká silikónová forma, z ktorej sa vytvoril tretinkový sadrový odliatok vo výške  2,48m. Z neho sa pomocou pantografu10) nastaveného na zväčšenie 3,14x prenášali  jednotlivé body do výslednej veľkosti sochy.  

Zaujímavá bola technológia „výroby“. Na nosnú konštrukciu sa  upevnilo polystyrénové jadro na ktoré sa nanášala hlina a tvarovala sa pomocou  pantografu. Tieto práce trvali pol roka a dokončené boli v máji 2006. Celý čas sa  musela udržiavať hlina na soche vlhká, aby sa dala opracovávať (v menších  prípadoch sa dnes používa aj plastelína).

Pri dotváraní detailov sa použili aj  fotografie originálu sochy z Kafkovho archívu. Keď bola hlinená forma sochy hotová, zložitou technológiou bol z nej vytvorený sadrový odliatok ako „kopyto“  pre odliatie z bronzu.

Práce na tretinke a výslednom hlinenom vyhotovení  uskutočňovali sochári Gotthard a Jan Jandovci, na technologicky náročné  vyhotovenie sadrového odliatku sa podujal ak. sochár Peter Valach. 

Vo verejnom obstarávaní na vyhotovenie bronzového odliatku získala túto  zákazku v hodnote 6,65 mil. Sk firma DSB Blansko. Odlievanie prebehlo z 26 častí  ktoré sa potom zvárali11). Po patinovaní bola v januári 2008 socha generála  prevezená do Bratislavy. Tak sa vytvorili predpoklady, aby Štefánikov pamätník  bol odhalený v máji 2009, teda pri príležitosti 90. výročia od jeho tragickej smrti. 

Sochy boli k dispozícii, ale mesto prekvapujúco znovuotvorilo otázku  umiestnenia a ponúklo polohy na Pribinovej v osi pohľadu na hrad alebo za  práve budovou SND. Jeho autori sa ale prihovorili, aby socha stála pred  divadlom, v jeho osi. Táto poloha jediná kopírovala vzťah sochy a rieky aký mala  pred Redutou. Súhlasil aj investor Eurovey, realizáciu získal Doprastav a.s. 

Architekt Pavol Kopačka vypracoval projekt, pričom maximálne rešpektoval  pôvodnú Šeborovu architektúru pamätníka a jej priestorové vzťahy. Zhodné  materiálové riešenie divadla a fasád nákupného centra s pamätníkom prispieva k ich vizuálnemu spojeniu. 

V hmotnom a farebnom kontraste sú základné geometrické tvary podstavcov  a realizmus plastík.

Súsošie pre svoju váhu stojí na základových stenách  podzemných garáží a preto zhromažďovací priestor architekt rozšíril o plytké  schody k Dunaju a získal tak zhromažďovaciu plochu pre 400 ľudí. Podstavec  pod sochou vysokou 7,4m a vážiacou 6 ton je 3,44m vysoký.

Pôvodne 27m vysoký  pylón pod levom spred Reduty bol na základe požiadavky  investora Ballymore Eurovea značne znížený a mierne boli z tohto dôvodu  upravené aj odstupy podstavca sochy a pylónu. V ňom je uložená medená  schránka so zakladacou listinou, zoznam členov Správnej rady Nadácie MRŠ,  mince SR z roku 2009 ako aj projektová dokumentácia a dokumentácia o stavbe  na CD nosičoch. Oproti originálu sú na zadnej strane pylóna – smerom k divadlu – osadené bronzové tabule s textom Pittsburskej dohody a s informáciami o  pamätníku a o prispievateľoch jeho znovupostavenia12). 

Slávnostného odhalenia sa pamätník dočkal 4. mája 2009 o 14.30 hodine za  účasti politických špičiek13). Odvtedy sa každoročne jubileá narodenia a úmrtia  M.R.Štefánika ale aj vzniku I.ČSR pripomínajú v tomto priestranstve pod  pamätníkom. Práce na pamätníku ale prebiehali aj po otvorení – pri reklamácii  obkladu pylóna sa „potichu“ pristúpilo k jeho navýšeniu na terajších 21,6 m, stále  je to však cca o 6m menej ako bol originál14).

Ešte nemusí byť príbehu koniec 

Je ale otázka či sa tým príbeh bratislavského pamätníka ukončil. Mestské  zastupiteľstvo totiž schválilo zmenu územného plánu, v rámci ktorej sú spojené dva brehy Dunaja peším mostom práve v osi SND a pamätníka. Mostom vysokým tak aby popod neho preplávali všetky lode a vyúsťujúcim priamo „pod  nos“ generála...

Ten by sa tak rozpore s pôvodnou filozofiou nedíval do  otvoreného priestoru ale do mosta a aj jeho vnímanie z náprotivnej strany (už aj  vďaka nižšiemu pylónu o 6m) sa stane obmedzeným.

Preto Nadácia MRŠ návrh  takéhoto umiestnenia dôrazne pripomienkovala a rokovala s magistrátom. Je  zjavné, ako sa to prejavilo aj počas presadzovania znovupostavenia  pamätníka, že stále nie všetci pochopili o akú výpoveď pamätníku ide. Snáď  autori pešieho mosta nájdu vo vzťahu k pamätníku v sebe takú pokoru, akú  prejavil velikán Belluš pri umiestnení objektu Propeller.  

Autor článku: prof. Ing. arch. Bohumil Kováč, PhD.

Poznámky 

1) zo vzácneho bieleho carrarského mramoru vznikli napr. od sochára A.Rigeleho oltár v Ohradách,  busty A.Hlinku od Fr. Štefunka, M.Tyrša od J.Pospíšila alebo Fr. Palackého od L.Šalouna,  mramorové stĺpiky a kováčske mreže ohrady tu ostali ako súčasť parčíka T.G.Masaryka až do roku  1937, potom boli prevezené k Dómu sv. Martina odkiaľ definitívne zmizli pri výstavbe mosta SNP... 

2) Bohumil Kafka bol už známym monumentalistom a profesorom na Akadémii výtvarných umení  v Prahe. Spolupracoval napr. na soche sv. Václava na Václavskom námestí s J. V. Myslbekom,  ktorého bol žiakom. S ďalším svojim učiteľom St. Suchardom spolupracoval na monumentálnej  soche Palackého. Jeho najznámejším dielom sa stala jedna z najväčších jazdeckých sôch na  svete – socha Jana Žižku v Prahe na Vítkove, ktorú začal ešte v r.1931, cez vojnu stihol urobiť jej  sadrový model ale z obavy pre Nemcami bol v r. 1942 rozrezaný a schovávaný na viacerých  miestach, odhalená bola až v r. 1953...a medzitým vzniká bratislavská monumentálna socha  Štefánika 

3) Jaroslav Antonín Jareš (1886 -1967), akademický maliar, študoval aj architektúru, bol  spoluzakladateľom Umeleckej besedy Slovenskej a bol scénografom v SND, pracoval na nových  symboloch mladej republiky, jeho návrh Československej (dnes českej) štátnej vlajky je podobný  konečnému od Jaroslava Kursu  

4) Kamil Roškot patrí k najvýznamnejším osobnostiam českej architektonickej moderny, je o.i.  autorom výstavných pavilónov Československa na svetovej výstave v Chicagu 1933 a New Yorku  1939; na Labe je niekoľko jeho plavebných komôr, je autorom hrobky českých kráľov v krypte katedrály sv. Víta na Pražskom hrade  

5) Luise Weiss (1893 – 1983), bola vplyvnou osobnosťou francúzskeho aj medzinárodného verejného 

života, skúsenosti, ktoré nadobudla v poľných nemocniciach počas prvej svetovej vojny, ju veľmi  ovplyvnili. Celý svoj život zasvätila boju za mier, spočiatku svojou prácou vo viacerých novinách a  neskôr zasadzovaním sa za volebné práva žien. Bola presvedčená o tom, že udelenie volebného  práva ženám by pomohlo predísť druhej svetovej vojne, ktorej hrozba pretrvávala. Počas 2. sv.  vojny pomohla zachrániť tisícky židovských detí pred nacistami a pridala sa k francúzskemu hnutiu  odporu. Po vojne presadzovala myšlienku Európy ako protipólu superveľmocí vedúcich studenú  vojnu. V roku 1979 bola vo veku 86 rokov zvolená do Európskeho parlamentu a na jeho  otváracom zasadnutí predniesla inauguračný prejav. V roku 1971 vytvorila Fondation Louise Weiss  – nadáciu, ktorá každoročne udeľuje cenu osobe alebo inštitúcii, ktorá najviac prispela k pokroku  v oblasti „vedy o mieri; medzi nositeľmi tejto ceny je aj Václav Have 

6) Vojtěch Šebor (1890-1968), ktorý v tom čase ako viacerí českí architekti pôsobil v Bratislave a mohol  byť s dielom v neustálom kontakte; je autorom známej kubistickej budovy oproti Centrálu na  Trnavskom Mýte, vysielača rozhlasu nad Banskou Bystricou, Štátnej ľudovej školy  v Martine, Mestského úradu na Mierovom námestí v Trenčíne a iné 

7) nie je to ale jediná socha Štefánika vo Francúzsku. Kópia znopustavenej sochy sochára J. Pospíšila  a architekta E.Belluša z r. 1927 v Brezne je od r. 1999 v meste Meudon, kde už Štefánik v miestnej  hvezdárni aj pôsobil. 

8) Laco Novomeský v príhovore „Pri pomníku známeho vojaka“ uviedol: Každý si môže Štefánika  prisvojiť...konzervatívec i pokrokár, veriaci i bezbožník, šovinista i protinacinalista, čechoslovák  i separatista – keď pri dobrej vôli spočinie na vonkajšom vzhľade jeho činov a na literách jeho slov.  Štefánikova pestrá životná činnosť sa odohrávala v období takých premenlivých udalostí vojnových  rokov, že každému sa môže z tých zovnútorností jeho počinov a výrokov ujsť štefánikovská pečiatka pod tú svoju pravdičku. Každý má možnosť vidieť z inej strany sochu Pravdy štefánikovstva, stojí na  takom mieste....Slovenského patriota zavrhuje Francúz Štefánik, odrodilého svetoobčana jeho  národné povedomie. Nacionálny egocentrizmus popiera jeho svetovosť, proti svetáckosti polemizuje  jeho horúci vzťah k Slovensku. Čechoslováctvu odporuje jeho dôraz na svojráze a odlišnosti Slovákov  a Čechov, slovenskému čechofobskému separatizmu zasa prízvuk, ktorý kládol na osudovú  spolupatričnosť oboch národov. Reakčnú regresívnosť pranieruje jeho pokrokárstvo, zasmušilých  pokrokárov zasa jeho konzervatívnosť. Katolíckej neznášanlivosti môže prekážať jeho protestantstvo,  evanjelickú úzkoprsosť popiera tým, že prvý začal styky nového štátu s Vatikánom. A tak ďalej a tak  ďalej! Zdá sa, že Štefánikova veľkosť spočíva v syntéze rozporných zjavov nášho národného  spoločenstva. Tá mu dala vyrásť do tých rozmerov, v akých stojí medzi nami. Skôr mu však umožnila  vytvoriť okolnosti, aby sme my vôbec mohli stáť a on taký medzi nami. Táto vlastnosť je najviac  hodna pozornosti a nasledovania. Lebo nezabudnime, že Štefánik bok prvý a jediný Slovák, ktorý  slovenské národné usilovanie priviedol k prvému veľkolepému úspechu. A to je dôvod, aby sa jeho  koncepcia skúmala, zvažovala a aj nasledovala ! 

9) Jurkovič si vzťah s antiboľševikom Štefánikom odniesol o.i. tak, že v čase normalizácie Cenu Dušana  Jurkoviča premenovali na Cenu Zväzu slovenských architektov, paradoxne v tom čase odhalili jeho  sochu na nábreží od Snopeka a Svetlíka 

10) keďže pôvodný pantograf sa nezachoval, poskytla rodina sochára A.Trizujlaka pantograf z jeho  pozostalosti, paradoxne zrejme ním Trizuljak vynášal aj vrcholovú sochu sovietskeho vojaka  červenoarmejca na Slavíne, dnes je uložený v Technickom múzeu v Bratislave 

11) socha je dutá ale má podľa statických potrieb (aby sa sama nezbortila) rôznu hrúbku stien od 6 mm  po 2 cm, statické hodnotenie sa realizovalo vtedy ojedinelou počítačovou statickou vizualizáciou na  Brnenskej technike (pozri obr.č. 46) 

12) boli nimi Vláda SR, mesto, Doprastav a.s., Byllymore Eurovea, ministerstvá kultúry a obrany, Metrostav  Praha, Nadácia Železiarní Podbrezová, DSB Euro Blansko ale aj mnohé organizácie a jednotlivci 13) premiér Fico, Nadácia MRŠ, zástupcovia mesta a diplomatických zborov Francúzska, Česka,  Talianska, legionárov... prezident Gašparovič sa podujatia nezúčastnil...deň predtým bol vo Veľkom  evanjelickom kostole na Panenskej ul. usporiadaný kultúrny program s vystúpeniami L.Chudíka,  B.Turzonovovej, zborového spevu a organovej hudby 

14) pre úplnosť – 75 cm vysoká zmenšenina sochy generála sa nachádza aj na nádvorí Múzea  M.R.Štefánika v Košariskách, pre porovnanie – najväčšou sochou M.R.Štefánika bola bez podstavca  9m vysoká odhalená v r.1940 v Považskej Bystrici, vytesal ju z kameňa Vojtech P. Ihrinský, aj táto  socha bola odstránená v 1955. Najstarším z troch pamätníkov, ktoré prečkali všetky režimy, je  kubistický pamätník v Myjave z r. 1921 od architekta Č. Vořecha a sochára R. Březu, teda od  autorov, ktorí v bratislavskej súťaži získali II.cenu; ďalšie dva sú v Predmieri od P. Bána z 1930  (paradoxne bol vážne poškodený pádom lipy počas víchrice 8.6.1998, pamätník je Národnou  kultúrnou pamiatkou), tretí v Záriečí od R. Hlavicu z 1935.

ZDROJE: 

Literatúra 

(1) Fuska, Ján. a kol.: Pamätník Milana Rastislava Štefánika v Bratislave – Vznik  a znovupostavenie, vyd. Elán Bratislava 2010, ISBN 978-80-85331-61-5 

(2) Lukačovič, Štefan : Der Kater Muss weg ! In: Odborné a spoločenské kontakty s Emilom Bellušom, Projekt RSA č. 6/1999 

(3) Readakčná rada: Pomník generála Štefánika v Bratislavě, Volné směry, 26, 1928 – 29  (4) Žákavec, F.: Kafkův návrh pomníku generála Štefánika v Bratislavě. Umění 2, 1929 (5) Cincík, J. : Pomníky dvoch letcov, Slovenské pohľady 1/1939 

(6) Cincík, J. : Pomník a zlý kabát, Slovenské pohľady 4/1939 

(7) Kováč, B.: Príbeh pamätníka generála M.R.Štefánika v Bratislave, In: Spektrum STU 2024-2025,  1-2 dejiny 

Obrázky 

 Titulný list : foto Adam Kováč 

0) portrét MRŠ : https://sk.wikipedia.org/wiki/Milan_Rastislav_%C5%A0tef%C3%A1nik 

1) posledná rozlúčka : https://tfsimon.com/stefanik-note.htm 

2) Námestie so sochou M. Terézie : https://sk.pinterest.com/pin/859695016353973906/ 

3) tri busty : https://bratislavskerozky.sk/druhy-zivot-susosia-marie-terezie/ 

4) námestie 28. októbra:  

https://www.facebook.com/StaraBratislavaNaFotografiach/photos/d41d8cd9/309950549092696/ 5) námestie a nábrežie: https://www.facebook.com/groups/starabratislava/posts/1326400785847015/ 6) pamätník Pfeiglera : https://www.citylife.sk/vystava/jan-fadrusz,  

7) návrhy D.Jurkoviča : Bořutová - Debnárová, D. : Dušan Samo Jurkovič – osobnosť a dielo, Pallas 1993,  ISBN 80-7095-017-X, str. 144 

8) Kafka – výrez z fotografie https://www.webumenia.sk/en/dielo/SVK:SNG.UP-DK_3935 

Jareš – www.wikipédia 

Roškot – https://cs.wikipedia.org/wiki/Kamil_Ro%C5%A1kot 

 Šebor - https://www.register-architektury.sk/sk/architekti/sebor-vojtech

9) In: Žákavec, F.: Kafkův návrh pomníku generála Štefánika v Bratislavě. Umění 2, 1929, str. 235 

10) https://collections.vam.ac.uk/item/O1308223/photograph-kafka-bohumil/ 

11) In: Žákavec, F.: Kafkův návrh pomníku generála Štefánika v Bratislavě. Umění 2, 1929, str. 237 

12) Konská brána Magdeburg: https://wildeast.blog/en/magdeburg-modernism/ 

13) Levia brána Darmstadt: https://23quer.com/2023/08/03/die-niesenden-igel-der-rosenhohe-lowenhochsitz/ 14) Dve tvárové časti: Archív Nadácie M.R.Štefánika,  

15) https://www.webumenia.sk/en/dielo/SVK:SNG.UP-DK_3931, detail  

16) https://www.gravon.cz/samolepky-na-auto/samolepka-cesky-lev-znak/ 

17) https://www.webumenia.sk/en/dielo/SVK:SNG.UP-DK_3933, UP-DK 3932  

18) www.googlestreets, stéla lit.č.1á 

19) V.Havel pri soche : zdroj lit. č. (1) 

20) https://mapy.com/sk/zakladni?source=base&id=2211150&x=14.3975246&y=50.0813868&z=17 

21) https://www.krajan.sk/krajan.php?id_krajan=4828 

22) lit.č. 1., str. 107 a str. 109 

23) maketa (atrapa) pamätníka 1:1: Archív Nadácie M.R.Štefánika 

24) lit. č. 1., str. 105 

25) https://www.webumenia.sk/en/dielo/SVK:SNG.UP-DK_3931 

26) https://sk.wikipedia.org/wiki/Pam%C3%A1tn%C3%ADk_n%C3%A1rodn%C3%ADho_p%C3%ADsemnictv%C3%AD#/ media/S%C3%BAbor:Le%C3%B3n_con_escudo_Praga.jpg 

27) https://www.culturenet.cz/prace/pamatnik-narodniho-pisemnictvi-muzeum-literatury-konkurz-produkcni-vystav/ 28) lit. č.5, str. 17 

29) lit. č.5, str. 18 

30) lit. č.5, str. 19 

31) https://www.facebook.com/photo/?fbid=1779433172144419&set=a.285288018225616 

32) Bořutová - Debnárová, D. : Dušan Samo Jurkovič – osobnosť a dielo, Pallas 1993, ISBN 80-7095-017-X, str. 163 33) Archív Nadácie M.R. Štefánika 

34) https://www.bratislavskenoviny.sk/aktuality/stare-mesto/66685-foto-nechyba-vam-nieco-na-tomto-zabere-z namestia-ludovita-stura-v-roku-1972 

35) https://mapy.com/sk/zakladni?source=base&id=2265417&gallery=1&x=17.6449114&y=49.0274471&z=17 36) https://lutherus.sk/spomienka-na-jana-amosa-komenskeho/ 

37) archív autora 

38) zákres autora do podkladov https://mapy.tuzvo.sk/hofm/ a https://www.google.com/maps/ 

39) Archív Nadácie M.R. Štefánika 

40) Archív Nadácie M.R. Štefánika 

41) Archív Nadácie M.R. Štefánika 

42) Archív Nadácie M.R. Štefánika 

43) Archív Nadácie M.R. Štefánika 

44) Archív Nadácie M.R. Štefánika 

45) foto autor 

46) foto autor 

47) foto autor, fotomontáž zmeny výšky – autor 

48) https://cs.wikipedia.org/wiki/Soubor:MR_Stefanik_by_Hugo_Boettinger_Paris_1905.jpg 

49) filatelistická zbierka autora 

50) https://ba.foxy.sk/displayimage.php?album=12&pid=355 

51) https://www.mosr.sk/51213-sk/slovensko-a-cesko-planuju-este-intenzivnejsiu-spolupracu-v-oblasti-obrany-prvym krokom-je-ceske-velenie-v-ramci-efp-na-slovensku/#gallery-17 

52) foto autor 

53) https://www.webumenia.sk/en/dielo/SVK:SNG.UP-DK_3934 

Autorom fotografií z roku 1938 č. 15, 17, 25 a 53 je Viliam Malík, ide o reprodukcie z fondu Slovenskej národnej galérie v Bratislave, zverejnenie na základe povolenia č. 4720.