Igor Faško - Flow of life

Pokiaľ na recentné práce Igora Faška nahliadneme vo vývojových súvislostiach, nemožno poprieť, že to, čo vzbudzuje zrejme najsilnejší dojem, je autorovo dosiahnutie vyššieho stupňa maliarskej slobody a citeľné umocnenie suverenity, s ktorou zaobchádza so svojimi obvyklými výrazovými prostriedkami. Na rozdiel od mnohých predchádzajúcich diel sa ústredné série z posledných rokov plne oslobodzujú od potreby akejkoľvek racionalizujúcej interpretácie a namiesto toho sa zameriavajú na procesuálne konštruovanie tokov farebných línii a ich vzájomných priestorových vzťahov, ktoré je jedným z najvýraznejších momentov, ku ktorým Faško vo svojej tvorbe zatiaľ dospel. Toto široké spektrum obrazových variácií, cielene založených na kombinácií prvkov systematickosti a spontaneity, tak v niekoľkých prípadoch dosahuje takmer univerzálne umelecké kvality, ktoré viac než s konkrétnymi intelektuálnymi podnetmi či vizuálnymi inšpiráciami, súvisia so všeobecnou vývojovou kontinuitou umenia, plynúcou nezávisle na optike a výkladových vzorcoch bezprostrednej súčasnosti.

Lujza Kotočová

Labyrinty a siete Igora Faška alebo Ornament a Siegfried Kracauer

Znak je definovaný funkciou nahrádzania. Či už ikonické alebo konvenčné znaky referujú o niečom zo skutočnosti, nahrádzajú to niečo. Výtvarné umenie skutočnosť označuje znakmi, ktoré majú nejaký faktický význam, ale (a to je podstatné) prinášajú zo sebou i nový, druhý, umelecký význam: zmysel. Fľaša samozrejme „znamená“ v rovine faktického významu nádobu na skladovanie tekutiny, ale v určitom kontexte môže vytvárať zmysel smädu, alkoholika či dekoračného pozadia. Štvorec je štvorec, ale môže byť i väzením. Podstatným je, že znak je vymedzený inými znakmi. Označovať znamená uvádzať do pohybu komunikačný systém označovania. A systém umeleckého diela je pohyblivý sám o sebe. Jednotlivé prvky diela až po úroveň znakov sú na sebe navzájom závislé, existujú len a výlučne v hre vzájomného odkazovania a vymedzovania sa. Význam znaku je teda pohyblivý a obraz je v prípade výtvarného diela plynúcim znakom za každej situácie pri jeho prezentácii.
Zaujímavá je v podstate len jedna z možných aplikácií takýchto teórií na umeleckú tvorbu - ale samozrejme nedáva odpoveď, tú musia vyriešiť (a aj riešia) umelci - najzložitejším sa zdá vyviazať obraz z jeho faktického, „lexikálneho“, priameho, konkrétneho významu. Z jeho závislosti na podobnosti obrazu s tým, čo zobrazuje. A to nie je vzhľadom k reprodukčnej podstate umenia jednoduché. Ale ak sa to podarí, zmizne (teda vlastne nezmizne nikdy, len prestane prevažovať) reprodukcia a vzniknú významy nové a komplexné, vznikne zobrazenie, ktoré premení obraz skutočnosti na skutočnosť novú, v ideálnom prípade umeleckú. Tu je, mimochodom, miesto pre teóriu a kritiku, pretože ona môže takéto procesy pomenovať. Ukázať, ako tento proces prebieha, prípadne určiť stupeň izomorfie zobrazenia. Siegfried Kracauer, ktorý už dlhšie inšpiruje Igora Faška v jeho tvorbe a teraz konkrétne k názvu výstavy nebol semiotik, znakmi sa až tak nezaoberal a vo svojom Ornamente masy, 1963 a Teórii filmu (Rehabilitácia fyzickej reality), 1960 v podstate presadzuje takzvanú ontologickú teóriu (v opozícii k materiálovým teóriám Balázsa a Arnheima). Tvrdí, že umenie je umením vtedy, keď dokáže zachytiť prúd života (Flow of Life).
Umenie má teda nejakým spôsobom zaznamenávať a následne odhaľovať objektívnu realitu, má zaznamenať to, čo našimi očami jednoducho nedokážeme vidieť a vďaka tomu nám má odhaliť podstatu, ako Kracauer píše, dokonca jej objektívnu podstatu. Má sa zaoberať neinscenovanou skutočnosťou s jej nezámernými, neočakávanými a náhodnými prvkami, má vyjadrovať pocit
nezavŕšenosti a neukončenosti.
Takéto, veľmi zjednodušene, „kracauerovské“ zadanie Igor Faško vo svojej tvorbe napĺňa. Zoberie javy z bežnej referenčnej reality, z „lebenswelt“, z nášho takzvaného životného sveta, zosieťuje ich a transformuje tak, aby sme ich videli inak, ale zároveň, a to je veľmi dôležité, stále ostáva vo svojich dielach lojálny realite práve v jej nekonečnej neurčitosti a nezavŕšenosti. Faškove siete sú tokmi a prúdením, plynú cez labyrinty až po Ornament masy. Proste núti nás vidieť skutočnosť cez svoje siete, labyrinty a ornamenty tak, ako by sme ju našimi nedokonalými zmyslami vnímať nevedeli, pretože na nejaké hlbšie zamyslenie nad ňou nemáme takmer nikdy čas a ani špecifický talent. Igor si na premýšľanie ten čas našiel a aj ten talent podľa môjho názoru má.

Martin Ciel

Igor Faško je slovenský výtvarný umelec narodený v Nemecku (Treuenbrietzen). Jeho obrazy a objekty sú svojským prejavom postmoderného preskupovania obsahových a formálnych vplyvov rezultujúcich do nezameniteľnej konštruktívnej štylistiky. Jeho dielo, vyznačujúce sa formálnou pregnanciou a kontrastnou polychromatickosťou, je zastúpené vo viacerých súkromných a verejných zbierkach na Slovensku a v Nemecku. Atribúty svojho vnútorného sveta a osobných preferencií, ako napríklad hudba 70 a 80-tych rokov, poézia a filozofia umenia, transformuje do kódov. Tieto autorské znaky sú u neho identifikovateľné priestorovou štruktúrovanosťou, chromatickými akordmi a redukovanou predmetnosťou. Práve popretie predmetnosti je vo Faškovej tvorbe obzvlášť špecifické. Geometrické útvary, architektonika objektov alebo zoomorfné skratky a šifry síce dávajú tušiť pôvodné významy, v skutočnosti ide ale o akési nekonkrétne konkrétnosti. Takýto paradox je dôvodom prečo Faškove diela tak intenzívne pútajú pozornosť, prečo nás vťahujú do viacdimenzionálneho sveta, v ktorom z viacerých perspektív vyvstáva imaginárna pseudo-realita. Igor Faško teda vo svojej autorsky poňatej predmetnosti generuje objekty v hravých náznakoch, rozvedené do labyrintických plôch, štruktúrne ich rozkladá a nakoniec nanovo reanimuje. Jeho intencia abstraktného a predmetného, ornamentálneho a pragmatického, plošného a priestorového nie je výlučná, tieto kategórie v jeho diele nie sú protichodné, ani sa navzájom vylučujúce.