Júlia Jurinová: Denníky

Inštalácia Denníky na Hlavnej stanici je posunom a ďalším pokračovaním autorkinych dlhodobých reflexií vo forme textilných objektov s intermediálnymi presahmi. Júlia Jurinová vyštudovala divadelnú scénografiu na VŠMU v Bratislave. Od osobných tém a vlastných denníkov sa posunula k veľkým dejinám. Názov inštalácie je zámerne ponechaný v nahej a maximálne všeobecnej podobe.

Inštalácia je priamou reakciou na knihu Denník Rywky Lipszycovej. Štrnásťročná Rywka si od októbra 1943 do apríla 1944 písala denník v Lodžskom gete, v najizolovanejšom a najdlhšie fungujúcom nacistickom gete. Opisuje každodenný život, zážitky zo školy, náboženských stretnutí, svoje dojmy sny a pocity. Okrem reálnych problémov života v gete – hladu, chorôb a strachu z deportácie, opisuje svoj vnútorný svet, svoje názory, úvahy, ťažkosti s písaním a s hľadaním svojej vlastnej identity, trúchlenie nad stratou svojich blízkych. Jej rodičia, sestry a brat zomreli na choroby v gete alebo vo vyhladzovacích táboroch. No ona sa aj napriek tomu nevzdala a nestratila vieru v Boha. Denník našla ruská lekárka červenej armády pri  zbúranom krematóriu Auschwitz-Birkenau. Zverejnila ho až v roku 1995 jej vnučka, ktorá emigrovala do USA.

Historici zaoberajúci sa osudom Rywky nevypátrali, kedy a kde zomrela, koniec jej príbehu sa už stratil. V predslove ku knihe sa píše: “Podľa židovskej tradície môže trvať až štyridsať rokov, kým sa dokážeme vyrovnať s obrovskou tragédiou, ktorá postihla jednotlivca, rodinu či dokonca celý národ, a sme schopní o nej otvorene hovoriť. Nad tým, aký význam bude mať holokaust pre nasledujúce generácie, sa začalo vážne uvažovať až v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Od tých čias sme svedkami toho, ako po celom svete pribúdajú filmy, knihy, pamätníky, pomníky a predovšetkým inštitúcie vzdelávajúce budúce pokolenia v otázke morálnej odvahy a spoločenskej zodpovednosti.”

Prečo sa zaoberáme touto témou, keď nikto z prípravného tímu nemá priamu rodinnú skúsenosť s holokaustom? Ako rozprávať o holokauste? Príbehov, scenárov a možných denníkov je mnoho. Domnievam sa, že tento večer nepovie “z pozície autority” nič historicky ani odborne prevratné, našou ambíciou je spytovať sa osobné otázky a neustále upozorňovať a podnecovať k zamysleniu. A základný ľudský súcit je prenosný v rámci každej doby, miesta či veku.

Inštalácia pozostáva z piatich textilných masiek. Masky sú štádiami rozkladu spoločnosti, Rywkinho tela, ale zobrazujú tiež stále väčšiu otvorenosť jej písania: od nepriehľadnej, jednoliatej, až po takmer úplne priehľadnú, pripomínajúcu kostru. Sú zavesené pred zrkadliacou plochou, tak, aby pozorovateľ vedel dosadiť vlastnú tvár do masky a uvidel sám seba v ,,koži“ Rywky. Na zrkadle je prepísaný posledný záznam z denníka. V tento jediný deň opisuje krásne počasie, šťastie a zlepšujúce sa pomery v gete. A končí v strede vety.

Rywka pochádzala z Poľska, smutná minulosť však spája krajiny Európy podobne ako koľajnice… Transporty Židov do koncentračných táborov z Bratislavy prebiehali z Patrónky boli nakladané v Lamači, odkiaľ mali odchádzať o 18 hod. 55 min, teda po zotmení. V ďalších archívnych materiáloch sa doslovne píše: “aby sa nevzbudil nejaký rozruch v Bratislave na hlavnom nádraží.” O koncentračnom stredisku Patrónka napísala podrobnú štúdiu dostupnú online Martina Fiamová. Ďalej vo svojom texte spomína, že nákladné vlakové súpravy boli pristavené na stanici aspoň štyri hodiny pred odchodom transportu, pričom vlak mal byť už hodinu pred ohláseným odjazdom plne naložený a pripravený. Podľa očitých svedkov bolo nakladanie Židov do nákladných vozňov na stanici v Lamači sprevádzané bitím a násilnosťami.

Pôvodný koncept inštalácie bude v Salóniku rozšírený o imersívne a interaktívne prvky. Návštevníci, teda ich obrazy, sa budú môcť ocitnúť na premietacom plátne ako súčasť diania. Hlavná stanica sa teda nebude tváriť, že skutok sa nestal. Za oknom chodia vlaky. Aké denníky píšeme my? Ako čítame denníky našich predkov? Kam kráčame a v akých situáciách sa môžeme ocitnúť? 

Autorka: Júlia Jurinová
Technická spolupráca: ǝuɐqsıɹq uı ıɥɔuɐʎ (Ján Tóth, Ján Pernecký)
Kurátorka: Zuzana Duchová