Luana Perillli: Collective Intelligence

Jej výskum vzťahov medzi umením, mestským plánovaním a komunitou zahŕňal pozorovanie zdieľania priestorov a používanie jazyka na verejných miestach v Berlíne počas jej rezidencie v „ZK/U – Centre pre umenie a urbanizmus“. Centrum sa nachádza vo verejnom parku v štvrti Moabit, ktorá je známa svojou pestrou imigrantskou komunitou, pozostávajúcou najmä z Turkov a Libanoncov, ktorí sem prišli po Druhej svetovej vojne, a až dodnes prijíma nových utečencov.

Video Otto (2016 - 2018) skúma jedinečný dialekt, ktorý vznikol integráciou imigrantských a miestnych detí na ihriskách a utečeneckých útulkoch v štvrti Moabit. Video prezentuje zostrih z workshopov na medzinárodných ihriskách. Umelkyňa sa zaujíma najmä o kreolizáciu jazyka a o dialekt ako prejav jedného z najzaujímavejších fenoménov kolektívnej inteligencie, ktorý vzniká dialektickým napätím medzi oblasťou dedičstva (reč, vzdelanie, telo, história) a verejnou oblasťou (priestory, osvojenie, interakcia, napätie a spontánnosť).

Druhá prezentovaná práca, dvojitá video projekcia Leo-streben (2015-2016) je zameraná na architektúru nemeckého hlavného mesta, ktorá nachádza nové využitie ako forma kolektívneho „trávenia“ náročného dedičstva povojnového Nemecka. Ide o štúdiu, ktorá sa rozvíja vo verejnom priestore ako mieste, kde môže kolektívna inteligencia reinterpretovať problematické otázky minulosti. V tomto prípade je bunker transformovaný na verejnú lezeckú stenu, čím sa úplne prevracia jeho pôvodný význam. Druhé video ako kontrast predstavuje činnosť tropických mravcov, ktoré rozkladajú na kúsky ruže nazbierané pri inom bunkri, ktorého okolie je premenené na park.
Práca je zároveň poctou dvom osobnostiam, ktoré v priebehu tvorby inšpirovali tento projekt: Leopoldo Wojaczek Perilli, otec autorky, ktorý sa narodil nemeckej matke a talianskemu otcovi po skončení Druhej svetovej vojny a nacistickej okupácie Ríma, ktorý mal zakázané učiť sa a rozprávať svojím materinský jazykom; a Leo Winkel, nemecký inžinier a autor kónických Winkelových vežovitých bunkrov, ktoré sú dodnes nezničiteľné, a preto ostávajú buď opustené, alebo sa adaptujú na nové funkcie.

Tretím dielom, pri ktorom je divák konfrontovaný so záhadou zrodenia jazyka a učenia sa jazyka, je Polari (2018), venované starému jazyku, ktorý prežil celé stáročia vďaka tomu, že sa používal ako ochrana a tajná komunikácia v homosexuálnej komunite v Británii počas 70. rokov 20. Storočia. Text plynie na dvoch LED paneloch, sprevádzaný tajomnou keramickou plastikou nazvanou Bilingválny autoportrét (2018).

Táto výstava je vyústením dlhodobého výskumu umelkyne v oblasti kolektívnej inteligencie, ktorá sa začína náročným osobným príbehom, ale postupne sa rozširuje do verejného priestoru a iných komunít, pričom vzájomne prepletá vlákna predmetnej témy bohaté na myšlienky a referencie, aby premýšľala o tajomstvách jazyka a význame nových hybridných a fluidných jazykoch pre budúce generácie. Projekt už bol už vystavený v Ríme, v Auditorium Parco della Musica v roku 2018, pod kuratelou Anny Cestelli Guidi.

Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia