URBAN SKANZEN

Zúčastnení umelci: Jan Pfeiffer, David Možný, Daniela Baráčková, Daniel Tollady a ateliér Intermedií FAVU VUT pod vedením Pavla Sterce

Text kurátorky Elis Unique k výstave:

V názve výstavy som použila pojem skanzen, ktorým byli pôvodne označované múzeá pod otvoreným nebom. V danom slovnom spojení však vypovedá o ďaleko citlivejšom a pritom pejoratívnom označení atraktívnych historických častí miest, ktoré boli nadmerným prílivom turistov zbavené autentického života a premenené na inscenované kulisy pre návštevníkov. Je to „neviditeľná všemohúca ruka“ voľného trhu, ktorá diriguje vysťahovávanie rezidentov a miznutie miestnych obchodíkov, ktoré sú nahradené projektami luxusnej spotreby a radou obchodov so suvenírmi, lačniacimi po gýči sfalšovanej tradičnej tvorby. Tento fenomén neodkladne vedie k premene funkcie týchto mestských lokalít, z ktorých se stávajú prvoplánové atrakcie pripomínajúce púťovú zábavu.

V záujme prezentácie a maximálneho komerčného využitia v rámci cestovného ruchu se z niektorých kultúrnych pamiatok, vďaka prehnanej a niekdy až nezmyselnej ochrane stávajú mumifikované „idoly“, zatiaľ čo iné unikátne diela architektúry a objekty ležiace mimo turistickej oblasti, sú bez seba-menšieho váhania odsúdené mestskými úradníkmi k demolícii.

Hlbší pohľad do problematiky vplyvu cestovného ruchu na mestskú krajinu prináša Boris Groys vo svojej eseji Mesto v ére turistickej reprodukcie, kde dospieva k záveru, že zatiaľ čo romantická turistika v 19. storočí prispievala k monumentalizácii mesta - pohľad prechádzajúceho turistu transformoval „dočasnosť na trvalosť, prchavosť do nadčasovosti, efemérnosť do monumentality“, v post-romantickej ére už necestujú jednotlivci. Miesto toho opúštajú miesta svojho pôvodu a kočujú po celom svete nielen jednotliví ľudia, ale aj veci všetkého druhu, znaky a obrazy odvodené od miestnych kultúr. Redundantné architektonické a umelecké štýly, politické predsudky, náboženské mýty a tradičné zvyky už nie sú naďalej určené na to, aby boli prekračované v mene univerzality, ale aby boli turisticky reprodukované a šírené na celom svete.

I keď slobodné nomádstvo vnímame ako základnú civilizačnú hodnotu, ako spôsob, ako si ľudia osvojujú vzťah ku kultúre a tradíciám rôznych civilizácíí, cestovný ruch, ktorý objavoval kultúrne rozdiely a lokálne identity, ktorého podstatou bolo hľadanie estetických zážitkov, sa medzitým presunul na novú úroveň. Súčasná podoba globálneho cestovno-zábavného priemyslu prepisuje vzťah medzi mestským ou-topos a svetovou topografiou. Dochádza k paradoxnej petrifikácii lokálnych kultúr a identít vedúcich k ich homogenizácii – mestá se tak sobe navzájom čím ďalej viac podobajú. Jedným z dôsledkov takéhoto procesu je, že skutočné diferencie nevznikajú medzi jednotlivými mestami, ale vnútri nich. Dochádza ku gentrifikácii, vytváraniu mestských centier a periférií, turistických a kultúrnych štvrtí, bujneniu kultúrnych „priemyslov“, ruku v ruke s proliferáciou vylúčených lokalít a privatizácii verejného priestoru.