Jazyk architektury. 26 principů, které by měl každý architekt znát (recenzia knihy)

Mapa architektovej mysle

Architektúra je vášnivé umenie krásy, ktoré sa nezaobíde bez exaktnej vedy. Spojenie abstraktného myslenia, výtvarnej výbušnosti, nevyhnutnosti estetiky súperiť s geometriou, gravitáciou a fyzikou robí z tvorby budúcich stavieb úžasnú zmes ľudskej tvorivosti. Architektúra je azda najlepšiu ukážku, ako blízko má k sebe umenie a veda.

Ako vlastne myslí architekt, na čo všetko sa musí prihliadať pri kreovaní stavby, čo sa môže, čo musí, čo je revolučné a čo neprípustné – to všetko sa v podmanivej knihe Jazyk architektúry podujali zmapovať Andrea Simitchová a Val Warke. Hoci podtitul 26 princípov, ktoré by mal každý architket poznať je trochu lakonický a možno príliš zasadený do „bulvárneho“ sveta zoznamov najlepších či najkurióznejších vecí, nečakajte povrchnosť. V tomto prípade ide o dokonalú ukážku architektonického myslenia v štruktúrach, súradniciach, abstraktných plánoch a geometrických projektoch, ktoré zároveň odkazujú na skvelé teoretické práce svetových architektov.

Esencia myslenia

Na to, aby ste mohli vytvoriť úžasné a nápadité architektonické dielo, musíte prejsť zložitým myšlienkovým postupom, vziať do úvahy množstvo informácií, ktoré súvisia s dejinami, kontextom, materiálmi, požiadavkami svetla, pohybu či infraštruktúry. Andrea Simitchová a Val Warke vytvorili v knihe Jazyk architektury čosi, čo sa dá nazvať mentálna mapa budúcej stavby. Dobrý architekt sa pri svojej tvorbe drží nápadu, ale zároveň sa stretáva s množstvom výziev a obmedzení, ktoré na neho čakajú. A aj keď má geniálny plán, materiálny svet ho bez týchto postupných krokov k stavbe jednoducho nepustí. A nie sú to len obmedzenia dané investorovým vreckom.

Aj keby sme si všetci veľmi priali, aby na začiatku tvorivého procesu bola len iskrivá inšpirácia, pravda je taká – a platí to pre architektúru rovnako ako pre literatúru, divadlo či hudbu – že na začiatku práce je možnosť, nápad, po ktorom nasleduje analýza, teda proces skúmania a objavovania, zoznamovania sa s podmienkami a očakávaniami. Architekt vždy s budúcim projektom vstupuje do konkrétneho sociálneho a kultúrneho prostredia, je obmedzený svojou dobou, ale aj kontextom okolia budúcej stavby či možnosťami, ktoré ho obmedzujú samotnou požiadavkou na funkčnosť či materiál budovy.

Vymyslieť teda znamená v prvom rade prispôsobiť sa možnostiam.

Všetko už bolo

Originalita dnes neznamená čosi nové, originalita je nový kontext pre už známe veci. A to sa objavuje v zobrazení budúceho diela. Autori publikácie nás teoreticky – ale s množstvom praktických príkladov konkrétnych riešení na konkrétnych stavbách - vedú po jaskynnom systéme architektovej mysle pri vytváraní budovy. Ukazujú, ako musí pracovať s hmotou, povrchom, priestorom a ďalšími súvislosťami, ktoré sa vôbec nejavia jednoduché. Fyzické podmienky dopĺňajú efemérne substancie ako je krása, vkus a kultúrne zvyklosti. V budovách sa totiž uchováva významným spôsobom aj ráz krajiny a nie je prosto možné preniesť napríklad typické stredomorské či japonské architektonické prvky do prostredia Strednej Európy bez toho, aby nepôsobili exoticky alebo ako citát. Aj v budovách sa totiž dá citovať.

Napriek istej skepse k originalite, autori neváhajú ukazovať, ako s jednotlivými prvkami pracujú tí najoriginálnejší architekti. Ako sa dá hravo využiť hoci svetlo, ako dosiahnuť pohyb či dialóg medzi stavbami. Ukazujú na konkrétnych stavbách, ako sa dá vyriešiť hoci konštrukcia či ako pracovať s hmotou stavby tak, aby pôsobila vzdušne či naopak mohutne.

Práve poznanie, že teoretické princípy sú vlastné stavbe či už je to antický chrám alebo tancujúci pražský dom, barokový palác alebo moderná letisková hala, ukazujú architektúru nie v dejinnom slede, ale ako opakované – a občas rozdielne – odpovede na tie isté základné otázky. Ako udržať hmotu pod kontrolou, ako vytvoriť funkčne spoľahlivé stavby. Čo sa mení v čase, je skôr estetika budov, než ich statika.

Systém pre umenie

Možno to znie zvláštne, ale Jazyk architektúry je neuveriteľne koncízna metodologická kniha, ktorá spokojne môže slúžiť pre tvorbu akéhokoľvek – najmä kolektívneho – umeleckého diela. Hoci sa mnohí umelci, najmä tí amatérski nadšenci, slovu metodológia vyhýbajú, práve tu sa dá nájsť krásny postup, ako myslieť o budúcom diele a ako ho postupne budovať. Teraz nie doslovne, aj keď sme pri architektúre, ale metaforicky. Aj divadelné predstavenie či film potrebujú analýzu, koncept, znalosť prostredia a kontextu, fyzické substancie, priestor, svetlo, konceptuálne prostriedky či organizačné nástroje. Lenže máloktoré z umení je tak exaktné a presýtené geometrickou presnosťou, aby tieto postupné kroky vedelo tak dôsledne pomenovať a realizovať pri tvorbe.

Systematickosť textu a obrazových ukážok nie je špecificky architektonická. Stačí si prečítať axiómy typu „Dílo je neustále obnovováno v střetávání s novými vjemy a novými díly“, ktorých kniha obsahuje za celé priehrštie, aby sme uvažovali skôr o teórii tvorby, než o teórii „iba“ architektúry. Nakoniec, aj samotná autorská dvojica na viacerých miestach hľadá paralely medzi hudbou, výtvarným umením, či poéziou. Dokonca celá jedna kapitola – Trópy – je aplikáciou poetickej teórie na architektúru a tak sa tu dočítate o metaforách, irónii či perzonifikácii v architektúre.

Presnosť jazyka

Jednou z najzaujímavejších charakteristík teórie architektúry je veľmi presný jazyk, v ktorom sa stretáva snaha popísať krásno, estetiku s matematicko-geometrickou exaktnosťou. Teória architektúry je plná dôstojne znejúcich viet, ktoré nemajú ďaleko ku kunsthistorickým rozprávaniam o význame výtvarného umenia, ale zato sú uzemnené hmotnosťou, reálnosťou a funkčnosťou stavieb. Nie je tomu inak ani v Jazyku architektúry. Autori rátajú so vzdelaným čitateľom, ktorý dokáže myslieť abstraktne, porozumieť teoreticky fundovanému jazyku a vie si zároveň vychutnať estetiku takéhoto priam filozoficky aforistického textu. „Jestliže je prázdno nic, které neexistuje, prostor lze chápat jako nic, jež existuje.“

Práve pre takéto jazykovo brilantné pomenovania vlastností architektúry sa teoretická kniha o staviteľstve môže stať aj dobrodružstvom myslenia pre širšiu než len architektonickú verejnosť. Keďže autori s tým tak trochu počítali, neváhali doplniť teoretický materiál o množstvo fotografií, na ktorých princípy zviditeľňujú. Text je navyše rozčlenený v každej z 26 kapitol na menšie celky či popisy k obrázkom, takže sa podobá viac na členité stavby, v ktorých je priestor rozčlenený na jednotlivé izby či sály. Výsledkom je, že knihu vlastne nemusíte čítať lineárnym spôsobom, ale tak, ako vás vedie náhoda, zrak, ochota či záujem. A napriek tomu sa postupne odhaľuje tajomstvo myslenia o vzniku diela.

Tvoriť znamená meniť

Jazyk architektúry je vlastne 26 princípov, oporných stĺpov myslenia o budúcej stavbe. A čo je dôležité aj pre ne-architektov, tieto princípy (aspoň väčšina z nich, nie doslovne, ale metaforicky) fungujú aj pre ďalšie kreatívne práce. Takže aj keď kniha Jazyk architektúry hovorí o najkomplexnejšom z materiálnych umení, hovorí všeobecne aj o tvorivosti a myslení, ktoré nás môže posúvať ďalej v iných oblastiach.

Tvoriť (čokoľvek) znamená meniť. A táto kniha je pre tvorivosť odrazovým mostíkom, ktorý mení, dynamizuje  odhaľuje ako vzniká z pôvodnej myšlienky, nápadu či potreby dielo.

Autorom recenzie je Martin Kasarda.

Výňatok z knihy Jazyk architektury. 26 principů, které by měl každý architekt znát nájdete v prílohách nižšie:

Vybranú časť publikácie si môžete prelistovať na tomto linku alebo v priloženom PDF formáte.

Viac informácií o publikácii nájdete na stránkach vydavateľstva SLOVART

Autori: Andrea Simitch, Val Warke
Jazyk: český
Väzba: mäkká
Počet strán: 224
Formát: 20.3 x 25.4 cm
EAN 9788075290342
Prekladateľ: Andrea Poláčková
Rok vydania: 2015