Vily nad Hradom

Na prechádzke po atraktívnej vilovej štvrti na bratislavskom Hradnom kopci nájdeme najvýznamnejšie vily prevažne z medzivojnového obdobia. Autori objavili množstvo nových materiálov, fotografií, dokumentov a ďalších informácií o vilách, ich obyvateľoch a histórii tejto lokality. Autormi sú kolegovia  Ján Bahna a Tomáš Berka, knihu vydalo vydavateľstvo Marenčin.

Tomáš Berka (1947, Bratislava) filmový a scénický architekt.

Po štúdiu architektúry na SVŠT vyštudoval scénografiu na VŠMU v Bratislave. Pre divadlá a televízie vytvoril viac ako stopäťdesiat scén a vyše sto divadelných a kultúrnych plagátov. Svoju výtvarnú tvorbu vystavoval v Európe a v Japonsku. V roku 1983 získal striebornú medailu na Pražskom Quadrienále. Vytvoril dekorácie k viac ako tridsiatim filmom a spolupracoval s režisérmi ako Stanley Kubrick, Ridley Scott či Juraj Jakubisko. Je spoluautorom slovenských pavilónov na Expo 2000 v Hannoveri a na Expo 2015 v Miláne. Ako hráč na klávesy bol pri zrode skupiny Modus, založil skupinu Ex We Five a v roku 1972 s Ferom Griglákom Fermatu, s ktorou nahral sedem autorských albumov a desiatky scénických kompozícií. V roku 2010 vydal autobiografickú knihu {Blumentálske blues}, v roku 2013 s Fedorom Frešom knihu {Rocková Bratislava} a s J.M. Bahnom {Vily nad Bratislavou}. V roku 2015 napísal román {René} a knihu o filmovej architektúre {Veľká ilúzia}.

Ján M. Bahna (1944, Pukanec) architekt, profesor architektonickej tvorby na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave.

Vyštudoval architektúru na SVŠT a VŠVU. Realizoval okolo 60 objektov a interiérov. V rokoch 1970 - 90 pôsobil v Štátnom projektovom ústave obchodu a v rokoch 1971 – 1979 spolupracoval v ateliéri s profesorom Vilhanom, kde vznikli významné interiéry bánk a vládny salónik na letisku v Bratislave. Bol spoluorganizátorom stretnutí stredoeurópskych architektov v Spišskej Kapitule a Starých Splavoch. Po roku 1990 založil vlastný AA Ateliér Architektúry. V tých rokoch realizoval viaceré bankové objekty ako Centrálu VÚB, ČSOB a SLSP. Rekonštruoval komplex Univerzitnej knižnice a synagógu v Leviciach. V rokoch 2008 – 2014 bol  prezidentom Spolku architektov Slovenska. Je nositeľom Ceny Dušana Jurkoviča za Centrálu VÚB, Ceny  Júliusa Satinského za prínos k rekonštrukciám Bratislavy, Ceny primátora mesta Bratislavy. V roku 2014 mu Spolok architektov Slovenska udelil Cenu Emila Belluša za celoživotné dielo. Realizoval viaceré  novostavby  i rekonštrukcie víl nad Bratislavou. Žije a tvorí v Horskom parku. Jeho Vila Linea bola publikovaná vo Svetovom atlase architektúry Phaidon v Londýne a nominovaná na Cenu EÚ. Publikuje kritické texty k architektonickému vývoju miest. Zaoberá sa  kultúrnym kontextom Bratislavy a dunajskej krajiny.

Autorov i kontext možno viac priblíži nasledujúci rozhovor Tomáša Berku s Jánom M. Bahnom:

To, čo nás spája s bratislavskou vilovou štvrťou, sme už v úvode spomenuli – okrem toho, že v nej bývame, sme o nej spoločne napísali knihu. Možno by sme teraz mohli spomenúť, akým spôsobom sme sa s vilovou štvrťou vo svojom živote zoznámili.

Ja som si k vilovej štvrti nad Bratislavským hradom vytváral vzťah ešte ako malé dieťa, ktoré ani náhodou netušilo, čím chce v dospelosti byť.
Ty si si vzťah k týmto miestam vytváral zrejme až ako študent architektúry, teda cez celkom inú optiku. A neskôr, už ako aktívny architekt si v tejto štvrti zanechal veľmi výrazné stopy. A nielen vo vilovej štvrti.

TB Pre mňa, ktorý som sa v tomto meste narodil, boli vŕšky nad mestom neodolateľnou až magickou lokalitou ako stvorenou pre detské dobrodružstvá. Hovoríme o päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch 20. storočia, keď ešte tieto lokality ani zďaleka neboli zastavané a doslova na každom kroku bol kus divočiny. Ešte nestál vládny hotel Bôrik , Hrad bol ešte zrúcaninou, neexistoval vojenský cintorín ani monument na Slavíne, na Bubnovke sa ešte sánkovalo a lyžovalo a na Kalvárii boli udržiavané kaplnky. A v neposlednom rade – kostol „na Kalvárii“ mal ešte vysokú vežu. Pre dnešnú mládež asi dosť nepochopiteľné priority.
A ešte niečo – neexistovali Auparky, Polusy ani iné nákupné lákadlá, nebola telka ani počítače – takže deti a mládež z mesta trávili voľný čas najradšej v prírode. V prírode nad mestom.

JMBa Môj príbeh bol trochu iný. 28. augusta 1961 som prišiel do Bratislavy ako poslucháč prvého ročníka Stavebnej fakulty SVŠT a ubytoval som sa v internáte Horský park. Tu sa vo mne zafixoval hlbší vzťah k tejto lokalite. Osud mi doprial stretnúť milé dievča Milicu Malíkovú, ktorá bývala na Vlčkovej. Takže od roku 1966 som k nim chodil a po svadbe v roku 1969 som na Vlčkovej aj šesť rokov býval. Rodina Malíkovcov mala záhradu na Hroboňovej ulici pri internáte Horský park. Naše prechádzky odvtedy viedli najčastejšie okolo Slavína a Hlbokej ulice do záhrady. V tejto záhrade sme si v roku 1999 aj postavili dom s ateliérom a tak som zakotvil v Horskom parku. Už od sedemdesiatych rokov som v tejto štvrti realizoval viaceré rekonštrukcie i novostavby víl.
S Malíkovcami som získal vzácne rodinné vzťahy s domestikovanou prešpuráckou rodinou. Milicin otec bol významný slovenský fotograf známy aj dokumentovaním pamätníka M.R. Štefánika, od ktorého som zdedil archív negatívov bratislavskej architektúry tridsiatych rokov 20. storočia. Sestra – Danica Zmetáková, historička umenia, bola manželkou maliara Ernesta Zmetáka, milovníka Talianska a významného starinára. Manželkina sesternica, profesorka Mária Pötzl-Malíková, žijúca vo Viedni a Mníchove je významná historička umenia. Cez Máriu a ďalšiu rodinu Kollmannovcov som získal kontakty na Viedeň.
Vzťah k histórii a umeniu som si postupne získaval na cestách po Taliansku a Európe už v rokoch Pražskej jari. Vďaka poznaniu dejín architektúry od antiky cez renesanciu až po medzivojnovú modernu som bol schopný reagovať s nadhľadom na postmodernu i kontextualizmus. Už vtedy som obdivoval a navštívil antické i Palládiove vily a ich viedenské secesné i loosovské repliky.

TB Začnime teda Hradom a jeho okolím.
Hrad ako zrúcanina bol síce veľmi atraktívnym miestom na detské hry, ale zároveň aj riskantným. Kedykoľvek sa totiž mohol uvoľniť kameň z popraskaného muriva a bolo po domácich úlohách. Ani vytknutý členok neprispel veľmi k pohyblivosti a školskej dochádzke. Takže v rokoch 1950 až 1955 sme na Hrade najviac využívali detské ihrisko s hojdačkami a zarastené a strmé chodníčky vedúce dolu na Vydricu a k synagóge. O pár rokov neskôr som už pravidelne putoval na hrad kvôli filmovým predstaveniam v hradnom amfiteátri.
Ako a kedy si sa s Bratislavským hradom zoznámil Ty ako študent architektúry? Bola pre Teba vilová štvrť rozprestierajúca sa nad hradom v tých časoch vôbec zaujímavá?

JMBa Ja som na Bratislavskom hrade študoval. Po absolvovaní architektúry na SVŠT som pokračoval v štúdiu na Vysokej škole výtvarných umení práve v rokoch Pražskej jari. V rokoch 1967-1970 sídlilo oddelenie architektúry s profesormi Dušanom Kuzmom a Vojtom Vilhanom v priestoroch opevnenia Bratislavského hradu. Denne sme chodili na hrad buď schodmi od Vydrice, alebo z trolejbusu.
Hrad sa práve v tých rokoch rekonštruoval. Bolo to inšpiratívne slobodné prostredie. V ateliéroch sa tvorilo, ale aj búrlivo žilo. Boli to najkrajšie roky našej generácie. Škola architektúry na VŠVU bola vtedy exkluzívna alternatíva ku klasickej technike. Zastihla nás tu aj okupácia v roku 1968.

TB Teraz si spomínam, že keď som v roku 1967 začal študovať architektúru na technike, tak sa hovorilo o „obyčajných“ architektoch a potom o tých, čo študujú „na hrade“. Skutočne sa to vtedy chápalo ako vyšší level vzdelania.
Ku hradu po stáročia patrila poddanská obec Vydrica. Nikdy nemala ambície stať sa elegantnou štvrťou. Otec ma tam brával už ako trojročného na prechádzky, ale vždy iba v nedeľu dopoludnia – inokedy tam vraj „nebolo bezpečno“, najmä po zotmení. Pamätám si, keď mi ukazoval malý a schátraný domček sochára Messerschmidta, ktorého bláznivé „grimasové“ busty som obdivoval v múzeu v Starej radnici. Krivoľaké a strmé uličky s deťmi behajúcimi naboso – to bola pre dieťa z úradníckej rodiny úplná exotika.
Zažil si ešte starú Vydricu? Viem, že v rokoch 1967-1968 študenti architektúry pod vedením profesora Piffla pomáhali dokumentovať ruiny Hradu, ktorého budúcnosť bola veľmi neistá, a tiež celú oblasť Vydrice a Zuckermandlu určenú k demolácii. V tých rokoch sa v polorozpadnutých ruinách domov na Rybnom námestí odohrávali aj výtvarnícke happeningy.

JMBa Vydricu sme zažívali v tých šesťdesiatych rokoch už v rozklade, nakoľko sa začínala výstavba nového mosta. Romantika tam už skončila. Spomínam si, že naše kolegyne sa báli chodiť do školy samé, pretože v ruinách Hradu prežívali exhibicionisti a často ich obťažovali. Práce na rekonštrukcii Hradu vrcholili k federácii roku 1968.
Môj vzťah k Podhradiu sa postupne kryštalizoval. Robili sme aj súťaž na parlament v Podhradí v roku 1972. Premietam si v hlave históriu projektov hradného kopca od štyridsiatych rokov cez šesťdesiate až po súčasnosť. Na dejinách tohto slovenského fenoménu je možné čítať neúctu slovenského národa k histórii. Tento jav vyvrcholil v budovaní garáží na Hrade a neúcte k vzácnym novým objavom. Pred pár rokmi vyšla kniha vo vydavateľstve Marenčin – Stratené mesto. Toto mesto je už nielen stratené, ale dokonca zabetónované pod bytovkami nenásytných tzv. oligarchov v Zuckermandli. Na likvidácii Podhradia sa postupne podieľali architekti, pamiatkari, politici a, bohužiaľ, aj neinformovaná, pasívna verejnosť.

TB Postavenie troch vežiakov na konci Vydrice sme vnímali ako poslednú ranu romantike Podhradia. Mne sa s Vydricou ako nebezpečnou štvrťou viaže ešte jeden zážitok. Po tanečnom kurze v PKO som bol peknou počernou dievčinou požiadaný o garde – odprevadenie domov. Pre istotu – aby som ju ako športovec ochránil, keby bolo treba. Nakoniec musela chrániť ona mňa pred vlastnými súkmeňovcami, ktorým sa nepozdávala moja trúfalosť vojsť večer do ich rajónu. V sliepňavej tme som počul iba cvakanie vyskakovacích nožov.
Ako pubertiaci sme sa často vyškriabali do zarasteného a nikdy nedokončeného kúpaliska nad vyústením tunela rovno pod Fialkovým údolím, a predstavovali sme si, aké báječné by bolo skákať hlavičky do bazéna, pod ktorým by hrmotali električky. Tie električky zase bez výčitiek svedomia hrmotali po hlavách pochovaných rabínov i samotného Chatama Sofera. To boli bizarné časy, bohaté na neúctu k minulosti a histórii. Neskôr celé fešácke osadenstvo Vydrice presťahovali do nových panelákových sídlisk na Štrkovci a na Pošni a Vydrica je od tých čias už viac ako štyridsať rokov bez života. Stovky domov bolo zrovnaných so zemou.
Zato úbočie plné záhrad a viníc od Vydrice na západ – od tunela až po Mlynskú dolinu – zažívalo v polovici šesťdesiatych rokov zvýšený záujem staviteľov víl a architektov. Ty sám si sa aktivít v tomto priestore zúčastnil ako mladý architekt plný netradičných tvorivých nápadov.

JMBa Prvé obrázky zo zástavby tohto svahu pod Bôrikom som kreslil v rámci štúdie zástavby rodinných domov v ŠPÚO pre pána riaditeľa Matušíka asi v roku 1972. On si pripravoval pozemok pre svoj rodinný dom. Nakoniec sa realizoval iba fragment z tohto projektu na Bukovej ulici, kde si Matušík postavil svoj atypický tehlový dom. Ostatní stavitelia ako námestník primátora a generálni riaditelia sa museli uspokojiť s okálmi a átriákmi.
Ďalšie konkrétne stretnutie s lokalitou nad Hradom som zažil pri projektovaní vily doktora Fischera vo Fialkovom údolí začiatkom sedemdesiatych rokov. Vilo mal rodinný vinohrad v nádhernej polohe nad židovským cintorínom. Jeho svokor vybral môj projekt, pretože pochopil, že je šitý na ten svah.
Po roku 1990 už vo vlastnom ateliéri som na hradnom návrší projektoval a aj realizoval viaceré rekonštrukcie a novostavby víl.

TB Spomínam si, že búrlivá výstavba rodinných domov a víl v polovici šesťdesiatych rokov sa na strmých úbočiach oproti internátu Lafranconi začala najprv v najnižších vrstevniciach okolo dvoch cintorínov – kresťanského a židovského. Na ten židovský sme ako stredoškoláci chodili blicovať. Ležali sme na krivoľako popadaných židovských náhrobkoch, fajčili sme a zažívali slávnostný pocit namixovaný z radosti nad vynechanou fyzikou a tajomnej až mystickej atmosféry sálajúcej z orientálne pôsobiacich stél popísaných pre nás neznámym písmom. Pri odchode sme položili na niektorú z nich kamienok ako dôkaz, že sme tam boli. Spreje a tagy v 65. roku ešte neleteli. Cestou do mesta sme nazízali do dvora Pospíšilovho sochárskeho ateliéru pod židovským cintorínom plného rozpracovaných sôch.
Ty si však v tejto knižke objavil niekoľko domov a víl postavených v tejto oblasti ešte za prvej republiky. Komu sa v tých časoch chcelo bývať tak ďaleko od mesta, keď ešte mestská doprava bola veľmi skromná a autá sa považovali za panské huncútstvo?

JMBa Karloveská cesta bola zregulovaná až v štyridsiatych rokoch. Stál tam už internát Lafranconi. Prvou obytnou zástavbou boli vily Tatrabanky pozdĺž cesty. Nemeckí architekti a investori však už v tridsiatych rokoch zhodnotili atraktivitu svahov nad Dunajom, pod Bôrikom. Systematické osídľovanie týchto svahov začalo až po spracovaní regulačného plánu v roku 1949, keď sa vytýčili ulice Révová, Malá, Na kopci i Nad lomom. Zástavba pokračovala postupne zdola nahor. Posledné ulice, Na kopci či Malá nesú už charakteristické znaky socialistických víl.

TB Bôrik. Divoká lokalita nad Kráľovským údolím. V roku 1960, keď som mal 13 rokov, s priateľom a susedom z Avionu Janom Šilingerom, dnes takisto architektom, sme objavili túto príťažlivú lokalitu s výhľadom na Dunaj dávno pred developermi. Starou električkou č. 6 s otvorenými plošinami sme sem dopravili viac ako metrové modely vetroňov – športových lietadiel, ktorých zhotovenie trvalo mesiace – aby sme zo strmých úbočí Bôrika preverili ich letové vlastnosti. Myslím, že viac než vetrone sme preverili vlastné fyzické sily a kolená, lebo vyškriabať sa pomedzi vinice a neudržiavané chodníky až k opustenej vile Šaňa Macha, kde neskôr vyrástol vládny hotel Bôrik, nám dalo riadne zabrať. Rovnako ako vypátrať miesto dopadu našich modelov.
Dnes už je táto štvrť zmenená na nepoznanie, pribudli tu stovky domov aj luxusných víl a pod Bôrikom stále ešte pribúdajú ďalšie. Kedy bude aj táto oblasť dobudovaná? Jestvuje vôbec pre túto lokalitu nejaký regulačný plán?

JMBa Svahy orientované na mesto okolo Mudroňovej ulice sa zastavovali skôr – teda už koncom 19. storočia a nesystémovo. Juhozápadné svahy nad Dunajom dlho neboli urbanizované a súkromné parcely a vinohrady boli rozdrobené. Čiastkové štúdie riešili len fragmenty zástavby. Vlani sa dokončilo pokračovanie Kráľovského údolia ako privátna investícia. Neregulované zostáva územie medzi Údolnou a Hrebendovou ulicou priamo pod hotelom Bôrik. Aj tam je potrebné vybudovať komunikácie a infraštruktúru. Pravdepodobne sa tu takisto čaká na združenú privátnu investíciu.

TB A čo Albrecht? Meno známej rodiny, názov reštaurácie a dnes luxusného hotela. Skrátka pre Bratislavčanov pojem. Dá sa k nemu dostať od Dunaja cez Hrebendovu ulicu, ale i z mesta alebo od Hradu po hrebeni hradného kopca Mudroňovou ulicou – v minulosti Cisárskou cestou. Cieľová stanica našich študentských potuliek. V minulosti výletná reštaurácia, terč pre ruské delostrelectvo, neskôr škola, potraviny i bohapustý výčap alebo cukráreň, či dokonca sídlo Jehovistov. Každá doba sa tu nejako podpísala. Osobne som vyskúšal všetky povojnové štádiá. Z detstva si ešte pamätám neďaleký Somársky vrch a parčík na Napoleonovom vŕšku. Chodil som sem odpaľovať travexové rakety, zatiaľ čo otec čítal noviny. Dnes už verejná zeleň zmizla, ale nespôsobili to moje rakety ani otec s novinami – ale zvýšený záujem developerov. Parky a parčíky nenávratne miznú – nielen ten „Napoleonov“. Kde sa podel napríklad krásny park okolo vodárne na Wasserbergu v susedstve parlamentu? Zostane tu vôbec ešte nejaká zeleň pre budúce generácie? Verejnosť aj Maňo Huba ťahajú za slabší koniec. Alebo si miestni obyvatelia vystačia so svojimi záhradkami a pergolami?

JMBa K Albrechtovi priamo nemám nejaký hlbší vzťah. Bol som tam párkrát po rekonštrukcii. Je to príjemné prostredie s dobrou kuchyňou a vinotékou. Lepšie poznám ulice pod Slavínom a v Horskom parku. V rámci fotografovania do knihy však tade chodím a sledujem jeho okolie na Mudroňovej a Broskyňovej ulici, kde vyrástli zaujímavé vily.
Poznal som však protiľahlé tzv. Čerešňové údolie na Starej vinárskej. Dlhé desaťročia tu bola stavebná uzávera, aby novostavby nekonkurovali Slavínu. Bacílek tu chcel postaviť amfiteáter pre proletariát. Na konci strmej ulice, v bohatej zeleni mal ateliér Ernest Zmeták. Jeho ateliér, plný obrazov a zbierok starožitností bol osadený v ideálnej polohe oproti Hradu. Teraz prebehla médiami správa, že bustu pápeža od Berniniho sme nechali vyviezť do zahraničia, kde sa predala za nezverejnené milióny. Naši „znalci“ nemali informácie o jej hodnote. Socha ležala desaťročia u Ernesta v ateliéri, akože Berniniho kópia. Tá busta pochádzala zo Zmetákovej zbierky a dedičia ju predali za babku. Ako sa dostala do Zmetákovej zbierky sa už asi nedozvieme. Ernest bol prírodný človek. Stravoval sa ovocím zo záhrady a červeným vínom a snil o Taliansku. Cez zimu spracovával škice, ktoré v septembri urobil na Sicílii. Cefalu s normanským dómom bolo jeho posledné útočisko. Vďaka nemu som získal hlbší vzťah k Taliansku, jeho architektúre, krajine i kultúre.

TB Hradný vrch sa za Mudroňovou ulicou prudko zvažuje do mesta k Palisádam. Z tejto lokality mi najviac utkvel v pamäti evanjelický cintorín pri Kozej bráne, kde sme sa chodili pofľakovať, fajčiť a obdivovať staré náhrobky. A neskôr pôrodnica na Šulekovej a u Kocha, v ktorých sa narodili moje tri deti. Ale to už som bol dospelejší, takže to sa už medzi detské hry určite rátať nedá. Isté však je, že kaňon Holubyho a Šulekovej bol vždy riadna zaberačka. Najmä dnes si dvakrát rozmyslím, či sa vyškriabem z krčmy domov pešo alebo radšej taxíkom.
Ako je to s Tvojou chuťou a schopnosťami vracať sa domov pešo najmä po jedenástej večer, keď už trolejbusy odfukujú v remíze. Horský park sa predsa rozprestiera ešte ďalej od centra ako Stará vinárska alebo Šulekova? Máš na to nejaký recept? Recept pre starších dospelých?

JMBa Vracanie sa domov nad ránom po letných nociach premulatovaných v pukanských ľochoch mám za sebou z rokov šesťdesiatych či sedemdesiatych 20. storočia.
Vtedy tak okolo štvrtej ráno už stáli slušní ľudia v rade na mäso a my sme sa s gitarami zakrádali uličkami v rannom šere po prebdenej noci. V časoch socializmu tu bežal nočný život v súkromných vinárstvach a ľochoch nad mestom, kde nás nikto nekontroloval a nikoho sme nerušili.
V súčasnosti sa už vraciam domov väčšinou pred polnocou. Horský park je dobre dostupný trolejbusmi. Ak som nestihol posledné spoje, určite príde ešte nejaký, ktorý ide do remízy stojacej neďaleko nášho domu.

TB Keby si sa ešte raz narodil, vybral by si si za miesto trvalého bývania znova vilovú štvrť nad mestom? Alebo ťa to ťahá viac do ústrania, ďalej od civilizácie?

JMBa Za bývanie vo vilovej štvrti vďačím rodičom mojej manželky, od ktorých sme zdedili parcelu, kúpenú ešte pred vojnou od rodiny Von Bleyleben, majiteľov Horského parku. Nie je ďaleko od centra, je dobre dopravne dostupná, poskytuje nám bývanie v zeleni a mám tu aj ateliér. Keď sme sa rozhodovali, kde si postavíme dom, uvedomil som si, že na ešte lepšiu „1a“ parcelu niekde nad Dunajom nemám peniaze, a tak sme si vytvorili svoj mini svet na tejto „1b“ parcele. Chýbajúci výhľad nám nahrádza inscenovaná záhrada s mediteránnymi prvkami. Ako náhradu za výhľad práve dokončujeme rekonštrukciu nášho letného bytu vo vinárskom domčeku s ľochom a vinicou v nádhernej polohe nad Pukancom s panoramatickým výhľadom na krajinu od Sitna až po Šahy a Ostrihom.

TB Na záver by sa možno hodilo trochu bilancie. Kvôli našej knihe sa zaoberáme témou víl už päť rokov. Ty ako aktívny architekt už dokonca niekoľko desaťročí. Čo je možné konštatovať vo vývoji stavebnej kultúry a o kvalite nových víl v oblasti nad Bratislavou?

JMBa Pokračuje tvrdá intenzifikácia vo využití parciel. Pribúda betón, murované hmoty, dláždené plochy na úkor zelene a tým i klímy. Prázdne parcely už pomaly neexistujú, a tak solventní stavitelia kupujú staršie domy a pod rúškom rekonštrukcie postavia na parcele dvojnásobný objem na úkor stromov a zelene.
Už len v priebehu týchto piatich rokov padlo zopár zaujímavých víl alebo zanikli necitlivou modernizáciou. „Podnikateľské baroko“ už nie je v kurze. Klienti teraz žiadajú hranatú modernu, a tak pribúdajú často schematické kubusy s presklenými stenami, remienkovými obkladmi doplnenými kompozitnými doskami alebo klinkerom. Aj tu sa pri tých lepších realizáciách prejavuje osobnosť architekta.
V knihe nepublikujeme problematické vily, ktoré nedodržali podmienky zástavby a použili svoje politické a finančné páky na legalizáciu výnimiek. Málo je kvalitných rekonštrukcií, ktoré by zachraňovali pôvodné – často vzácne domy. Manželia Tarabovci s noblesou zrekonštruovali pôvodnú vilu Dr. Elleka, Iľja Skoček ml. kreatívne nadstavil a zrekonštruoval jeden z Pavúkových domov. Pribudli výrazné modernistické vily ako vlastná Studeného a Brudňákova z ateliéru Karola Kállaya. Dokončuje sa expresívny presklený dom na Mudroňovej ulici z autorskej dielne Ľuba Závodného.
Posledné oázy zelených údolí pod Radvanskou ulicou, Starou vinárskou či v Kráľovskom alebo Fialkovom údolí sa zahusťujú, čím vilové štvrte nad mestom postupne strácajú svoje čaro bývania v zeleni, ktoré poskytovali svojim obyvateľom v dobách svojho vzniku.

TB Napriek tomuto neradostnému konštatovaniu Ti ďakujem za rozhovor. O detstve a mladosti strávenej na Slavíne a Kalvárii a o ďalších tvorivých počinoch v týchto lokalitách si povieme nabudúce.

Titulná strana publikácie má takúto podobu:

Jednotlivé objekty sú predstavené v nasledovnej forme: