Hore
Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia

Divízia ISOVER Saint-Gobain Construction Products

Dokonalá izolácia

Stará Vajnorská 139
Bratislava

Sto Slovensko, s.r.o.

Stavať zodpovedne

Pribylinská 2
Bratislava

Internorm

Okná pre pasívne domy

Galvaniho 15 B
Bratislava

SCHÜCO International KG, o. z. Slovensko

Okná, dvere a fasády

Tomášikova 17
Bratislava

VELUX SLOVENSKO spol. s r.o.

Prinášame Vám svetlo

Galvaniho 7 7/A
Bratislava

KOMA Modular s.r.o.

Říčanská 1191
Vizovice

BMI SLOVENSKO

Šikmé a ploché strech

Mojmírovská 9
Ivanka pri Nitre

Inteligentné inštalačné systémy

ABB i-bus® EIB / KNX je inteligentný...

ABB (výrobca)
ABB (distribútor)

umývadlo od SAPHIRKERAMIK

Dizajnéri kúpeľní často snívajú o možnosti...

Phoenix Design (autor)
LAUFEN Bathrooms AG (výrobca)
LAUFEN SK s.r.o. (distribútor)

CITY moduly

Designový mestský mobiliár v merítku drobnej...

KOMA Modular s.r.o. (výrobca)
KOMA Modular s.r.o. (distribútor)

ISOVER EPS GREYWALL

Divízia ISOVER Saint-Gobain Construction Products (výrobca)
Divízia ISOVER Saint-Gobain Construction Products (distribútor)

PANORAMA CELOPRESKLENÉ OKNO HX 300

OTVORENÉ. SVETLÉ. VOĽNÉ.
Veľkoplošné...

Internorm (výrobca)
Internorm (distribútor)

Multizóny

Chýba vám uzavretý priestor, kde môžete...

TECHO, s.r.o. (výrobca)
TECHO, s.r.o. (distribútor)

For interior
Hore
Menu
Kalendárium
Vložené
4. august 2016
0
921

Solárna stratégia udržateľného mesta, časť 1: Solárny urbanizmus - Urbánne štruktúry koncipované na základe pohybu slnka po oblohe

Publikácia sa venuje problematike hospodárenia s energiou na úrovni mesta. Energetická sebestačnosť budovy je už dnes teoreticky bezproblémová. Vo vačšej mierke je to však celkom iná, komplexnejšia problematika. Autori skúmajú formovanie zástavby a verejného priestoru z hľadiska optimálneho vzužitia slnečnej energie. Kniha vyšla v lete 2015 vo vydavateľstve STU a tohto roku bola nominovaná na cenu Visio 2020 za najvýraznejší čin v oblasti udržateľnej architektúry. Vybrané časti knihy budeme zverejňovať na pokračovanie.
Solárna stratégia udržateľného mesta, časť 1: Solárny urbanizmus - Urbánne štruktúry koncipované na základe pohybu slnka po oblohe
Autori: Ing. arch. Ján Legény, Ing. arch. Peter MorgensteinRealizácia: 2015 - 2015Adresa: Námestie slobody 19, Bratislava, SlovenskoPublikované: 5. august 2016

Človek sa už od počiatku svojej existencie združuje do spoločenstiev s cieľom prežitia, či už z dôvodu získavania potravy alebo odvrátenia hroziaceho nebezpečenstva. Ako sme v predchádzajúcej kapitole opísali, slnečné žiarenie malo priamy vplyv na formovanie obydlí ľudí. Platí to aj pre skupiny stavieb – mestá – urbanizmus.

Túto problematiku by sme určite mohli začať antickým mestom Priene, ktoré bolo založené na strmých svahoch pobrežia Egejského mora okolo roku 350 pred n. l. Predstavuje určite jeden z najkrajších príkladov gréckeho mestského plánovania. Objekty sú radené za sebou na po sebe idúcich terasách, ktoré sa zdvíhajú z roviny do prudkého kopca s čisto severo-južnou orientáciou. Priene je založené na mriežkovom pláne so 6 hlavnými ulicami prebiehajúcimi z východu na západ a 15 ulicami, ktoré ich pretínajú v pravom uhle. Týmto spôsobom bolo mesto rozdelené do približne 80 blokov – insulae, každý s rozmerom v priemere 150 x 110 stôp (46 x 34 m). Okolo 50 insulae je venovaných súkromným domom. Insula vyššej triedy mala štyri domy, ale väčšina z nich bola ďalej delená. Domy sa zvyčajne skladali z obdĺžnikového nádvoria obklopeného obytnými priestormi a skladmi, do objektu sa vstupovalo cez malý vestibul ústiaci na juh do ulice.

Priene – koncepcia zástavby (okolo 350 pred n. l.)
Priene – koncepcia zástavby (okolo 350 pred n. l.)

Fascinujúci, tvarovo zaujímavý, príklad je Pueblo Bonito, najväčší z dochovaných tzv. „Veľkých domov“ severoamerického indiánskeho kmeňa Anasazi. Bolo postavené na horných terasách kaňonu Chaco na území dnešného Nového Mexika medzi rokmi 919 až 1080 nášho letopočtu. Osídlenie svojím zaobleným usporiadaním pripomína grécky amfiteáter. Mnohí odborníci sa domnievajú, že sa jedná o formu astronomickej hvezdárne alebo o rituálny chrám solárneho kultu. Denný a sezónny pohyb slnka tu nadobúda ďalší rozmer, nie len ako potreba na prežitie, ale aj ako dôvod na uctievanie niečoho posvätného – transcendentálneho. Objekt tvaru polmesiaca obsahoval v štyroch podlažiach 1000 miestností a viac ako 30 kruhových obradných siení „kiv“ o priemere až 20 m. V 12. storočí tieto pueblá ich obyvatelia opustili. Potom si Indiáni vybrali v stenách kaňonov zatienené skalné výdute, v ktorých začali vytvárať tzv. útesové paláce. Príkladom je Cliff Palace (700 až 1100 n. l.) v národnom parku Mesa Verde (zo španielčiny „zelený stôl“) v Colorade, najväčšie skalné obydlie svojho druhu v Severnej Amerike z čias predkolumbovskej éry. Ochranu pred pasívnymi solárnymi ziskami počas horúcich letných dní, kedy je slnko najvyššie (ako aj pred nepriaznivými vplyvmi počasia) poskytovali veľké skalnaté previsy nad osadou. Tie akumulovali teplo a po zotmení z nich teplo zase sálalo a vytváralo požadovanú klímu. Obydlia boli orientované smerom na juh s cieľom využívania slnečnej energie v konkrétnom období v roku – najmä v zime. Slnovrat bol využívaný na pragmatické a náboženské účely. Obyvatelia Cliff Palace mali tendenciu pohybovať sa v priestore previsu vzhľadom na ročné obdobie. V letnom období prechádzali hlbšie pod previs. Naopak, v zime sa premiestňovali viac na juh, kde boli situované príjemne preslnené terasy, ktoré využívali na prácu a spoločenské aktivity. Migrácia smerom sever – juh vychádzala z pohybu tieňa, čím si obyvatelia regulovali teplotu prostredia, v ktorom sa nachádzali. Ďalšie príklady sú mesto Olynthus v stredomorí, či severoamerické mesto Acoma.

Ruiny Pueblo Bonito (919 až 1080 n. l.)
Ruiny Pueblo Bonito (919 až 1080 n. l.)
Skalné obydlia Anasaziov pod previsom (asi 1100 n. l.)
Skalné obydlia Anasaziov pod previsom (asi 1100 n. l.)

Ako sme spomínali, v stredoveku dochádza k odklonu od využívania slnečnej energie, čo súviselo aj s fortifikačnými systémami miest, ktoré obmedzovali ich rast do šírky, a tým sa vytváral tlak na čo najintenzívnejšie využívanie plôch vnútri hradieb. Je to aj lekárska prax, ktorá mala často priamy a veľmi veľký vplyv na vývoj architektúry. Nikde to nie je badateľnejšie než v období moderného hnutia, keď stavebné profesie stoja v čele boja proti tuberkulóze. V celej Európe zomierajú státisíce ľudí každý rok na tzv. „Bielu nemoc“, ktorá, i keď v ústraní, decimuje viac životov, než kiahne, týfus, šarlach a všetky ostatné ochorenia počas celej éry ľudstva. Mnoho z priekopníkov architektúry moderného hnutia sa začiatkom 20. storočia podieľa na výstavbe sanatórií na liečbu tuberkulózy. Boli oboznamovaní s liečebnými metódami svojej doby a pracovali po boku lekárov, ktorí používali slnečné žiarenie na liečbu svojich pacientov.

Le Corbusier v období svojej tvorby vyzdvihoval vedúcu pozíciu modernej architektúry pri formovaní miest budúcnosti, pričom ostro kritizoval tradičné mesto. Jeho práca v oblasti urbanizmu vrcholí publikovaním knihy La Ville Radieuse, teda Žiarivé (oslňujúce, svietiace) mesto v roku 1935. Architekt požaduje viditeľnosť oblohy a stromov v každom byte.  „Projekty ako Ideálne miliónové mesto, Ville Contemporaine alebo Plan Voisin predstavujú najkontroverznejšiu časť jeho životného diela, ale v kontexte aplikácie slnečného žiarenia pri návrhu urbanistickej štruktúry predstavujú dôležitý zlom. Tradičné – aditívnym spôsobom vytvárané mesto sa v nových konceptoch rozpadá a radikálne mení na sústavu solitérnych objektov v mene moderných ideálov svetelnej hygieny obytného prostredia. Dostatočné presvetlenie všetkých bytov verzus rozklad koncentrovanej mestskej štruktúry. Zánik tradičného mesta(?).“ (ŠPAČEK, Robert a kol.: Solárne mestá: Uplatnenie stratégie solárnych miest v podmienkach Slovenska. Bratislava, Vydavateľstvo STU, Fakulta architektúry 2010, s.5.) Mnoho architektov, podobne ako Le Corbusier, vyznávalo alternatívne urbanistické modely horizontálne separovaných a vertikálne predĺžených foriem. Analogickosť zmýšľania európskych a amerických autorít architektúry sa vyvíja paralelne a po druhej svetovej vojne dochádza k nárastu vplyvu európskej moderny v USA, ktorá prináša so sebou aj modernistickú teóriu urbanizmu – „towers in the park“ (veže v parku), aj keď v tej dobe už značne zdiskreditovanú.

LeCorbusierov Plan Voisin pre Paríž z roku (1925)
LeCorbusierov Plan Voisin pre Paríž z roku (1925)

Koncom 19. storočia, s vynálezom parného stroja a zostrojením automobilu, dochádza k zmene mobility obyvateľov mesta a vznikajú rôzne koncepcie miest. Už v roku 1902 Ebenezer Howard publikuje v Garden Cities of To-Morrow svoje záhradné mesto, kde by obyvatelia mali žiť v harmónii s prírodou. Ide o decentralizovanú formu osídlenia s charakterom satelitného mesta. N. A. Miljutin v roku 1930 koncipoval svoje pásmové mesto, ktoré rozdelil na základné funkčné zóny/pásma – pásmo železnice, pásmo výroby, zelené izolačné pásmo, obytné pásmo so spoločenskou funkciou, obytnou a výchovnou, pásmo rekreácie, záhradnícke pásmo. Aténska charta z roku 1933, ktorej signatárom bol aj Le Corbusier, definuje štyri funkčne diferencované zóny – bývanie, práca, rekreácia a doprava. Štvrtá funkcia spája navzájom prvé tri. Tieto koncepcie síce primárne nepočítajú s využívaním slnečnej energie, no predstavujú významnú etapu vo vývoji urbanizmu a teórie stavby miest.

Diferenciácia miest na jednotlivé zóny bola a je spôsobená skracovaním času potrebného na presun medzi nimi, ktorej výsledkom je vzrastajúca miera závislosti od fosílnych zdrojov energie. Ako sme v úvode uviedli, populácia v mestách narastá (v roku 2050 by obyvateľmi miest mali byť až dve tretiny ľudí) a na svoje fungovanie mestá spotrebujú 70 až 80 % celkovo vyrobenej energie. Dá sa teda predpokladať, že mestá sa budú s narastajúcim počtom obyvateľov rozširovať v horizontálnom smere – do šírky, čím sa budú predlžovať vzdialenosti medzi jednotlivým funkčnými zónami. Tam, kde to z priestorových možností nebude možné, mestá budú rásť do výšky a energia bude potrebná na prepravu osôb, tovarov a služieb vo vertikálnom smere. Musíme sa preto snažiť znižovať spotrebu energie miest a hľadať optimálne riešenia ich organizácie (vertikálnej, horizontálnej).

Určitá miera zníženia spotreby energie v urbanistickej mierke sa dá docieliť optimálnym orientovaním stavieb voči svetovým stranám, rozostupmi medzi objektmi a ich hmotovotvarovým riešením. Pri solárnom urbanizme tieto faktory určujú mieru využívania slnečnej energie pasívnym a aktívnym spôsobom. Urbanistická prax nám poskytuje rôzne realizácie a štúdie/vízie solárnych miest. Pri urbanizme je problematická jeho premenlivosť v čase (mení sa spôsob života, mesto sa rozrastá a pod.), preto je ťažké hodnotiť mieru ich úspešnosti, hlavne čo sa týka sociálnych a spoločenských vplyvov. Možno ale hodnotiť mieru úspor energií. Paolo Soleri bol inovátorom a priekopníkom v oblasti udržateľného urbanizmu a zakladateľ „Arcology“ (Na charakteristiku tohto princípu tvorby využime slová jeho iniciátora, Paola Soleriho. „V prírode, počas vývoja, sa organizmus stáva zložitejší, kompaktnejší, dochádza k miniaturizácii systému. Podobne, aj mesto by malo fungovať ako živý systém. „Arkológia“ (Arcology) – architektúra a ekológia ako jeden integrálny proces, je schopná pozitívne reagovať na mnoho problémov mestskej civilizácie, svetovej populácie, na problémy znečistenia, energie a vyčerpanie prírodných zdrojov, na nedostatok potravín a kvality života. Arkológia uznáva nevyhnutnosť radikálnej reorganizácie rozľahlej mestskej krajiny do hustých, integrovaných, trojrozmerných miest s cieľom podporiť komplexné činnosti, ktoré udržujú ľudskú kultúru. Mesto je nevyhnutný nástroj na vývoj ľudstva.), zaraďuje sa medzi najznámejších utopistických plánovačov 20. storočia. Medzi jeho projekty môžeme zaradiť Cosanti – čiastočne podzemný komplex založený na princípoch pasívnej solárnej architektúry. Konštrukcie v horúcich letných dňoch tak ostávajú chladné a naopak, počas studených nocí sálajú teplo. Jeho najznámejšie dielo je urbánne laboratórium – Arcosanti, minimesto schopné podpory 5000 obyvateľov žijúcich na ploche 10 akrov. Tento projekt sa stal prototypom „arkológie“ – ako alternatíva k horizontálnemu rastu, ktorý je charakteristický pre väčšinu amerických miest a z toho prameniacich rozsiahlych predmestí. Soleri navrhoval sebestačné, vertikálne vrstvené megaobjekty, ktoré kombinujú bývanie, prácu a prírodné prostredie do zahustených superorganizmov – megamiest. 

Arcosanti 5000 (Paolo Soleri)
Arcosanti 5000 (Paolo Soleri)

V roku 1992 mesto Linz poverilo známeho rakúskeho urbanistu Rolanda Rainera vytvoriť nový územný plán zóny Linz Pichling ako aj celej infraštruktúry. V prvej fáze projektu bolo postavených 630 domov. V nasledujúcej fáze bol rozsah projektu zvýšený na 1317 domov na ploche pozemku s celkovou výmerou 32 ha, určených pre asi 25 000 ľudí. Architektonicky sa na projektovaní podieľali Norman Foster, Richard Rogers, Renzo Piano a Thomas Herzog, ktorí boli priekopníkmi udržateľnej výstavby už od 70. rokov. Skupina bola nazvaná READ group (Renewable Energy in Architecture and Design). K hlavným parametrom udržateľnosti projektu patrí dosiahnutie maximálnej možnej hustoty, maximálnej flexibility druhov zástavby, ako aj starostlivá dopravná štúdia na podporu a uľahčenie pohybu chodcov a cyklistov s cieľom úspory spotreby fosílnych palív.

Solar City Linz – Pichling
Solar City Linz – Pichling

Pojem „Solar city – slnečné mesto“ v sebe zahŕňa aj aktívnu účasť zo strany jeho budúcich užívateľov, ktorí sa sami starajú o obhospodarovanie oblastí v okolí ich domov a niektorých verejných priestranstiev. V neposlednom rade, najväčšia inovácia v oblasti spotreby energie je jej výroba. Projekt je koncipovaný s cieľom maximalizovať pasívne solárne zisky prostredníctvom väčších odstupov budov (zabezpečujúcich prístup slnečného žiarenia aj v zimných mesiacoch) a orientáciou hlavných fasád obytných budov v smere sever – juh. Solárne kolektory na strechách budov slúžia na prípravu TÚV, energia na vykurovanie budov v nízkoenergetickom štandarde je dodávaná z diaľkového rozvodu tepla (Fernwärme). Počas projektovania boli pre zúčastnené strany stanovené limitné požiadavky na energetický štandard budov (potreba tepla na vykurovanie max. 244 kWh/m /a) a stupeň pokrytia potreby TÚV energiou zo slnka (min. 34 %), ktoré boli vo finálnom priemere značne prekročené (36 kWh/m /a; 50 %). Dôraz bol kladený aj na elimináciu statickej i dynamickej individuálnej automobilovej dopravy v bezprostrednej blízkosti obytnej zóny. (TREBERSPURG, Martin: SolarCity Pichling - Das Projekt: Nachhaltige Stadtentwicklung. Wien/New York, Springer 2008.)

Slnečný obal Ralpha Knowlesa a jeho architektonizácia
Slnečný obal Ralpha Knowlesa a jeho architektonizácia

Sprievodným výstupom projektu Solar City Linz je katalóg kritérií kvality udržateľného urbanistického rozvoja – LeS! (Linz entwickelt Stadt!), ktorý formou tzv. check-list (zaškrtávací zoznam) posudzuje mieru naplnenia požiadaviek. Hodnotenie kvality urbanistického návrhu prostredníctvom checklistu však nie je nič ojedinelé – napr. mnohé mestá v Nemecku majú vypracované podrobné systémy. Mesto Essen umožňuje touto formou, okrem iného, hodnotiť danosti územia, kvalitu urbanistického návrhu alebo kvalitu územného plánu. Na každej úrovni sleduje využitie OZE (predovšetkým slnečnej energie), energetický koncept, minimalizáciu spotreby, či možnosti budúceho napojenia zástavby na regeneratívne energetické zdroje. Otázna ostáva miera uplatnenia týchto nástr ojov v rovine praxe. (STADT ESSEN: Leitfaden für eine energetisch optimierte Stadtplanung. Essen, Amt für Stadtplanung und Bauordnung 2009.)

Solárne sídlisko Am Schlierberg, Freiburg (časť Vauban) je významný príklad solárneho urbanizmu z Nemecka. Je charakterizované integrovaním rozsiahlych plôch fotovoltiky do strešnej konštrukcie domov. Sídlisko v energeticky pasívnom štandarde produkuje väčšie množstvo energie ako spotrebuje na svoju prevádzku. Príkladom aplikácie aktívnych solárnych systémov v urbanistickej mierke pri obnove 11-podlažných budov je La Darnaise, Grand-Lyon (Francúzsko), kde boli na fasády dodatočne inštalované PV-moduly a na strechy solárne kolektory. Tento príklad tiež demonštruje obmedzenosť možností pri koncipovaní solárne aktívnych plôch ex post. (GAIDDON, Bruno, KAAN, Henk, MUNRO, Donna: Photovoltaics in the Urban Environment - Lessons Learnt from Large-scale Projects. London, Earthscan 2009.)

Solárne sídlisko Am Schlierberg, Freiburg, Nemecko
Solárne sídlisko Am Schlierberg, Freiburg, Nemecko

Príklad energeticky sebestačného urbanizmu je tiež štvrť Bo01, Västra Hamnen v Malmö (Švédsko). Sídlisko je napojené na lokálny zdroj tepla (tepelné čerpadlo produkujúce energiu pre okrskové vykurovanie a chladenie s medzisezónnym ukladaním tepla v prírodných infiltračných vrstvách 90 metrov pod zemou). Byty a tepelné čerpadlá v rámci okrskovej siete zásobuje elektrickou energiou veterná turbína s výkonom 2 MW. Systém dopĺňajú integrované solárne k olektory a fotovoltika. (CITY OF MALMÖ: Västra Hamnen, The Bo01-area - A city for people and the environment. [online] 2004. Dostupné na: <http://sustainablecities.dk/files/file/vhfolder_malmostad_ 0308_eng.pdf> [2012-01-24])

Pre olympijské hry v roku 2000 vybudovalo austrálske hlavné mesto Sydney olympijskú dedinu v Newingtone, ktorá patrí k najväčším solárnym „dedinám“ vo svetovom meradle. Od fázy urbanistického návrhu bol kladený dôraz na orientáciu a sklon striech, ako i na celkový architektonický výraz a integráciu PV. Po skončení olympijských hier boli domy rozpredané a predstavujú inšpiratívny model solárneho urbanistického rozvoja so štátnou podporou a koordináciou.

Príklady solárneho urbanizmu uplatňujúceho BIPV (building integrated photovoltaics – integrácia fotovoltiky do budov) sú relatívne hojne zastúpené aj v Holandsku. Solárne sídlisko Nieuw Sloten, Amsterdam poskytuje elektrickú energiu získanú lokálne zo strešných PV panelov rozmiestnených nerovnomerne v sídelnom útvare. Prostredníctvom nich pokrýva lokálnu spotrebu a v prípade prebytkov zásobuje najbližšie okolie. Fotovoltika na strechách budov je vo vlastníctve a správe firmy, ktorá dozerá na funkčnosť a zabezpečuje potrebnú údržbu.

Iný príklad je projekt solárneho sídliska Nieuwland, Amersfoort, ktorý sa zameral na širšie uplatnenie fotovoltiky. Jeho význam spočíva v definovaní rámcových požiadaviek na orientáciu, sklon a rozsah PV plôch, ktoré architekti museli záväzne pri návrhu rešpektovať.

Urbanistický projekt Stad van de Zon, vznikajúci na severe Holandska, reprezentuje príklad kooperácie troch obcí pri formovaní nového urbanistického celku koncipovaného s cieľom optimalizácie využívania aktívnych solárnych technológií. Príklady z Holandska sú charakterizované precíznou plánovacou fázou a včasnou spoluprácou s budúcimi správcami solárnych technológií ako aj s prevádzkovateľmi dotknutých energetických sietí, čo umožnilo pripraviť okolitú infraštruktúru na bezproblémové integrovanie plánovaných solárnych systémov.

Podobných príkladov, ktorým sa venuje, okrem iných, aj publikácia Solárne mestá – uplatnenie stratégie solárnych miest v podmienkach Slovenska, je pomerne veľa. Spomeňme napríklad projekt solárneho mesta Daegu v Južnej Kórei, austrálske Adelaide, Santa Monica v USA, Oxford vo Veľkej Británii, či dánsku Kodaň. Oxford, ktorý bol v roku 2006 dejiskom druhého medzinárodného kongresu solárnych miest a je členom Medzinárodnej iniciatívy solárnych miest (ISCi), si stanovil cieľ, podľa ktorého do roku 2010 bude 10 % všetkých domov využívať solárnu energiu. So zámerom osloviť obyvateľov, mesto zriadilo tzv. slnečnú ulicu, ktorá pozostávala z energeticky úsporných domov vybavených solárnymi systémami a zimnými záhradami, či solárne predmestie. V Kodani bolo realizované množstvo ukážkových projektov využívajúcich solárne technológie a energeticky úsporné riešenia pre obytné súbory (napr. Oresundská oblasť). V roku 2005 mesto zriadilo „solárnu cenu“, či Solar Stock Exchange(solárnu burzu), známa je kodaňská ZOO, či škola architektúry.

Uvedené príklady, i keď svojím rozsahom spadajú do urbanistických dimenzií, majú prevažne charakter okrajových urbánnych štvrtí s prevahou bývania v rodinných domoch, ojedinele v objektoch málopodlažnej zástavby.

Model viedenského sídliska Aspern - Nová mestská štvrť pre 20 000 ľudí vzniká na ploche bývalého letiska Viedne.
Model viedenského sídliska Aspern - Nová mestská štvrť pre 20 000 ľudí vzniká na ploche bývalého letiska Viedne.

Charakter intenzívne urbanizovaného územia využívajúceho obnoviteľné energetické zdroje má projekt realizovaný v metropole susedného Rakúska. V novej mestskej štvrti Aspern – Die Seestadt Wiens, ktorá v súčasnosti vzniká na brownfielde bývalého viedenského letiska, majú byť uplatnené princípy energeticky kooperatívneho fungovania jednotlivých objektov v rámci urbánneho celku. Inovatívna energetická infraštruktúra má umožniť bezproblémový transfer energetických prebytkov na miesto aktuálnej spotreby. Okrem toho, tepelná energia získaná počas leta prostredníctvom solárnych kolektorov bude medzisezónne ukladaná do podložia s cieľom pokryť väčšinu potreby tepla na vykurovanie. Ďalšiu možnosť zásobovania energiami predstavuje koncept využitia geotermálnej energie rovnako na pokrytie tepelných nárokov, ako aj na výrobu elektriny. Počas plánovacieho procesu boli využité simulačné nástroje zahŕňajúce celé sídlisko, ktoré má poskytnúť bývanie a prácu pre 20 000 obyvateľov. Hustota zástavby bola volená s cieľom minimalizácie energetických strát a optimalizácie mikroklímy s využitím zelene, elementu vody, pozitívnych aspekto v efektu tepelného ostrova a pod. (MA 21B WIEN: Masterplan Flugfeld Aspern: Pläne und Ergebnisbroschüre [online]. Wien, Magistrat der Stadt Wien 2008, 129 s. Dostupné na: <http://www.aspern-seestadt.at/resources/files/2010/7/26/1114/ masterplan-flugfeld-aspern-gesamt.pdf> [2013-06-08])

Extrémnejšie príklady udržateľných miest, ako napríklad Masdar City, môžeme nájsť v Spojených arabských emirátoch. Dnes patrí spomedzi projektov udržateľných miest celosvetovo k najprogresívnejším. Ambiciózne ciele zahŕňajú nulovú spotrebu energie s produkciou nulového odpadu a minimálny dopad na okolité prostredie.

Urbanistická koncepcia solárneho spoločenstva obce Königsfeld, je primárne podriadená orientácii objektov na juh s cieľom maximalizácie využitia solárnych ziskov. Vysoký dôraz sa kladie na participatívne navrhovanie. Veľkosť a plán zástavby zostáva variabilný, s cieľom poskytnúť investorom a obyvateľom značnú flexibilitu a individualitu. Povýšenie energetických aspektov nad mestotvorné princípy však spôsobuje, že v novom území absentujú verejné priestranstvá a zástavba nadobúda charakter developerských suburbánnych zón, kde hustota zástavby nedosahuje parametre udržateľného územného rozvoja. 

Solárne spoločenstvo Königsfeld
Solárne spoločenstvo Königsfeld

V kontraste s týmito snahami je mesto Dubaj, ktoré počas posledných troch desaťročí vôbec nekládlo dôraz na udržateľnosť ako primárny cieľ svojho rozvoja. Charakterizuje ho neprirodzené tempo rastu. Výsledkom je mesto s plochou 23885 km a budovami, ktoré si vzhľadom na náročné klimatické pásmo vyžadujú veľké množstvo energie získavané najmä z fosílnych palív. Dubaj má jednu z najväčších uhlíkových stôp na jedného obyvateľa na svete, aj keď táto stopa je čiastočne výsledkom procesov energeticky náročného odsoľovania morskej vody na pitné účely, od ktorých je mesto priamo závislé. Môžeme konštatovať, že Dubaj predstavuje model rozvoja, v ktorom sa ľudia pokúšali podmaniť si svoje okolie skôr, ako s ním koexistovať. Príkladom sú napríklad novovytvorené ostrovy Palm Islands, World Island. Dubajské „zelené“ pokusy sú charakterizované predovšetkým dôrazom na samotné stavby, skôr ako na riešenie celkového urbánneho konceptu. Pri bližšom skúmaní týchto návrhov vyplýva, že ide často o „symbolické gestá“.

Extrémny príklad podobného prístupu, ako ospravedlniť extravagantný dizajn, je návrh veže (vertikálny urbanizmus) – Rotating Tower, ktorá sa otáča pomaly okolo svojej osi za pomoci využívania obnoviteľných zdrojov energie. Dubaj je príkladom mesta, ktoré disponuje extrémnym množstvo dopadajúcej slnečnej energie. Problém predstavuje vysoká náročnosť chladenia objektov počas takmer celého roka. Je všeobecne známe, že energia potrebná na chladenie je zhruba 3-krát väčšia ako na vykurovanie (v našich podmienkach). V Dubaji je určitá úspora energie (či už primárnej alebo tzv. sivej/zabudovanej) možná redukovaním po architektonickej a technologicko-konštrukčnej stránke megalomanských projektov. Takýto prístup zväčša býva demonštráciou sily (v tomto prípade ekonomickej) alebo pokroku, čo potvrdzuje aj história.

Udržateľnosť vo vzťahu k mestu musí byť chápaná komplexne – od zachovania kultúrnej identity, cez tvorbu verejných priestranstiev podporujúcich sociálne väzby medzi obyvateľmi až po energetické a mikroklimatické aspekty. Solárne mestá súčasnosti menia svoje adjektívum na inteligentné v zmysle využívania informačných technológií, inteligentných sietí a meracích systémov, energeticky kooperujúcich budov, či mestských štvrtí.

Extravagantné Palm Islands, World Island v Dubaji ako kontrapunkt k udržateľnému spôsobu života
Extravagantné Palm Islands, World Island v Dubaji ako kontrapunkt k udržateľnému spôsobu života

Článok je výňatkom z publikácie Solárna stratégia udržateľného mesta
Autori: Ing. arch. Ján Legény, PhD; Ing. arch. Peter Morgenstein, PhD.
Ústav ekologickej a experimentálnej architektúry Fakulta architektúry Slovenská technická univerzita Nám. slobody 19 813 45 Bratislava
Vydala Slovenská technická univerzita v Bratislave v Nakladateľstve STU. Bratislava, 2015
ISBN 978-80-227-4366-2 85-216-2015

 

Poloha diela

Ing. arch. Ján Legény
Ing. arch. Peter Morgenstein

Súvisiace články

Pravý stĺpec
Menu
Hlavný obsahHlavný obsah
Čakajte prosím