„Prestali sme vidieť priestor a vedieť ho tvoriť...“ Vojtech Vilhan

Vojtech Vilhan sa narodil 14. júla 1926 vo Vrútkach. Vyrastal v rodinnom prostredí úzko prepojenom s tradíciami ochotníckeho divadelníctva, ktorému sa aj sám v detstve venoval. Študoval na reálnom gymnáziu v Žiline, neskôr aj na Vyššej škole staviteľskej v Prešove, kde ho významný slovenský scénograf Martin Brezina, zasvätil do začiatkov priestorovej tvorby.

Per aspera ad astra

Aj napriek nesúhlasu rodiny sa mladý a nádejný budúci architekt rozhodol po prijatí na Slovenskú vysokú školu technickú v Bratislave, presťahovať v roku 1946 do veľkomesta. Prvé roky na Oddelení architektúry a pozemného staviteľstva SVŠT neboli celkom ľahké, z nedostatku finančných prostriedkov a rodinnej podpory si musel popri štúdiu privyrábať ako rozhlasový moderátor. Netrvalo dlho a Vilhan sa stal osobným asistentom svojho profesora architekta Jana Emila Koulu. Pod Koulovým vedením spolu študovali ľudovú architektúru a realizovali terénne výskumy v južných, ako aj severných a severovýchodných oblastiach Slovenska. Vnútorné súvislosti, racionálnosť a funkčnosť dispozície, prvky a maximálna účelnosť ľudovej architektúry staviteľstva boli tým, čo neskôr Vilhan aplikoval aj vo svojej modernej tvorbe architektúry. V roku 1971 sa k téme hodnoty a odkazu ľudového staviteľstva vyjadril:

„Predstava o nadviazaní na tradíciu ľudovej tvorby sa veľmi často zužuje na bizarnosť dekóru, detailu, atraktívnosť farby a podobne. Ľudová architektúra je však zdrojom oveľa širších poučení a štúdií... Jej diferenciácie vznikali podľa zvyklostí a odlišných funkcií i vnútri domu. Materiál sa volil presne podľa miestneho výskytu. Vyplývalo to z racionality ľudového stavebného podnikania i perfektnej znalosti spracovania materiálu. Tvarová i funkčná rozdielnosť, aká je napríklad medzi zrubovou stavbou akéhokoľvek kraja a medzi južným typom s rozšírenými opornými nárožiami, sa nám v súčasnej tvorbe nepodarilo ani zďaleka dosiahnuť. Všetky zákony, ktoré si vyslovujeme ako kréda súčasnej architektonickej tvorby, sú v podstate preveriteľné a obsiahnuté vo vnútorných vzťahoch diela ľudovej architektúry. Neslobodno však pritom zabúdať, že iné sú funkcie, spoločenské potreby, iný je materiál a iná je zákonitosť formy, detailu veľkosériového prvku a profesionálnej praxe. Ale to je už vari tá podstata našej súčasnej tvorivej práce – uvedomiť si tieto nové skutočnosti a vzťahy a hľadať im primeraný výraz.“

Prvé spolupráce

Začiatkom päťdesiatych rokov sa už ako zamestnanec Stavoprojektu a Ústavu stavby miest a obcí SVŠT v Bratislave zapojil s mladšími spolužiakmi, v tom čase kolegami, architektmi Ferdinandom Milučkým, Stanislavom Talašom a Dušanom Kuzmom, do niekoľkých súťaží a realizácií projektov ako Riešenie nábrežia a zábradlia pri Dunaji (1954, nerealizované), Výstavný pavilón pre zlepšovateľov v Prešove (1954, 1. cena). Práve táto mladá generácia čerstvých absolventov SVŠT sa snazila do praxe začlenit atypické a menej tradičné stavebné postupy, metódy a konštrukcie, ktoré by zároveň reagovali aj na okolité prostredie a so stúpajúcou kvalitou lokálnej priemyselnej výroby a staviteľstva, držali krok s aktuálnymi trendmi svetovej architektúry. 

Zlatý vek interiéristov

Tvorba interiérov nemala na našom území dlho pevné postavenie. Optimizmus povojnových rokov, rozmach územného plánovania a veľké stavebné realizácie rozvoju interiérovej tvorby výrazne dopomohli. Boli to práve architekti ako Vojtech Vilhan, Ferdinand Milučký a ďalší, ktorí sa rozhodli venovať tvorbe vnútorných priestorov – interiérov, komplexnejšie. Títo architekti poukazovali aj na často slabú kvalitu interiérov štátnych, a teda verejných stavieb, ktorých úloha mala spočívať práve vo formovaní vkusu našej spoločnosti a jej obyvateľov. Na diskusných fórach, ktoré architekti často sami zvolávali, presadzovali tvorbu kvalitných interiérov ako nevyhnutnú a rovnocennú súčasť každej komplexne riešenej stavebnej realizácie. Hodnota stavby sa mala začať konečne posudzovať nielen z hľadiska vonkajších, ale aj vnútorných obsahov.

Svietil najdlhšie

Napriek podpore štátu stáli architekti pred neľahkou úlohou. Veď ako by sa dali netradičné, obsahovo špecifické projekty a sny realizovať pomocou štandardizovanej a typizovanej ponuky, ktorá u nás zažívala obrovský rozmach? Z potreby nevyhnutnej rozmanitosti sa Vilhan rozhodol mobiliár a ostatné druhy vnútorného zariadenia vlastných interiérov navrhovať sám. Skice sedacích súpravy, skriňové zostavy, regály, ale aj drobné predmety a zariadenia ako popolníky či smetné koše, vznikali na fínskom pauzovacom papieri v ateliéri na Dullovom námestí, kde svedomito, spomedzi všetkých výtvarníkov a architektov, ktorí v okolitých budovách sídlili, pracoval dlho do noci. Takto spomínajú na Vilhanove najplodnejšie roky Ferdinand Milučký: „Vilhan svietil vždy najdlhšie.“

Výroba takmer všetkých Vilhanom navrhnutých interiérových komponentov bola realizovaná s remeselnou presnosťou a zručnosťou pracovníkmi dielní Umeleckých remesiel, n. p., Bratislava. „Keď k nám pán Vilhan prišiel, vždy pobudol veľmi dlho. Spoločne sme diskutoval, vymýšľali a hľadali to najlepšie možné riešenie tvaru, materiálov a techniky, kým s tým nesúhlasili obe strany,“ spomína Peter Kukliš, bývalý vedúci oddelenia pre prácu s kovom a drevom národného podniku a ďalej dodáva: „bol to veľmi priateľský a príjemný človek, všetci sme ho mali veľmi radi.“

Od Národnej knižnice k Supraphonu

Vilhan sa venoval architektúre celý život. Za štyridsať rokov vytvoril viac než dvadsať komplexných interiérových riešení prevažne verejných zákaziek. No nechýbali medzi nimi interiéri obchodov UP – Umeleckého priemyslu SFVU v Bratislave a Banskej Bystrici (1963), nitrianskeho holičstva a kaderníctva (1963), či bratislavskej, pomerne malej, ale pulzujúcej predajne gramofónových platní Supraphon, na ktorej spolupracoval s Rastislavom Janákom (1980). Túžba po harmonickom prepojení interiéru a exteriéru v jeden kompaktný celok bola tým, čomu sa venoval nepretržite. Podarilo sa mu to vystihnúť práve v koncepcii tzv. totálnych interiéroch. V praxi tlmočené - jednota priestoru vyjadruje jeho funkciu, tvarová estetika použitých prvkov je v harmónii s kvalitou použitých materiálov a ich celkovým výrazom, a to všetko s citlivým dôrazom na celkové pôsobenie interiéru a jeho atmosféru. A to všetko pod dohľadom vedúcej osobnosti – Vojtecha Vilhana, či vo vybraných prípadoch i práce celého autorského tímu.

Tento prístup Vilhan uplatnil aj pri realizácii interiérov Slovenskej národnej knižnice v Martine (1962 – 1964), ktorá vznikla v spolupráci s architektkou Gabrielou Cimmemannovou, či rekonštrukcii objektu Slovenskej národnej rady v Bratislave pre novú zasadaciu sieň a príbuzné priestory (1964 – 1978).

Hodnota dedičstva v modernom svete

Rekonštrukcia zasadacej siene bola hneď po dokončení prvej etapy oceňovaná za kvalitnú prestavbu staršieho priestoru, a to najmä pre svoje tvarové, síce jednoduché, no efektné a vysoko funkčné a na mieru vyrobené vnútorné zariadenie a celkovú atmosféru. Priestorovo najzaujímavejším prvkom bolo stropné osvetľovacie teleso hlavnej zasadacej siene pripomínajúce žiarivé slnko. Prvky slnečného lúča, kruh a jeho variácie sa objavili aj v tvarosloví ďalších kusov nábytku - kreslách, pracovných, konferenčných a servírovacích stoloch. Vilhan poukazoval na potrebu a dôležitosť citlivých rekonštrukcií starých stavieb a objektov. „Staré stavby znamenajú aj veľké hodnoty, ktorých sa predsa nemôžeme vzdávať, hodnoty, ktoré vznikali mnohými a mnohými rokmi. Ešte aj dnes im môžeme všeličo pridávať, naplniť ich novými potrebami, využiť ich v modernom rytme života. Ani najbohatší štát, ani najbohatšie mesto by nedokázalo jestvujúce hodnoty zrazu nahradiť niečím iným.“ 

To, čo nás odlišuje, nás zároveň aj spája

Azda najznámejším dokladom Vilhanovho záujmu o všetko nové a súčasné, je bezpochyby interiér Vládneho salónika, ktorý spolu s architektom Jánom Bahnom vytvorili v štýle nastupujúceho high-tech pre Československú správu dopravných letísk v rokoch 1972 – 1973. Vysokú kultivovanosť použitia množstva umeleckých diel a nových materiálov a techník ako nerezový chróm či smaltovaný náter na dreve, prepojila dvojica autorov sofistikovane s tými tradičnými aj pri Štátnej banke československej v Žiline (1973 – 1979).

Medzinárodné výstavy – pýcha národa

Nielen veľké a veľmi prestížne medzinárodné veľtrhy a pavilóny samotných krajín boli od začiatku druhej polovice 20. storočia tým, čo svojím obsahom, ako i formou, prinášalo do propagácie vzmáhajúceho sa domáceho hospodárstva a priemyslu inovatívne výstavnícke princípy a riešenia. Legendárna spolupráca dvojice Vojtecha Vilhana a Ferdinanda Milučkého sa začala ešte v roku 1955 realizáciami domácich výstav 40 rokov slovenskej hudby, Architektúra v českej a slovenskej minulosti, či jubilejnou výstavou Fraňa Kráľa. V roku 1956 spolu pracovali aj na priestorovej úprave stálej expozície Slovenskej národnej galérie. O rok neskôr sa zapojili do súťaže o návrh Československého pavilónu pre svetovú výstavu EXPO´58 v Bruseli. Hoci zvíťazila trojica Českých architektov Cubr –Hrubý – Pokorný, o necelé desaťročie sa architekti do súťaže o celoštátnu reprezentáciu na svetovej výstave, tentoraz kanadskom Montreali EXPO´67, zapojila znova aj spolu so Stanislavom Talašom. Zvíťazili a Československo sa prezentovalo dnes už zdevastovanou a prestavbami zničenou známou Bratislavskou reštauráciou a Kolibou.

Pedagóg, rečník, publicista

Od roku 1962 viedol Vilhan na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave Školu architektúry II., paralelu oddelenia tzv. veľkej architektúry Dušana Kuzmu (zal. v roku 1960). Študenti architektúry sa tak mohli vzdelávať aj v oblasti tzv. malej architektúry, a teda získavať nové znalosti z odvetvia výstavníctva, úžitkovej a interiérovej tvorby. Pod Vilhanovým vedením ukončilo do roku 1988 štúdium viac ako 40 absolventov, medzi inými nechýbali ani architekt Ľubomír Brezina ml., Ján Bahna, Juraj Žilinčár, Dušan Voštenák či Karol Weisslechner.

Vojtech Vilhan bol aktívny aj v spolkovom a kultúrnom živote. Zúčastňoval sa hodnotiacich komisií domácich i zahraničných výstavných projektov, sympózií. Bol dlhoročný členom Zväzu slovenských architektov, predsedom a členom komisie pre domácu interiérovú tvorbu. Priamou účasťou na diskusných fórach, kde prednášal nielen o interiérovej tvorbe, formoval verejné povedomie a vývoj domácej architektúry v oblasti kultúry verejných stavieb, bývania a každodenného života, záchrane pamiatok a rekonštrukcií starých budov. Významným prínosom do odbornej teórie a kritiky bola jeho bohatá publikačná činnosť, úvahy a články publikované v časopisoch Československý architekt, Výtvarný život, Kultúrny život, Architektúry ČSR, Projekt. V roku 1964 a 1967 bola Vilhanovi udelená cena Dušana Jurkoviča. V roku 2006 ho pri príležitosti osemdesiateho výročia narodenia ocenil Spolok architektov Slovenska Cenou Emila Belluša in memoriam za celoživotné dielo. Vojtech Vilhan sa svojou celoživotnou prácou zaslúžil o nezanedbateľný rozvoj slovenskej architektúry a dôstojné postavenie oblasti interiérovej tvorby, dizajnu nábytku a výstavníctva.

Archinfo, architektúra, urbanizmus, dizajn, grafika, umenie, Slovensko (architecture, architect, design, CGI, art, Slovakia)