Helsinky IŇAČ

Helsinky IŇAČ (Helsinky - hlavné mesto Fínska, Iňačovce - moja rodná dedina)

Tento projekt je mojou odpoveďou na výzvu predkladanú umeleckou subkultúrou v meste Helsinky. V októbri minulého roku som si prečítal zadanie tejto súťaže- akýsi výkrik ktorý bol reakciou na veľkú architektonickú súťaž na výstavbu Guggenhaimovho múzea v meste Helsinky. Nechceme Guggenhaimovo múzeum v Helsinkách! Nechceme ho preto, že je to “umelecká” inštitúcia, ktorá ničí nás, malých umelcov v Helsinkách. Nechceme ho preto že je to jedna z najdrahších značiek sveta a mesto na ňu minie hriešne peniaze. Nechceme ho, lebo dováža umenie zo zahraničia, nepomáha nám domácim, slúži len turistom! Je to akoby sme si v Helsinkách nechali zbúrať podnik na výrobu minerálnej vody a namiesto neho postavili továreň na Coca-Colu. Stop McDonaldyzovaniu fínskej kultúry! Proste ho tu nechceme! Namiesto toho chceme niečo, čo podporí nás. Talentovných ľudí v Helsinkách. Spravte niečo, hocičo, čo nám pomôže. Máte k dispozícií celé mesto, neobmedzený budget. Chodte do toho!

POSLAL SOM IM SLOVENSKÚ PERINU

Perina je vec ktorá teplo nevytvára, ale ho kulminuje. Chcel som vytvoriť perinu, ktorá by v Helsinkách nevytvárala umenie, ale ho podporila, kulminovala a vystavovala. Perina ako symbol podpory politickej, finančnej, priestorovej…

Strategicky som sa ju rozhodol umiestňovať v dvoch miestach. Prioritne to boli miesta, kde ľudia bývajú - vo vnútroblokoch v centre mesta, kde býva väčšina umeleckých komunít v Helsinkách. V druhom pláne by perina pristála aj na vode, vytvorila by akésy kultúrne centrum - prázdno na vode. Táto noemova archa by mala za úlohu zozbierať, podporiť a vystaviť miestne umenie v Helsinkách a potom ho ukázať aj iným národom.

Tak som sa do toho pustil. Začal som krátkym zamyslením, vymyslel som si pojem- MÚZOOÁ. Je to niečo medzi múzeom/galériou a zoologickou záhradou.

Múzooá

Múzeum je vedecká inštitúcia (ústav), ktorá plánovite zhromažďuje, triedi, odborne uchováva a ďalej vedecky spracováva zbierky hmotných dokladov o spoločenskom a kultúrnom vývine človeka a spoločnosti, o vývoji a zmenách prírody a prostredia. Úlohou múzeí je aj osvetová a kultúrna činnosť. Múzeá delíme na vlastivedné – zaoberajú sa materiálom týkajúcim sa územia nášho štátu, a špecializované – zaoberajú sa konkrétnou čin- nosťou, odborom, osobnosťou (napr. technické múzeum). K špecializovaným múzeám patria i galérie. (wikipedia - múzeum)

Zoologická záhrada alebo skrátene zoo, je miesto, kde sú divoké zvieratá uzatvorené v umelo vytvorenom pros- tredí, ktoré je prístupné verejnosti na prehliadky. Prvé zoo boli súkromné zverince, zvyčajne patriace kráľom. Kráľ Karol I. začínal so zoo s obrovským pytónom ako hlavnou atrakciou. Prvá verejná zoologická záhrada bola založená vo Viedni v roku 1752, keď sa Habsburgovci rozhodli sprístupniť verejnosti bývalý súkromný zverinec  patriaci k zámku Schönbrunn, dnes nazývaná Tiergarten Schönbrunn. Po Francúzskej revolúcii bola otvorená pre verejnosť zoo v Paríži.Poslanie zoo sa s dobou menilo, od jednoduchého predvádzania exotických zvierat, cez vedecké štúdie až po chov, v niektorých prípadoch ohrozených druhov, aj takých, ktoré už vo voľnej prírode nežijú. Prvá vedecká zoologická záhrada v modernom svete bola založená v Londýne v
roku 1828. V tom istom roku bola otvorená pre verejnosť, ako spôsob podpory jej vedeckej práce. Londýnčania veľmi skoro skrátili „zoo- logické záhrady“ na „zoo“. (wikipedia - Zoólogická záhrada) 

Do zoologickej záhrady sa chodí pozerať na zvieratá, ktoré v našich končinách bežne nenájdeme. Tieto zvieratá však nežijú vo svojom prirodzenom prostredí. Žijú v klietkach pred kulisami, ktoré im majú pripomínať domov. Zvieratá sa tak museli prispôsobiť našim životným podmienkam, pretože sme my neboli ochotní prispôsobiť tým ich. V múzeách a galériách to niekedy vyzerá rovnako ako v zoologických záhradách. Prinášame a zhromažďujeme tam exponáty, ktoré neskôr radi obdivujeme. Kŕmime ich instantným jedlom a dúfame, že porastú tak, akoby žili doma. Často sa dokonca stáva, že do klietok uzatvoríme pre istotu aj rodičov umenia, umelcov. Mentalita neslobody sa potom prenáša na deti. Vzniká takzvané umelé umenie. Na rozdiel od umenia, pri zvieratách vieme jasne povedať čo je ich prirodzeným prostredím, kde sa narodili a aké prostredie je im najbližšie. Ak by sme to ale mali skúsiť povedať o umení, bolo by to o čosi ťažšie.

Kde sa umenie rodí?

Čo je pre umenie prirodzeným prostredím?

Kedy môžeme povedať že je umenie doma?

Tieto otázky sú o čosi náročnejšie. Pravdepodobne sa na nich ani nedá jednoznačne odpovedať, no pokúsim sa o to. Miesto, kde prebieha počatie umenia, je hlava umelca. Milisekunda, kedy skrsne myšlien- ka, produkuje život. V momente, kedy maliar chytí štetec, sochár dláto a architekt ceruzku, začína zrod. Niekedy rýchly a jednoduchý, inokedy zasa dlhý a namáhavý, plný bolesti. Pri týchto pôrodoch už mnohé z umení zomrelo. Keď je umenie na svete, umelec rozhoduje o jeho osude. Niektoré umenie vzniklo pre galérie, rovnako ako sa niektoré zvieratá narodili rovno do zoologickej záhrady. V tomto štádiu je dôležité to, aké životné poslanie umenie má. Poslaní umenia je určite mnoho. V definíciách týchto poslaní, podľa môjho názoru, hrá primárnu úlohu vzťah človeka k umeniu. Dokonca by som mohol povedať, že v mnohých prípadoch dáva umenie zmysel len vtedy, ak je v určitom vzťahu k človeku. Odvážim sa tvrdiť, že bez vzťahu k človeku by išlo len o umenie pre umenie. Umenie by preto nemalo byť izolované od bežného ľudského života. Nemali by sme ho uzatvárať do múzooí či galérií, ale malo by byť vypustené von medzi ľudí. Áno, bolo by to nebezpečné. No rovnako nebezpečné pre obidve strany. Veď sa rozpomeňme na to, koľko umenia už bolo rituálne odsúdeného, následne popraveného a poslaného na zánik našou inteligenciou, politickými mocnosťami či náboženstvom. Zároveň sa však stáva, že umenie dostane nás. Keď sa dostaneme do toho obkľúčenia a zovretia, často niet cesty späť. Aké by to bolo, keby sme sa nemuseli chodiť pozerať na umenie, ale umenie by prišlo do našich životov. Doma nad posteľou, na chladničke medzi magnetkami, vo výťahu, cestou do práce aj v práci. V záhradách i predzáhradkách, medzi blokmi i medzi domami, v škôlkach, školách i univerzitách, v kostoloch aj na cintorínoch. V lietadlách, autách či autobusoch, v nákupných centrách i lesoch. Mohli by sme ho vidieť všade navôkol. Mohli by sme tak byť aj pri jeho „pôrodoch”. V ateliéroch a garážach by sme mohli sledo- vať ako umelci tlačia na svet svoje deti. Je jasné, že vzťah medzi umením a človekom je komplikovaný, no dôležité je že existuje. Len v tomto vzťahu dokáže mať umenie zmysel pre nás a my pre neho. Pusťme ho von, medzi nás. Rozkopnime dvere na galériách, nech Dáme s hranostajom uvidí slnečné svetlo!