Pavilón NE-SÝPKA, pamätník miznúcich sýpok

Multižánrový festival Hranovnícke sýpky

Festival je transumeleckým intervenčným aktivizmom v konkrétnom verejnom priestore, ktorého cieľom je umeleckými nástrojmi zadefinovať transformácie priestoru, ktoré by mohli v konečnom dôsledku viesť k záchrane hmotnej podstaty objektov. V obci Hranovnica pomaly mizne zásadny urbánny fenomén. Sýpky, ako miesto na uskladnenie obilia a šatstva, sa dnes likvidujú hlavne kvôli získaniu palivového dreva z konštrukcií. Z pôvodného počtu 85 z roku 1978 ich dnes ostalo 15. Zámerom je uskladnenie obilia a šatstva nahradiť uskladnením umenia s jeho expanziou do okolia (budúceho parku, dnes kriakovitého skladu odpadu). Názov obce pochádza zo slova hranica a sýpky dnes stoja na hranici medzi tranformáciou uskladneného obsahu alebo zmenou na palivovú hmotu.

V pondelok 19. septembra sa v centre obce Hranovnica stretla skupina šudentov FU v Košiciach aby spoločne započali týždenný workshop, ktorý mal vyvrcholiť v sobotu 24 septembra multižánrovým festivalom. Cieľom workshopu bolo upraviť miesto konania samotného festivalu, vytvoriť menšie objekty, ktoré by slúžili počas festivalu ako sedenie a nakoniec navrhnúť a zkonštruovať malý pavilón - akýsi pomník padlým sýpkam. 

NE-SÝPKA, pamätník miznúcich sýpok

V centre dediny kedysi stáli malé sýpky. V roku 1972 sa ich miestny úrad rozhodol zbúrať a miesto kde stáli vyhlásiť za park. Do tohto prostredia sme sa rozhodli vstúpiť s malým pavilónom, ktorý by vzdal hold padlým sýpkam spred roku 1972. Idea bola jednoduchá - vymedziť priestor jednej zo sýpok, ktoré tam kedysi stáli. Použili sme tvar najmenšej z nich a obostavali sme ho drevenou konštrukciou. Pomocou odpadového dreva z píly sme vytvorili akési rozostrenie objektu, ktorý sa stráca vo vlastnej minulosti. Pavilón mizne v rovnakom smere ako voda tečúca v potoku pri ňom.

Pamäte krajiny (Tomáš Boroš)

Esej je súčasťou knihy LEMHAUSY, ktorá vznikla po festivale.

Miesto má svoju pamäť. Všetky vrstvy minulosti sa ukladajú jedna na druhú ako koberce v supermarkete, len nie tak pekne. Každý má svoju vlastnú topografiu, je pokrútený a ponaťahovaný do rôznych tvarov. Každý jeden bol utkaný na mieru tým svojím „domácim“. Tieto koberce sa navzájom pretvárajú a ovplyvňujú, je to nekonečný proces- vývoj miesta. Ten, na ktorom dnes stojíme, je výsledkom dlhodobého vrstvenia kobercov rôznych tvarov, hrúbok a farieb. Nepoznáme farby a tvary tých tisícov kobercov pod nami, no môžeme tak trochu tušiť. Prechádzame sa po tom našom a spodkami bosých nôh šúchame zo strany na stranu. Tak trochu cítime čo sa pod ním dialo, tak trochu presvitá farba tých minulých, tak trochu sa vlní tak ako sa vlnili oni. Do tejto našej prechádzky naboso nám zaznieva jasná výzva. Utkajte nový koberec! A bude taký, aký ešte nikto z nás nevidel. Jeho tvar, farba, štruktúra, dĺžka a šírka nebudú v ničom pripomínať ten pod nami. Úplne iný, no keď ho nakoniec rozprestrieme, pozohýba sa tak trochu ako jeho predchodca. Jeho farba dostane nádych toho koberca pod ním, jeho vlasy sa zhustia vlasmi, ktoré pretŕčajú z toho spodného. Bude nový, no v kontexte tých starých. A tak to musí byť.

Krajina, ktorá si pamätá

Plynie, stavia na zlyhaniach a víťazstvách minulosti. Poddáva sa, no kreatívne. Nedokážeš ju len tak zmeniť. V jej reze vidíš náveznosti. Je to skladačka, ktorá do seba dokonale zapadá. Jej história sa stáva najväčším obhajcom jej novosti. Novosť je zase prvá, ktorá obhajuje minulosť. Deje sa to preto, že základom tejto progresívnej novosti je história. Tu už netreba konzervovať, niet čo. Teda, niečo by sa našlo. Jediné čo treba zachovať a zakonzervovať je spôsob, akým sme sa k novosti dostali. Zachovajme akt vzájomného ovplyvňovania vrstiev krajiny.

Krajina ktorá zabudla

V tomto obraze zabúdanie nie je prirodzené. Neprirodzený, mocenský zásah, ktorý nasilu naškrobí a vyrovná svoj nový koberec. Necítiť už nič len sterilnú rovnosť a škrob vo vzduchu. Prechádzame sa po ňom a absolútne nič nevieme. Takáto krajina sa trhá, stráca niť, zomiera, čaká na tvorcu histórie. Toto je priestor, kde uvedomelí pamätníci tvoria pomníky - odkazy minulosti. Vkladajú pod koberec hrášok na miestach, kde si pamätajú kopec, vydupú priehlbinku tam, kde kedysi bola jama. Tie najjasnejšie rysy pripomenú, no pôvodná krajina si už nikdy nespomenie. Tá už zabudla.

V rámci multižánrového festivalu sa predstavili aj: 

- miestny folklórny súbor Kochman
- PhDr. Peter Roth - prednáška o histórií obce
- Mgr. Elena Bekešová- prednáška na tému: Modrotlač v Hranovnici
- doc. Ing. arch Juraj Koban- prezentácia Fakulty umení
- absolventi Fakulty umení Jakub Steranka a Štefan Bačinský - výstava prác
- účastníci workshopu - pavilón NE-SÝPKA, pamätník miznúcich sýpok.
- študenti Fakulty umení - výstava kresieb, ktoré vznikli počas kresliarskeho plenéru v Spišskom Bystrom a Hranovnici.
- Juraj Palguta - výstava miestneho umelca pozostávajúca z kresieb znázorňujúcich pôvodnú architektúru obce.

Účastníci workshopu: Miroslav Beličák, Tomáš Boroš, Gabriel Dulovič, Eva Fulajtárová, Michal Hudák, Ondrej Jurčo, Katarína Kiktová, Juraj Koban, Patrícia Mihaľáková, Katarína Mihaličová, Želmíra Tomková, Marek Turošík.

Text a schémy: Tomáš Boroš
Autor fotografií: Mgr. Martin Valuš

Podujatie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Supported using public funding by Slovak Arts Council.