Čierna stavba na olympiáde v Kórei

Nie každá čierna stavba musí byť zlá. V závere minulého týždňa bol v olympijskom areáli v Pjongčangu otvorený pavilón, ktorý zaujal a bol v médiách označený ako naozaj zatiaľ "najčiernejšia stavba".

Pavilón pre spoločnosť Hyundai vznikol ako jeden zo série projektov, nadvazujúcich na pioniersku prácu automobilky v oblasti vodíkových palivových článkov. Architektúra pavilónu má podľa slov autora reprezentovať technologický pokrok v oblasti priemyslu a architektúry. “Hviezdy na fasáde pavilónu znázorňujú vodík ako palivo termonukleárnej fúzie, ktorá v nich prebieha. Inštalácia vo vnútri pavilónu zas zobrazuje väzbu dvoch atómov vodíka s atómom kyslíka vo forme vody,” píše architekt Asif Khan v popise projektu.

38 ročný autor je známy experimentovaním s inovatívnymi materiálmi a technológiami. Za spomenutie stojí “selfie” pavilón na olympiáde v Soči, s kinetickou fasádou dynamicky zobrazujúcou tváre návštevníkov, či minuloročný pavilón na Expo v Astane inšpirovaný štruktúrou grafénu.

Ani aktuálny pavilón v Pjongčangu nie je výnimkou. Pre Khana bolo podľa jeho slov dôležité vytvoriť pri pohľade z exteriéru ilúziu “dokonale čierneho” povrchu, ktorý slúži ako kulisa pre priestorovú štruktúru svetelných bodov, znázorňujúcich hviezdy. “Pri pohľade z diaľky pôsobí objekt ako okno do nekonečného priestoru, po priblížení zaberie čierna celé zorné pole. Návštevník má pocit akoby bol pohltený v čiernom mraku,” vysvetľuje.

"Najčiernejšia stavba"

Pre vytvorenie tejto ilúzie bolo dôležité aby fasády boli vnímané ako jednoliate plochy a geometria budovy nerušila ilúziu. Uplatnenie tu našiel náter od spoločnosti Surrey Nanosystems, ktorý bol prvý krát použitý v takejto mierke. Materiál, ktorý pohlcuje až 99,6 svetla vo viditeľnom spektre bol vyvíjaný pre vesmírny a armádny program a bol úspešne aplikovaný pri znižovaní atmosferického skreslenia v teleskopoch a pri redukcii sekundárnych odrazov z leštenej šošovky.

Pôvodný Materiál Vantablack tvoria vertikálne orientované uhlíkové nanotrubice s priemerom 20 nm (približne 3500 krát menších ako je ľudský vlas). Jeden štvorcový centimeter pokrýva približne milión nanotrubíc. Fotóny dopadajúce na členitú štruktúru sa v spleti nanotrubíc odrážajú až kým nie sú z veľkej časti absorbované. Potenciál tejto povrchovej úpravy a jej využitie v umeleckej sfére si všimol sochár Anish Kapoor v roku 2014. Prvé aplikácie materiálu vyvolali záujem aj u širšej verejnosti. "Kontaktovali nás architekti, ktorí prišli s nápadmi na využitie materiálu - od interiéru galérie, až po ukrytie nevzhľadných káblov a rozvodov na strope," hovorí v rozhovore pre The Guardian Ben Jensen, spoluzakladateľ spoločnosti Surrey Nanosystems.

Využitie v architektúre však nebolo až doteraz možné. Zlom prišiel až nedávno, keď sa podarilo vyvinúť  Vantablack Vbx2 a úspešne otestovať nanášanie materiálu rozprašovaním. Nový materiál to umožnil svojou štruktúrou. Na rozdiel od pôvodných smerovo usporiadaných nanotrubíc, ktoré "rástli" v laboratórnych podmienkach chemickým vylučovaním z plynnej fázy sa podarilo dosiahnuť obdobné fyzikálne vlastnosti aj pri rozptýlenom usporiadaní nanotrubíc. Ešte dlho však nepôjde o bežne dostupný produkt. O aplikáciu “farby” sa starajú odborníci, ktorí zabezpečujú konzistentnosť nanoštruktúry. Ďaľšou prekážkou je určite cena. Vzorka rozmerov 40mm x 40mm je dostupná na stránke výrobcu za 300 libier (keď sme sa informovali o možnosti objednania). Dobrou správou však je, že povrchovú úpravu je možné aplikovať na široké spektrum povrchov, vrátane ocele, dreva či keramiky.

Konštrukcia

Kostru dočasného pavilónu tvorí montovaný oceľový skelet, na ktorý je upevnený konvexne zakrivený plášť z dvoch vrstiev preglejky. Budova svojim hviezdicovitým pôdorysom reflektuje zakrivenie striech juhokórejskej chrámovej architektúry. Po skompletovaní prefabrikovanej konštrukcie bol pavilón s pôdorysným rozmerom 35 x 35 metrov prekrytý stanovou konštrukciou, ktorá vytvorila čisté prostredie pre sprejovú aplikáciu finálnej povrchovej úpravy.

Inštalácia

Po prechode čiernou chodbou sa návštevník dostáva do kontrastujúceho bieleho interiéru. Okrem výystavnej časti prezentujúcej technológiu vodíkových palivových článkov sa nosným motívom stáva multisenzorická interaktívna inštalácia. V jasne osvetlenom priestore je do corianovej podlahy vyfrézovaný systém kanálikov. Po hydrofobizovanom povrchu putujú kvapky vody, ktoré sa zrážajú, štiepia a následne zvova spájajú v strede miestnosti. S inštaláciou interaguje návštevník pohybom po “chodníku”. Polohu človeka snímajú senzory, ktoré následne ovplyvňujú tvorbu kvapiek.

Zdroj: Asif Khan a The Guardian