Dom v harmónii

Realizácia architektov Jána Kukuľu a Romany Kukuľovej v historickej lokalite Modra-Harmónia ukazuje, že cesta k modernej regenerácii môže viesť aj cez radikálnu priestorovú očistu, prácu s „ideou prázdna“ a nadviazanie na genius loci bývalého klimatického letoviska. Architekti namiesto demolácie zvolili stratégiu odkrývania nosnej podstaty, ktorú zjednotili novou vertikálnou halou, čím vytvorili dom, ktorý neponúka len bývanie, ale najmä priestor pre stíšenie a reflexiu.

Kontext a východiská

Lokalita Harmónia pri Modre je historicky zapísaná ako jedno z prvých miest v Uhorsku, ktoré inštitucionálne využilo rekreačný potenciál lesa. Pôvodná chatová osada sa časom transformovala na trvalé osídlenie, no podstata miesta – blízkosť prírody a pokoj – zostala zachovaná.

Investor sa rozhodol pre kúpu svahovitého pozemku s existujúcim objektom na okraji lesa. Pôvodný dom však predstavoval výzvu: išlo o nekoncepčné vrstvenie miestností na rôznych úrovniach, poznačené prevádzkou bývalej stolárskej dielne. Napriek priestorovému chaosu a absencii jasnej vnútornej logiky bola výhodou robustnosť pôvodných nosných konštrukcií, ktoré sa stali základom nového návrhu.

Priestorová očista a centrálny motív

Po odstránení balastu prístavieb a obnažení stavby na nosné prvky vznikol medzi severným obvodom a hranicou pozemku voľný priestor. Do tohto vákua bola vložená nová centrálna hala, ktorá prechádza tromi podlažiami. Kaskádovitá sekvencia schodísk umožňuje prístup na všetky úrovne domu, vrátane zadného patia a nového obytného podlažia v úrovni pôvodnej strechy. Tento vertikálny priestor haly spája fragmenty starého domu s novými intervenciami do čitateľného a harmonického celku.

Choreografia pohybu a výhľadov

Priestorový koncept domu je trojúrovňový. Dolná úroveň obsahuje dvojpodlažnú vstupnú halu a technické zázemie integrované do pôvodného suterénu. Na strednej úrovni sa nachádza súkromná zóna so spálňami a kúpeľňami. Napriek nižšej svetlej výške (dané pôvodnou stavbou) poskytuje vysoký komfort vďaka veľkoformátovým oknám, priestranným terasám a zadnému patiu. Architektonické vyvrcholenie sa odohráva na úrovni pôvodnej plochej strechy, slnkom zaliaty denný priestor s bezrámovým zasklením ponúka panoramatické výhľady v troch smeroch. Zalomená geometria novej strechy s presahmi aktívne komunikuje s okolitou topografiou a lesným horizontom.

Postupné dozrievanie formy

Realizácia prebiehala postupne po dobu takmer jednej dekády v závislosti od dostupnosti zdrojov. Prístup na stavenisko bol náročný, veľká časť prác bola realizovaná svojpomocne. Pomalosť výstavby bola však aj výhodou, ktorá umožnila dôkladnejšie premyslieť dôležité koncepčné rozhodnutia – v interiéri aj v záhrade. Veľká pozornosť bola venovaná detailom a umiestneniu otvorov s cieľom dosiahnuť maximálnu sochársku a vizuálnu kvalitu každého priestoru a povrchu. Steny obmývané svetlom prenikajúcim cez rohové otvory, slnečné svetlo filtrované cez konáre okolitých stromov dopadajúce na cementové povrchy aj priamy kontakt s okolitou prírodou pozývajú k spomaleniu, stíšeniu a kontemplácii.

Architektúra ako rozhranie

Návrh pracuje s ideou prázdneho priestoru, ktorý nie je nedostatkom, ale zámerom – otvára užívateľovi priestor pre vlastnú existenciu, reflexiu a regeneráciu. Od návštevníka vyžaduje spomalenie a dôkladnú pozornosť. Redukovaná paleta materiálov a dôsledná práca s geometriou vytvárajú akustický komfort a vizuálne ticho, ktoré v priestore “rezonuje”. Architektúra tvorí rozhranie, ktoré oddeľuje a zároveň sprostredkúva prepojenia medzi človekom a svetom, interiérom a exteriérom, telom a dušou. Výsledkom je dom v harmónii - so svojimi užívateľmi aj so svojim prostredím.

Dielo bližšie predstavia analógové snímky Tomáša Maninu:

Fotografie domu pred rekonštrukciou:

Podklady: Atelier 008
Fotografie: Tomáš Manina