Aténska charta 2.0 / 2025

1933 koncept Aténskej charty:
Vysvetlenie kontextu, stručné historické fakty (Andrea Bacová):

Koncept  Aténskej charty bol spísaný na lodi Patris II, ktorá sa plavila z Marseille do Atén a naspäť v júni 1933. Plavbu financoval Le Corbusier i členovia CIAM. Predpokladá sa, že išlo o 10 dňovú plavbu, ktorá umožnila architektom a teoretikom diskutovať o zásadách a princípoch modernistickej architektúry. Na lodi boli Le Corbusier, Sigfried Giedion, Jose Luis Sert, Alvar Aalto, J.J.Pieter Oud, Mart Stamm, Hannes Mayer, Jules Salvador.

Počas plavby pili vína, ktoré boli v tom období populárne (a sú aj dodnes): z oblasti Bordeaux, kde preteká rieka Garonne - odrody Merlot, Cabernet Franc a Cabernet Sauvignon (Chateau Margaux, Mounton Rotschild), Bourgogne - odrody Pinot Noir a Chardonnay aj z oblasti Chablis Grand Cru (Romanée Conti asi nie) ale i talianske vína z oblasti Piemont - odrody Barolo a Barbaresco, Nebbiolo či z Toskánska - odrody Sangiovese, Vernaccia i Trebbiano a Brunello di Montalcino...

Aténska charta významne ovplynila vývoj miest 20. storočia. Odvtedy už prešlo 92 rokov!

Avšak tento rok, v júni 2025 sa rozhodli, zatiaľ nemenovaní ôsmi architekti nastúpiť v Aténach, na loď plnú dobrého jedla a ešte lepšieho vína, aby sa vybrali na plavbu po Egejskom mori. Začali takmer o 100 rokov neskôr tam, kde Corbík s kolegami otočili kormidlo svojej lode naspäť do Marseille.

Čo sa stane ak sa ocitne osem slovenských architektov v Aténach, nasadnú na loď plnú dobrého jedla a ešte lepších značiek vín? No nič iné im neostáva, len aby nadviazali formálne i neformálne, vtipne, vážne bez obáv a s nadhľadom na diskusiu, ktorá tu prebiehala takmer pred sto rokmi. O čom pri poháriku Chardonnay diskutovali Mayer s Aaltom? Možno klebetili o učiteľoch na Bauhause. Alebo o peknej modelke Yvonne Galiis – Corbíkovej manželke. Nakoniec však všetci skončili debatu pri architektúre.

V čom sa po storočí zmenila situácia zhrnul v nasledujúcich riadkoch (svojim subjektívnym pohľadom) jeden z nich - Štefan Moravčík:

1978 - generační spolupútnici:

V prvom ročníku na bratislavskej Fakulte architektúry sa stretla približne stovka mladých ľudí.

Dôvod? Architektúra sa stala voľbou ich života.

Počas štúdia sme úspešne zvládli všetky predpísané zadania a povinnosti (ale aj množstvo nepovinných a neoficiálnych aktivít, ktoré nie vždy priamo súvisia so štúdiom - o to viac však patria k študentskému životu…). 

Promovali sme v roku 1983. 

Tézy Aténskej charty patrili počas štúdia k najrešpektovanejším postulátom architektúry a urbanizmu. Jej myšlienky dlhodobo, počas celého storočia vplývali na formovanie obrazu dynamicky meniaceho sa sveta.

Pôvodná charta bola trochu prísna. Trochu striktne formulovaná. Ale kto by už len nebol prísny v roku 1933? Veď, ak ju bardi nášho remesla formulovali na palube lode unášanej vlnami Stredozemného mora - bolo by škoda písať všeobecné, siahodlhé texty. Radšej formulovali krátke, jasné, úderné tézy - novej nádejnej modernej doby!
Aj keď nie všetky postuláty boli neskôr dobre pochopené (netvorivo / zjednodušene / dogmaticky aplikované), predsa najviac ovplyvnili smerovanie vývoja architektúry počas mnohých desiatok rokov.

To že pre samotných autorov Aténskej charty neboli vlastné postuláty dogmou dokázali svojou neskoršou tvorbou. Aj svojimi osobnými životnými príbehmi… (Tvorivé výsledky samotných “majstrov” boli omnoho kreatívnejšie a kvalitnejšie, ako mechanická aplikácia publikovaných téz mnohými neinvenčnými nasledovníkmi…).

2025 plavba:

Približne po polstoročí od osudového rozhodnutia venovať sa architektúre a súvisiacim činnostiam (veď čo už nesúvisí s architektúrou?) sa osem spolužiakov, absolventov bratislavskej fakulty, rozhodlo nasledovať klasikov. Ako, oni pred storočím - sme mienili stráviť spoločný čas na palube neveľkej lode, v krásnom prostredí Egejského mora. Porozprávať sa o veciach, na ktoré sa v dennom kolotoči povinností nedostáva čas.

Pred päťdesiatimi rokmi sme na škole dokázali spolu zápalisto komunikovať. Debatovať iskrivo na rôzne témy.

Chceli sme vyskúšať, či je stále možná ústretová komunikácia silných individualít (veď ktorý architekt nie je tvrdohlavou osobnosťou?). Najmä keď každý z nás má za sebou vlastný životný príbeh a pestré životné skúsenosti…

Aj keď nie každý venoval architektúre vo svojej praxi 100% času a úsilia - rozhodnutie študovať ju a získané architektonické vzdelanie sa ukázali byť univerzálne dobrou voľbou.

Chápať celok v jeho komplexných štrukturálnych súvislostiach (nie iba izolované jednotlivosti) patrí ku kľúčovými zručnosťami ako úspešne obstáť v zložitých skúškach života.

Spoločná plavba bola výborným podujatím. Obohatila nás o mnohé nové zážitky. Priblížila nám suchozemcom atmosféru, ako sa asi mohli na mori cítiť tvorcovia prvotnej “Charty”. Overili sme si, že Le Corbusier & spol. dobre vedeli čo robia, keď okrem profesijných tém párovali svoje rozhovory s výberovými stredomorskými vínami!

(To, že vytrvať spoločne v započatej ceste znamenalo pre nás veľa, potvrdili niektorí doslovne nasadením vlastného života)!

Ako o storočie “múdrejší ľudia” sme v kútiku duše dúfali, že okrem príjemnej spoločenskej stránky stretnutia, sa podarí definovať aj nové, “absolútne pravdy” architektonickej tvorby a aktualizovanú, “vylepšenú” podobu Aténskej charty”. 

Vznikla “nová Aténska charta”?

Žiaľ nie. Životné skúsenosti väčšiny architektov ktorí majú ”už niečo za sebou”, ukazujú že kvalitná architektúra môže byť dobrá na tisíce rôznych spôsobov. V tom je asi najväčšia sila každej kreatívnej činnosti.

Nikdy nebudeme mať iba jeden, univerzálne použiteľný jednoduchý návod a riešenie “ako sa to má robiť”...
Obvykle nestačia jednoduché odpovede na zložité otázky.
(Vždy však bude dosť priestoru kam sa veci dajú ďalej posúvať :-)

Najväčším umením je schopnosť balansovať na hrane “jednoty protikladov”.

Na jednej strane je pri tvorbe potrebný rešpekt k univerzálne platným princípom a zásadám navrhovania (ergonómia, prevádzka, funkčnosť, kontext…) 

Na druhej strane je úlohou architekta neustále “zlepšovať” prostredie v ktorom žijeme. Ak má byť život zaujímavý, zmeny okolo nás by mali byť takisto svieže, podnetné a originálne.  Predvídateľná uniformita brzdí tvorivosť, unavuje a nudí...

Táto skutočnosť zaručuje , že architekti a urbanisti  budú mať vždy čo robiť (podmienkou je uvedomelá spoločnosť).

AI v budúcnosti možno navrhne matematicky "najoptimalizovanejšie riešenie". Návrh od architekta, hoci menej dokonalý (ak dokáže byť "majstrovký") bude pre (život) používateľov omnoho osobnejší a "ľudskejší" .

Jedine dialóg, hľadanie a skúšanie nových riešení sú cestou k progresu. Niekedy stačia aj malé kroky. Každá tvorivá aktivita, aj čiastkové úspechy - dávajú životu zmysel.

Nemusíme všetko brať smrteľne vážne. Nadhľad je často užitočnejší ako snaha všetko rigidne definovať.

Čím viac sme sa snažili nájsť absolútne múdrosti, tým sme boli bezradnejší. Tým viac sme objavovali mnoho paralelných “ale”...

Zistili sme že dobrá otázka je mnohokrát dôležitejšia ako samotná odpoveď. Dialóg a hľadanie sú dôležitejšie ako uzavretý “konečný” výsledok.

V čom by mohlo byť dnes rozmýšľanie iné ako pred storočím?

Nové pohľady na postuláty (alebo nové otázky?):

“Forma sleduje funkciu”. Platí to aj dnes? Dnešnou kľúčovou funkciou je flexibilita. Čo sa nevie prispôsobiť neprežije. Budova ktorá sa nevie zmeniť zo zdieľanej kancelárie na bývanie (a naopak), alebo aj na iné, v minulosti neznáme funkcie (napr. cez deň výskumný “Hub”, večer youtuberské, alebo herné štúdio... prípadne bývanie, práca a zábava na jednom mieste?…) je len drahá skulptúra.
Život je dnes skôr streamovacia služba, ako kamenná kniha…

“Mesto s dostupnosťou 15 minút?” My chceme možno už “mesto 5 minút”! Chvályhodné. Ale dnes sa to posúva k “mestu na 5 kliknutí”. Ak mi Google Maps nevie nájsť dobrú kaviareň, park a poštu (ktorá už aj tak neexistuje), tak veci skoro prestávajú fungovať(?). 

“Urbanizmus je možno skôr o logistike šťastia” ako o veľkých bulvároch a pompéznosti.

“Škaredá budova je tá, ktorá je nešetrná k svojmu prostrediu” - áno aj (a najmä) životnému…

“Architektúra nie je len o nákladoch” Je to aj tvoja životná poistka. 

“Milý klient, tvoje štvorcové metre sú rámcom pre tvoje duševné zdravie”.
Architektúra neurčuje len cenu nehnuteľnosti, ale aj mieru stresu, kvalitu spánku a frekvenciu hádok spolubývajúcich o termostate… Dobrý architekt vám ušetrí viac peňazí za terapeuta než za zateplenie.

“Dobrá architektúra bráni spoločenskému vyhoreniu”.
Urbanizmus nie je o ceste, ale najmä o stretávaní. Ak vás mesto núti stále jazdiť autom zlyhalo. Dobre navrhnutý priestor nás núti sa stretávať, spomaľovať a rozprávať sa, čím chráni spoločnosť pred rozpadom na individuálne, do slúchadiel zahĺbené, jednotky.

“Verejný priestor ako terapia pre choré mestá. Peší pohyb a sociálne interakcie sú  základnou prirodzenosťou a najstarším spôsobom existencie človeka”...

“Architektúra je posledná bašta nepredvídateľnej, ale krásnej, ľudskosti” v algoritmami riadenom svete. AI vám dom nevyrieši. Dokáže matematicky optimalizovať technickú infraštruktúru. Dokonca aj skopírovať instagramové trendy a módne riešenia z iných projektov. Automaticky kúriť, vetrať, navrhnúť dokonalé rozvody…
Ale len človek (architekt) dokáže navrhnúť priestor, ktorý vonia po nedeľnej večeri a má optimálnu akustiku pre detský smiech. 

“Mesto nie je len súbor budov. Mesto nie je len digitálny podpis v realite”.
Každá budova, ktorú postavíme, je náš trvalý príspevok do sveta, ktorý zanecháme. Náš “like” na Instagrame zmizne. Náš dom zostane. Správajme sa k budovám s rovnakou úctou, akú vyžadujeme pre svoje selfie.

“Technológie sú pomocník, nie zadanie”.
Smart City bez smart ľudí je len drahá dekorácia. BIM, simulácie a AI sú skvelé, ale nenahrádzajú otázku: „Je tu ľuďom dobre?“

“Lacné riešenie je často najdrahšie”.
Nie na papieri, ale v čase. V účtoch za energie, v zápchach, v zdravotných problémoch, v konfliktoch susedov. Dobrá architektúra stojí peniaze, ale zlá architektúra stojí nervy. A tie sú výrazne drahšie.

“Estetika versus algoritmus (tyrannia renderu)”.
Architektúra nie je súťaž renderov. Render je sľub. Projekt je záväzok. Na Instagrame vyhrá najlepší filter a najdramatickejšie mraky. V reálnom živote vyhrá najlepšie fungujúce riešenie. Ak tvoj dom potrebuje 5 filtrov na to, aby vyzeral dobre, máš problém s formou, nie s fotkou.

“Reálna materialita. Ošúchaná patina namiesto lesklej ilúzie”.
Nechceme architektúru, ktorá po troch rokoch už nevyzerá dobre. Chceme architektúru, ktorá po desiatich rokoch vyzerá aj so stopami používania "ešte lepšie ako na začiatku". Architektúra má starnúť s gráciou, nie s plastovým žltnutím. Materiály, ktoré vyžadujú nepretržitú údržbu (alebo tie, ktoré sa nedajú opraviť), sú morálnym a ekonomickým zlyhaním. Ak tvoj detail nevydrží ani prvú zimu, je to len drahý vtip.

“Najekologickejšia budova znovu využije maximum toho, čo už na mieste je!”.
Na demolácii sa síce dá zarobiť a pre bagristov je sexy, ale našou budúcnosťou je recyklácia (a zároveň menšia hanba pred budúcimi generáciami). Pamiatkari sú len prví a najtvrdohlavejší ekológovia :-)

“Byrokracia je neobľúbená, ale nevyhnutná časť projektu (pečiatková architektúra)”. Projekt nerieši len stavbu, ale je to aj boj o pečiatku. Papierová architektúra je tá, kde 90% energie ide do schvaľovacích procesov a 10% do stavby. Architekt je dnes skôr právnik, psychológ a vyjednávač s úradníkom, než len tvorca. Skôr ťa odsúdia za chýbajúci doklad, ako za krivú stenu. Bojujme všetci za to aby sa pomer obrátil naopak! Na 90% energie do návrhu a realizácie a 10% na “úradovanie”. (Pozn.: V digitálnom veku by sa úradovanie mohlo znížiť pod 1% (?)

“Architektúra potrebuje trpezlivosť”.
Časť projektu musí zostať nedopovedaná - s potenciálom na neskoršie “dorozprávanie”. Klient chce projekt včera a finálny produkt videl na Pintereste už pred rokom. Doba medzi myšlienkou a výstavbou je dlhšia, ako trvanie všetkých trendov, ktoré si v tom čase klient pozrel. Architektúra, ak má byť dobrá je maratón, nie tik-tok!

“Rozdiel medzi dobrým a zlým domom/mestom nerobí použitý materiál, ale kvalita “rozumu” vložená do ich návrhu”. 

“Nikdy sa neuspokoj, vždy sa skús pozrieť na problém novým spôsobom, novými očami. Cielene a priebežne narúšaj rutinu…”. 

Postrehy z praxe:

Mesto už nie je stroj na bývanie. Mesto je dnes organizmus, ktorý má horúčku.

Architektúra a urbanizmus sú príliš dôležité na to, aby boli len vedľajším produktom realitného trhu.

Každý investor si zaslúži takého architekta (a výsledné dielo) aké podmienky vytvorí pre proces navrhovania.

Isté je len jedno, že “zajtra bude všetko inak”…

Architektúra (urbanizmus) musia byť flexibilné, aby sa vedeli prispôsobiť zmenám ktoré (určite) prinesie čas…

Nejestvuje žiadny univerzálny recept. Iba seriózna profesionálna práca, rešpekt k ľuďom (používateľom), prostrediu a prírode…

Treba vždy rešpektovať individuálne, jedinečné podmienky lokality, komunity a zdroje, ktoré sú k dispozícii…

Jedným z výrokov klasikov modernej architektúry bolo „Architektúra alebo revolúcia.“ Dnes dodávame: “Dobrá architektúra a dobré priestorové plánovanie (urbanizmus, tvorba životného prostredia) sú možno základnými predpokladmi, aby sme prežili revolúciu sociálnych sietí a klimatickú zmenu…”.

Ku koncu plavby sme sa nevedeli s Ľubom Závodným zhodnúť, ktorá definícia vernejšie reprezentuje naše postoje k tomu, čomu sme sa celý život venovali?
Oscilovalo to medzi výrokmi “architektúra je všetko!” a “architektúra nie je všetko!”, vrátane celého spektra medzipolôh medzi týmito tvrdeniami.

Neuvedomili sme si že myslíme ešte starým, konzervatívnym spôsobom. Vyslobodilo nás uvedomenie si kvantových súvislostí. Veď vlastne z pohľadu kvantovej superpozície sú naše definície v celom rozsahu možností správne!

Architektúra je niekedy najdôležitejšia - a niekedy sú dôležité zas iné veci.
Najspravodlivejším arbitrom hodnôt (i architektonických) je sám život…

Životná skúsenosť: Architektúra je fantastické celoživotné povolanie (pokým nemáš ambíciu sa tým živiť)*
* Vtedy sa sa z atraktívnej profesie (aspoň v našich zemepisných súradniciach) stáva neúprosný, únavný a namáhavý zápas o čo najväčšie priblíženie sa k “chcenej” podobe (s neurčitým konečným výsledkom).

Rekapitulácia:

Plavba potvrdila pretrvávajúcu platnosť výroku Le Corbusiera: „Architektúra je stav ducha, nie povolanie”.

Fotografie Štefan Moravčík a Ľubomír Závodný.