Kríza bývania je aj krízou navrhovania: šesť stratégií, ktoré by mohli znížiť nedostatok bývania

Článok zakladeteľky rotterdamského ateliéru, ktorá sa dlhodobo venuje najmä kolektívnemu, dostupnému a experimentálnemu bývaniu prináša pohľad na šesť konkrétnych stratégií, ako navrhovať flexibilnejšie bývanie schopné reagovať na meniace sa potreby domácností. Spomínané princípy ateliér úspešne aplikoval v obytnom súbore START-Ivry pri Paríži.

Viac v autorskom texte:

Predstavte si dobre navrhnutú bundu, ktorá sa dokáže prispôsobiť rôznym situáciám: tomu, či priberiete alebo schudnete, neformálnym aj formálnym príležitostiam či meniacemu sa počasiu. Namiesto niekoľkých búnd vám stačí jediný univerzálny kus oblečenia. Rovnakým spôsobom možno a treba navrhovať aj bývanie. Väčšina bytov a domov je však stále určená pre jediný, nemenný typ domácnosti, akoby sa jej zloženie v priebehu života nemenilo.

Debata o bývaní sa sústreďuje najmä na čísla: 100 000 bytov ročne, milión bytov do roku 2030. Východiskový predpoklad je jednoduchý. Nedostatok bývania je dôsledkom nízkej ponuky, a preto treba stavať viac a rýchlejšie. Čo ak však krízu bývania nespôsobuje iba nedostatok bytov, ale aj spôsob, akým ich navrhujeme?

Mnohé mestá už majú dostatok obytnej podlažnej plochy, a predsa nedokážu uspokojiť dopyt po bývaní. Kríza teda súvisí aj so spôsobom, akým je obytný priestor usporiadaný. Značná časť kapacity bytového fondu zostáva nevyužitá vo veľkých, nedostatočne obývaných alebo neprispôsobivých bytoch a domoch. Napríklad tretina obyvateľov EÚ žije v bytoch, tretina obyvateľov EÚ žije v bytoch, ktoré sa vzhľadom na veľkosť ich domácnosti považujú za nadmerne veľké. Lepší návrh môže túto skrytú kapacitu sprístupniť.

Bývanie sa čoraz častejšie chápe ako trhový produkt, nie ako sociálna infraštruktúra. Pôdorysy neraz pripomínajú trojrozmerný prepis excelovských tabuliek. Stávajú sa čoraz rigidnejšími a štandardizovanejšími, zatiaľ čo spoločnosť je rozmanitejšia a dynamickejšia než kedykoľvek predtým. Pribúdajú zložené rodiny, dospelé deti vracajúce sa k rodičom, seniori žijúci osamote, rodičia, ktorých deti už odišli z domu, zdieľané domácnosti, jednočlenné domácnosti, rozvedené páry aj mladí dospelí, ktorí si len ťažko hľadajú vlastné bývanie.

Keď návrh bývania ignoruje skutočný život jeho obyvateľov, byty a domy funkčne zastarávajú. Ľudia sa potom musia sťahovať nie preto, že sú ich domovy príliš malé, ale preto, že už nezodpovedajú ich potrebám.

Keby mali byty a domy variabilné a adaptabilné dispozície, mnohé domácnosti by v nich mohli zostať dlhšie. V existujúcom bytovom fonde by navyše mohli vznikať ďalšie bytové jednotky bez potreby novej výstavby. Potreba nového bývania by sa tak mohla výrazne znížiť. Kvalitný návrh nielen zlepšuje každodenný život, ale zároveň zvyšuje kapacitu a odolnosť bytového fondu.

Pôdorys je najsilnejším nástrojom, ktorý máme na zlepšenie bývania. Na základe dlhoročného výskumu sme vytvorili súbor princípov adaptability, ktoré sme uplatnili v projekte START-Ivry v oblasti Veľkého Paríža. Na úrovni jednotlivého bytu podporujú dlhodobú odolnosť a cirkulárnosť. Pomáhajú tak znižovať potrebu nového bývania bez zvyšovania stavebných nákladov alebo podlahovej plochy. Šesť nasledujúcich stratégií prevádza tieto princípy do konkrétnych dispozičných riešení, vďaka ktorým sa môže bývanie vyvíjať spolu s meniacimi sa domácnosťami.

1. Supervariabilný byt s dvoma spálňami

Väčšina bytov s dvoma spálňami je navrhnutá pre jedinú, nemennú domácnosť. V skutočnosti by však mohli poskytovať bývanie dvom domácnostiam a často napokon aj poskytujú. Môže ísť o rodičov a ich dospelé dieťa, dvoch spolubývajúcich, seniora žijúceho so študentom alebo opatrovateľom či pár, ktorý prenajíma jednu izbu.

Štandardné dispozície takéto situácie umožňujú len zriedka. Nedostatok súkromia a nevhodné usporiadanie priestoru spôsobujú, že spolužitie býva stresujúce. Ľudí od takýchto foriem bývania odrádzajú a nútia ich hľadať samostatné, často drahšie bývanie. Tým sa ďalej zvyšuje dopyt po bytoch.

Dobre navrhnutý byt s dvoma spálňami však môže pohodlne slúžiť dvom domácnostiam, ak spĺňa niekoľko jednoduchých podmienok. Mal by mať dve jasne oddelené spálne, ktoré spolu bezprostredne nesusedia a poskytujú dostatok súkromia. Jedna zo spální môže byť umiestnená pri vstupe a pripravená na budúcu inštaláciu malej kuchynky. Súčasťou dispozície by mali byť aj dve kompaktné kúpeľne.

Vďaka takejto konfigurácii môžu dve domácnosti zdieľať jeden byt a zároveň si zachovať vysokú mieru samostatnosti. Dobre premyslený pôdorys tak môže predísť potrebe ďalšieho bytu.

2. Deliteľné bývanie: odomknutie skrytej kapacity bytového fondu

Tento princíp sa týka najmä väčších bytov a domov. Byty s troma alebo viacerými spálňami zostávajú po odchode detí často nedostatočne využité. Rodičia naďalej žijú v domovoch, ktoré už nezodpovedajú ich potrebám. Odsťahovať sa je však pre nich ťažké pre citové väzby k domovu a jeho okoliu, finančné obmedzenia alebo jednoducho pre nedostatok vhodných alternatív.

Deliteľné byty už pri návrhu zohľadňujú funkčné, technické a právne požiadavky budúceho rozdelenia. Vlastník si môže ponechať jednu časť, zatiaľ čo nevyužívaná časť sa premení na malý byt pre dospelé dieťa alebo budúceho opatrovateľa. Možno ju tiež prenajať či predať a získať tak dodatočný príjem v dôchodkovom veku.

Táto jednoduchá stratégia je ekonomicky, sociálne aj environmentálne udržateľná. Vznikne tak ďalšia obytná jednotka bez potreby budovať dodatočnú podlahovú plochu. Aktivuje sa tak skrytá kapacita bytového fondu. Keby sa byty a domy postavené za posledné štyri desaťročia navrhovali týmto spôsobom, dnešný nedostatok bývania by bol podstatne menší.

3. Izba navyše: malá zmena s veľkým účinkom

Niekedy stačí jedna ďalšia izba, aby bývanie naďalej zodpovedalo meniacim sa potrebám svojich obyvateľov. Môže ísť o príchod dieťaťa, prácu z domu, starostlivosť o starnúceho rodiča alebo pravidelné víkendové pobyty dieťaťa.

Na tento účel sme vyvinuli niekoľko priestorových riešení, ktoré umožňujú vytvoriť dodatočnú izbu bez sťahovania.

Jedným z nich je takzvaný „plug“, teda uzatvárateľný balkón, ktorý možno premeniť na obytnú izbu s rozlohou približne 9 m². Ďalším riešením je modulárna obývacia izba usporiadaná pozdĺž fasády namiesto orientácie do hĺbky pôdorysu. Má najmenej dve okná, dva radiátory, dva svetelné body a dva elektrické vývody. Časť priestoru tak možno oddeliť a vytvoriť z nej ďalšiu izbu.

V niektorých prípadoch sme využili aj koncept premiestniteľnej kuchyne. Uplatňuje sa tam, kde má kuchyňa ešte vlastnú miestnosť, čo je v súčasných bytoch čoraz zriedkavejšie. Kuchyňu možno presunúť do obývacej izby a jej pôvodný priestor využiť ako ďalšiu izbu.

Vo všetkých prípadoch sa dispozičné, funkčné, technické a právne požiadavky zohľadňujú už v návrhu.

Takto získaná izba umožňuje, aby sa bývanie počas ďalších rokov prispôsobovalo domácnosti. Predlžuje jeho životnosť a znižuje potrebu nového bývania.

4. Co-residence: nový pohľad na zdieľané bývanie

Zdieľané bývanie sa často spája so študentmi alebo s dočasným ubytovaním. Ak je však dobre navrhnuté, môže byť účinnou odpoveďou na rastúci počet jednočlenných domácností.

S týmto cieľom sme v roku 2012 vytvorili nový typ zdieľaného bývania, ktorý nazývame co-residence. Každý obyvateľ má vlastnú súkromnú jednotku pozostávajúcu z priestrannej spálne a vlastnej kúpeľne prístupnej priamo z tejto jednotky. Kuchyňa, obývacia izba a jedáleň sú spoločné. Typ je určený pre troch až šiestich obyvateľov.

V porovnaní so šiestimi samostatnými bytmi môže co-residence pre šesť obyvateľov znížiť potrebnú podlahovú plochu aj spotrebu energie až o 45 %. Ešte dôležitejšie však je, že podporuje vznik sociálnych väzieb a vzájomnej pomoci, ktoré mnohí ľudia žijúci osamote potrebujú.

Na rozdiel od co-livingu, ktorý má často hotelový charakter a rozsiahle spoločné priestory, tento model funguje v komornej mierke domova. Spája dostatok súkromia s pocitom spolupatričnosti.

5. Typológia PLUS: viac než počet spální

Typy bývania sa zvyčajne definujú podľa počtu spální. Čoraz viac domácností sa však do týchto kategórií nezmestí. Patria medzi ne rodičia, ktorí vychovávajú deti sami, rozvedení rodičia so striedavou starostlivosťou alebo ľudia pracujúci z domu. Potrebujú o niečo viac priestoru, no byt s ďalšou spálňou je pre nich príliš veľký a finančne nedostupný.

Ako odpoveď na tento problém sme vytvorili typológiu PLUS, novú kategóriu bývania umiestnenú medzi bežnými typmi bytov. Jej základom je priestor PLUS. Ide o kompaktný a plne vybavený priestor s oknom, ktorý je otvorený do obývacej izby. Hoci má menšie rozmery, možno ho využiť na spanie alebo ako pracovný priestor.

Ak má napríklad byt s jednou spálňou 43 m² a byt s dvoma spálňami 62 m², byt s jednou spálňou PLUS má približne 52 m². Cieľom je kvalitou a využiteľnosťou sa priblížiť bytu s ďalšou spálňou, ale bez pridania celej plochy, ktorú by si vyžadovala. Byt tak dokáže uspokojiť viac potrieb a zároveň zostať cenovo dostupný, najmä pre zraniteľnejšie domácnosti, napríklad pre osamelých rodičov s deťmi.

Typológia PLUS zosúlaďuje veľkosť bývania so skutočnými priestorovými potrebami domácnosti. Ukazuje, že niekoľko dobre využitých štvorcových metrov môže predísť potrebe oveľa väčšej dodatočnej plochy.

6. Kompaktné byty: každý štvorcový meter sa počíta

Mnohé jednočlenné domácnosti si len ťažko hľadajú cenovo dostupné bývanie. Jednou z príčin je neochota zmenšovať obytnú plochu napriek tomu, že počet menších domácností v celej Európe rýchlo rastie.

Kompaktné bývanie môže ponúknuť vysokú kvalitu života, ak je starostlivo navrhnuté. Malé byty si vyžadujú riešenia, ktoré výrazne presahujú súčasné štandardy a umožňujú čo najlepšie využiť každý štvorcový meter. Čím menší je byt, tým premyslenejší musí byť jeho návrh.

Na dosiahnutie tohto cieľa sme vytvorili niekoľko riešení. Patria medzi ne vysoko optimalizované pôdorysy s presne umiestnenými dverami, oknami a radiátormi, vyššie stropy umožňujúce vytvorenie medziposchodí a premyslené odstupňovanie výšky stropov podľa funkcie jednotlivých priestorov.

Tieto riešenia môžu znížiť potrebnú podlahovú plochu bytov o 25 až 40 % bez zhoršenia kvality života. Jednotlivé byty zároveň navrhujeme tak, aby sa dali v budúcnosti spájať. Niekoľko jednotiek tak možno zlúčiť podľa toho, ako sa menia potreby domácnosti.

Dobre navrhnuté kompaktné byty nie sú kompromisom, ale plnohodnotnou stratégiou. Menším domácnostiam poskytujú vhodnejšie a dostupnejšie bývanie tým, že zosúlaďujú podlahovú plochu s ich skutočnými potrebami. Zároveň znižujú rozsah potrebnej výstavby a s ňou spojené environmentálne a ekonomické náklady.

„Inteligentné pôdorysy“

Ako poloha dverí, okna a radiátora ovplyvňuje efektívne využitie priestoru

Poloha dverí, okna a radiátora spolu s proporciami miestnosti určuje jej využiteľnosť. V porovnaní s variantmi B a C ponúka variant A pri rovnakej ploche viac úložného priestoru a lepšie možnosti zariadenia. Variant D dosahuje porovnateľnú funkčnosť na pôdoryse menšom o 25 % a zároveň vytvára ďalší úložný priestor. Schéma ilustruje, že kvalita dispozície môže čiastočne kompenzovať menšiu plochu.

Ako lepší návrh bývania znižuje verejné výdavky

Pri súhrnnom zohľadnení všetkých šiestich stratégií odhadujeme, že by mohli znížiť potrebu nového bývania približne o 40 %. Analýza využívajúca umelú inteligenciu priniesla ešte optimistickejší výsledok, čo naznačuje značný potenciál týchto riešení.

Žiadna zo stratégií si nevyžaduje nové technológie, vyššie stavebné náklady ani väčšie priestory. Práve naopak, vyžadujú si iba lepšie navrhnuté pôdorysy.

Prečo teda sektor bývania tieto možnosti naďalej prehliada? Možno je načase, aby sa do presadzovania potrebných zmien zapojili aj ďalšie odvetvia. Dôsledky zlého návrhu totiž výrazne presahujú hranice samotného sektora bývania.

Keď bývanie prestane zodpovedať potrebám svojich obyvateľov, môže zhoršovať výsledky vo vzdelávaní, prehlbovať napätie v domácnostiach, spôsobovať fragmentáciu domácností alebo nútiť seniorov odísť do zariadení sociálnej starostlivosti. Nevhodný návrh môže tiež brzdiť podnikanie a nútiť domácnosti k častému sťahovaniu. Narúša tak kontinuitu vzdelávania, zamestnania aj miestnych komunít.

Dobre navrhnutý pôdorys môže prispieť k znižovaniu verejných výdavkov tým, že podporuje stabilnejšie životné podmienky a zlepšuje dlhodobé sociálne, ekonomické a environmentálne výsledky.

Úloha navrhovania a úloha architekta

Uplatňovaniu týchto princípov bráni štrukturálna prekážka. V súčasnom modeli výstavby bývania jeho podobu do veľkej miery určujú developeri prostredníctvom štandardizovaných dispozícií. Architekti do procesu príliš často vstupujú až po prijatí kľúčových rozhodnutí o pôdoryse. Na navrhovanie im potom zostáva takmer iba fasáda. Pôdorysy sa preto optimalizujú najmä z hľadiska krátkodobej efektívnosti, nie dlhodobej adaptability.

Štandardizácia a prefabrikácia sa čoraz častejšie prezentujú ako riešenia krízy bývania. Rýchlejšia výstavba väčšieho množstva zle navrhnutých bytov však nie je dlhodobým riešením. Celá generácia nového bývania môže zostať uzavretá v dispozíciách, ktoré sa s vývojom domácností rýchlo stanú nevyhovujúcimi. Cyklus nedostatku bývania sa tak bude ďalej udržiavať.

Riešenie krízy preto nespočíva iba vo väčšom alebo rýchlejšom objeme výstavby. Potrebné je aj vrátiť premyslenému navrhovaniu pôdorysov ústrednú úlohu pri tvorbe bývania.

Nový naratív pre bývanie: v centre majú byť ľudia, nie excelovské tabuľky: v centre majú byť ľudia, nie excelovské tabuľky

Šesť stratégií predstavených v tomto článku umožňuje navrhovať bývanie, ktoré je variabilnejšie, odolnejšie a schopné vyvíjať sa spolu s meniacimi sa domácnosťami. Takéto domovy predstavujú významný sociálny prínos a zároveň môžu podstatne znížiť dopyt po novom bývaní aj verejné výdavky.

Podstatné je, že tieto byty nie sú drahšie. V roku 2019 sme ich postavili za 1 580 až 1 750 €/m² bez DPH. Nevyžadujú si väčšie priestory ani nové stavebné metódy.

Prevládajúci technokratický prístup, podľa ktorého treba „produkovať viac a rýchlejšie namiesto menšieho počtu kvalitne navrhnutých bytov“, však slúži záujmom tých, ktorí profitujú z pretrvávajúceho nedostatku bývania. Jeden developer sa ma raz opýtal: „Načo toľká námaha so zlepšovaním bývania, Beatriz? Predáme všetko, nech je to akokoľvek zlé.“

Navrhovať bývanie, ktoré sa prispôsobuje ľuďom, zvyšuje sociálnu odolnosť a znižuje potrebu novej výstavby, nie je utópiou. Je to reálna možnosť aj kolektívna zodpovednosť.

Na projekte START-Ivry sme ukázali, že bývanie môže byť sociálnou infraštruktúrou a zároveň zostať finančne životaschopné. Ignorovať jeho sociálny rozmer znamená rezignovať na jednu zo základných zodpovedností architektúry.

Naliehavo potrebujeme nový naratív, ktorý bude bývanie prispôsobovať skutočným potrebám jeho obyvateľov, nie excelovským tabuľkám. Rýchla výstavba miliónov zle navrhnutých bytov pripomína masovú výrobu miliónov zle padnúcich búnd. Bez ohľadu na to, koľko ich vyrobíme a ako rýchlo ich vyprodukujeme, stále nebudú zodpovedať potrebám ľudí a budú ich nútiť hľadať si ďalšie bývanie.

Beatriz Ramo je španielska architektka, urbanistka a zakladateľka kancelárie STAR strategies + architecture v Rotterdame. Patrí medzi uznávané osobnosti v oblasti kolektívneho bývania. Prostredníctvom výskumu aj realizovanej tvorby skúma, ako môže architektúra reagovať na meniace sa domácnosti a pomáhať riešiť krízu bývania.

Adaptabilné bývanie presadzuje ako alternatívu k rastúcej štandardizácii bytového fondu, predovšetkým prostredníctvom projektu START-Ivry. Projekt získal viacero medzinárodných ocenení vrátane ARVHA Women Architects Prize 2024 v kategórii Original Work, Ceny poroty a Ceny verejnosti na AZ Awards 2025 a ADC Gold Cube 2026.

https://www.linkedin.com/in/beatrizramo/
https://www.instagram.com/star_strategies_architecture
https://st-ar.nl/